Dookola sa pýtam... prečo?
Momentálne sa už nachádzajú v bezpečí. Aspoň zatiaľ. Budúcnosť však nielen pre Sašu, ale aj pre mnohých ďalších predstavuje veľkú neznámu. "Keď som sa konečne dostal na internet a videl fotografie môjho milovaného mesta, bol som v šoku. Domy boli v plameňoch, moji spoluobčania uväznení v sutinách." V správach sa dočítal o ostreľovaní mariupoľského divadla, v ktorom našlo bezpečné útočisko mnoho rodín s deťmi. "Ja jednoducho nedokážem nájsť slová, ako popísať to, čo cítim. Stále sa len dookola pýtam - prečo?"
Museli za sebou nechať veľa milovaných, no nemali inú možnosť. "Myšlienka na všetkých tých, čo sú stále tam, je neznesiteľná. Bojím sa o svoju rodinu, až ma z toho bolí pri srdci. Snažil som sa dokonca vrátiť späť, aby som ich dostal von, ale nepodarilo sa mi to. Už o nich nemám žiadne správy," uviedol.
Ako to zvládnu ľudia, ktorí už nevládzu?
Mnohí starí a slabí sú odkázaní sami na seba a nemôžu ujsť ani pár kilometrov, aby si zaobstarali vodu a nejaké jedlo. "Ako to zvládnu?" pýta sa Saša, ktorý nemôže prestať myslieť na jednu starú pani, ktorú pred dvoma týždňami stretli na ulici. "Už sa jej zle chodilo, mala rozbité okuliare, takže veľmi dobre nevidela. Vytiahla malý mobilný telefón a poprosila nás, či by sme jej ho nenabili. Snažil som sa to urobiť pomocou autobatérie. Nešlo to," spomína Saša.
"Povedal som jej, že telefónne siete nefungujú, a tak aj keby mala telefón nabitý, nikomu by sa nedovolala. „Viem, že by som nikomu nemohla zavolať,“ povedala. „Raz by ale mohol prísť deň, keď mi niekto bude chcieť zavolať.“ Uvedomil som si, že je sama. Všetky jej nádeje viseli na tom telefóne. Možno sa jej niekto snaží dovolať. Možno sa aj mne snaží dovolať moja rodina. Len to nevieme," opísal.
Kam až nechá ľudstvo túto katastrofu zájsť?
Už je to skoro mesiac, čo sa táto nočná mora začala a situácia sa podľa Sašu stále zhoršuje. Ľudia v Mariupole umierajú každý deň, a to kvôli bombardovaniu, ostreľovaniu a nedostatku základných potrieb, ako sú voda, jedlo a zdravotná starostlivosť. "Každý deň, každú hodinu aj každú minútu nevinní civilisti prežívajú v neznesiteľných podmienkach. Utiecť sa podarilo iba malej časti z nich. Obrovské množstvo ľudí však v meste stále zostáva. Ukrývajú sa v zničených budovách alebo v pivniciach bez akejkoľvek pomoci zvonku. Prečo sa toto deje nevinným ľuďom? Kam až nechá ľudstvo túto katastrofu zájsť?"
