Kým našli útočisko, presúvali sa trikrát
Trikrát sa presúvali, kým našli bezpečné útočisko. Mali šťastie, pretože narazili na skvelých ľudí, ktorých dnes považuje za svoju rodinu. "História nám už ukázala, že ľudia prežijú, keď držia spolu a navzájom si pomáhajú. Videl som to na vlastné oči a hlboko ma to zasiahlo. Dostalo ma aj to, ako statoční niektorí boli alebo byť museli. Spomínam si na jednu rodinu, ktorá varila vonku na ulici pred svojim domom. Len pár metrov od ich ohňa boli dva veľké krátery po delostreleckých granátoch, ktoré len pár dní predtým zasiahli inú rodinu," opísal.
Chvíľu bol smiech, no potom nočná mora pokračovala
Napriek všetkému okolo sa 8. marca rozhodli osláviť Medzinárodný deň žien. Pozvali susedov a oni zase priviedli svojich priateľov. Niekto našiel fľašu šampanského, iný dokonca upiekol koláč, aj keď len s polovicou potrebných ingrediencií. "Na pár minút sa nám podarilo zapnúť hudbu. Na pol hodiny sme naozaj oslavovali, boli šťastní, zase sa smiali. Vtipkovali sme o tom, že táto nočná mora skončí," uviedol.
Nočná mora však pokračovala a vyzeralo to, ako keby sa z nej nikdy nemali prebrať. Každý deň sa snažili z Mariupoľa odísť, kolovali totiť rôzne fámy o tom, čo sa deje. Aj preto si myslela, že sa z mesta nikdy nedostanú. "Jeden deň sa k nám dostala informácia, že by mal mesto opustiť konvoj. Natlačili sme sa do môjho starého auta a v zhone sme hľadali miesto, odkiaľ konvoj pôjde. Povedali sme to všetkým, komu sme mohli. Teraz ma však prepadá smútok, keď pomyslím na všetkých tých, ktorým som to povedať nemohol. Všetko sa to zbehlo príliš rýchlo. Nemohli sme ani nikomu zavolať, pretože sme boli bez telefónneho spojenia," opisuje Saša.
Obrovský zmätok a ľudia v panike
Presne tak vyzeral odchod z Mariupoľa. Veľké množstvo áut išlo rôznymi smermi. Saša opisuje, ako cestou videl vozidlo, v ktorom bolo natlačených toľko ľudí, že nebolo možné ich spočítať. "Tvárami boli prilepení na sklách okienok. Neviem, ako sa dostali von, len dúfam, že sa im to podarilo. Nemali sme pri sebe žiadnu mapu, a tak sme sa báli, že pôjdeme zlým smerom. Ani nevieme ako, ale dostali sme sa na správnu cestu, ktorá viedla von z Mariupoľa."
Keď mesto opúšťali, uvedomil si, že situácia je oveľa horšia, než si myslel. Uvedomil si však, že mal šťastie, keďže sa spolu so sestrou ukrávali v častiach mesta, ktorým sa boje do istej miery vyhli. "Po ceste von z Mariupoľa sme videli toľko skazy a utrpenia. Videli sme vybombardované krátery v obytných domoch, zničené supermarkety, zdravotnícke zariadenia aj školy. Ušetrené neboli ani úkryty, kde sa schovávali civilisti," opísal.
