Matovičova poslankyňa o svojom šéfovi: Je to sociopat so sklonom k psychopaticky motivovaným útokom!

Vystúpili ste z poslaneckého klubu OĽaNO. Prečo ste dospeli k tomuto rozhodnutiu?

• Podstatou môjho vstupu do politiky bolo riešenie obrovského bezprávia v našej spoločnosti. Na rôznych pozíciách som prichádzala do konfliktu s necitlivou drezúrou „úradníckeho koňa“, ktorého nikdy nezaujímali konkrétne problémy slušných občanov. Problémy boli a stále sú jednoduché, až primitívne porušenia zákonov v neprospech slušných ľudí. Začala som ich riešiť vo voľnom čase ako dobrovoľníčka bez odmeny. Na jednom štátnom úrade som sa stretla s priamym mobbingom riadeným proti mne, so zneužívaním a sabotovaním mojej práce. Pred poslednými parlamentnými voľbami si ma všimla pani Jurinová, ponúkla mi možnosť kandidovať za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Získala som podporu a stala sa poslankyňou.

A prečo ste odišli z klubu? Boli to naozaj hádky medzi Matovičom a Viskupičom alebo bol to iný dôvod?

• Konanie poslancov Matoviča a Viskupiča sa prejavilo hneď po voľbách.  Žiadali   odo mňa, ako aj od všetkých poslancov OĽaNO odovzdávať peniaze, pridelené na platy svojich asistentov do spoločného tímu právnikov.  Vydieranie sa týka peňazí, na ktoré si obaja nárokujú akési „právo disponovania“. Tieto peniaze slúžia na prácu celého teamu právnikov, ktorí pripravujú zákony. Ja s takýmito „poslaneckými praktikami“ nemôžem súhlasiť, a preto som tento krok nerealizovala.

Malo to nejaké dôsledky voči vám?

• Ak som neplatila do spoločného tímu právnikov, potom moje návrhy odmietali a bojkotovali. Naposledy nepodporili  moju snahu o založenie Komisie proti násiliu pri Výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny.  Poslanci Matovič a Viskupič sa tvária, ako keby nepoznali problémy bezprávia v našej spoločnosti. Cez poslanca Polláka zabránili riešeniu niektorých konkrétnych prípadov násilia, ako je napríklad únos detí „oteckom“. Okrem týchto problémov som si všimla mocenské trenice v rámci „klubu mobberov“.

Čo bolo poslednou kvapkou?

• Nakoniec ma však presvedčilo jednanie „hlavných klubu“ voči poslankyni Mezenskej.  Stala sa „nárazníkový štít nečistého parlamentarizmu“. Matovič a Viskupič svojou povahou predstavujú egoistické a sociopatické osobnosti so silným sklonom k psychopaticky motivovaným útokom. Dnes konštatujem veľkú radosť z môjho odchodu z hnutia OĽaNO. Viskupičov útok na moju osobu – po mojom odchode z klubu, potvrdzuje správnosť mojich názorov. Matovičovi, Viskupičovi a iným, ktorí sa im chcú podobať, odkazujem staré beduínske porekadlo upravené francúzskym pátrom misionárom: „Psy štekajú, karavána pokračuje na Ceste k Pravde.“

Skúste byť konkrétnejšia pri poslankyni Mezenskej

• Zneužili poslankyňu.  Povzbudzovali ju k nekalým politickým útokom, na ktoré oni dvaja nemali odvahu. Bolo to krásne viditeľné na záberoch parlamentného balkóna. Ten stav trvá. Všetko na čo nemajú odvahu,  ponúknu poslankyni Mezenskej, aby to prezentovala.

 

Tvrdíte, že Jozef Viskupič z vášho odchodu vytĺka politický kapitál. Podľa vašich slov nevie ani pozdraviť. Ľudia poznajú politikov iba z obrazovky. Ako by ste charakterizovali osobnosť a správanie Jozefa Viskupiča a Igora Matoviča?

 

• Chýbajúci pozdrav, úchvatný dôkaz „zvieracích móresov“, je doménou prejavu nadradenosti v parlamente. Nie je to problémom len pána Viskupiča. Poslanci Matovič a Viskupič majú svoju predstavu o politike, ktorá je vzdialená v nedohľadne od riešenia problémov našich občanov. Konkrétne poslanec Matovič nechce niesť nijakú zodpovednosť a skrýva sa za deklarovanú, ale prakticky potláčanú „slobodu prejavu“ klubových poslancov.

Hádky, intrigy... Aj tak ste popísali fungovanie klubu. O čom sa najčastejšie hádali Igor Matovič s Jozefom Viskupičom?

• Stretnutia klubu OĽaNO prebiehali podľa takzvane pripraveného Programu. Problémom bolo, že sme  sa nikdy nedostali  k ďalšiemu a nasledujúcim bodom tohto tzv. pripraveného Programu. Na vine nebol len Hlina. On mal svoju predstavu „politickej strany“ a v klube ju chcel presadiť. Matovič a Viskupič sa Hlinovými návrhmi cítili ohrození, „nedali si vziať hnutie“ a presadzovali myšlienku „nezávislosti“. Ani jeden z týchto poslancov nevedel vierohodne a prijateľne vysvetliť podstatu svojej túžby.

Hádky patria predsa k politike a často ich výsledkom sú dobré riešenia. Boli obaja páni nekonštruktívni, alebo boli príliš emotívni? 

• Všetci traja (Matovič, Viskupič a Hlina pozn. red.) vyznievajú nedôveryhodne. Hádky v politike sú nastavené vo zvieracích génoch, ktoré zrejme človek predsa len má. Naši páni poslanci si nevšimli, ako sa svet mení. Okolité štáty už majú pokročilé súdnictvo, dokážu účinne legislatívne vytesňovať zvieracie móresy nielen z politiky, ale aj z bežného života pracujúcich ľudí. Slovensko stále zotrváva v klube akýchsi „džungľových“ spoločenstiev. Hádky a osočovania v kluboch, či v parlamente, sú len vrcholom ľadovca. Občania z toho ľadovca vidia len 10%, to, čo sa odohráva v parlamentnej „aréne“. Zvyšných 90% ľadovca je ponorených v mori zákulisných machinácií. Presadzovanie si svojich potrieb za cenu akéhokoľvek lobbingu – to je gorilí móres, neprináša žiadne riešenia pre občanov voličov. Odborná výmena názorov vyzerá úplne inak. Videla som ju v Nemecku, Rakúsku, ale k nám niečo také ešte nepreniklo.

Zapájali sa aj ostatní poslanci do týchto hádok?

• Ostatní poslanci klubu OĽaNO, ak vyslovili svoj názor, nemali žiadnu šancu                      proti tvrdohlavej a žiarlivej povahe troch kvázi politikov.

Ako tieto hádky vnímali a znášali ostatní členovia poslaneckého klubu? Rozprávali ste sa s nimi?

• Matovič vytvoril v klube atmosféru podozrievania, pochlebovania a podlizovania. Viskupič sa snažil vytvárať „hrozbu tieňmi“. V takom prostredí nemá význam ani jediná otázka. Sledovanie hádok si  vyžadovalo obrovskú rezervu energie, najmä ak človek videl chyby  na obidvoch stranách rozhádaných „politikov“. Sledovanie a nezasahovanie si vyžadovali zbytočne plytvaný čas a energiu. Typicky opičí fenomén „samoštartu“ – keď sa zviera samo „hecuje“ vykrikovaním, akú má ono „morálnu pravdu“ – plynule prechádzal  do nezmyselných útokov v parlamente. A keď vydali zo seba v „aréne“ rokovacej sály aj posledné kvapky „opičích adrenalínov“, potrebovali načerpať nové sily, a to sa na klube nedalo. Mnohí zaspávali od únavy po dlhom „rokovacom dni“.  To je tiež typický zvierací fenomén: Najprv sa rozzúri, a ihneď po skončení zúrenia si spokojne spí... od vyčerpania. Vyvrcholenie „oľaňáckych“ prekáračiek priniesol poslanec Vašečka pred Vianocami roku 2012, keď povedal: Dúfam, že v Novom roku si na klube budeme hovoriť čo, kto robí.

K čomu ste dospeli za ten čas v parlamente, v klube OĽaNO?

• Dozrelo moje vedomie, prehliadnutie skrz - naskrz toho, čo ma obklopuje. Už vstupom do parlamentu som si všimla zle nastavenú parlamentnú kultúru.  Je rovnako patologicky nastavená ako v našej štátnej, verejnej, či súkromnej sfére. Politická moc nepripustí nové myšlienky. Stereotyp „úradníckeho koňa“ sa prenáša z obdobia na obdobie a potvrdzuje platnosť „úradníckeho koňa“ v každej vrstve spoločnosti, na pracoviskách súkromníkov. Ani v rokovacej sále parlamentu nie je možné prevalcovať tento zle nastavený „zvierací systém“. Politické prekáračky, vyťahovanie sa peniazmi, alebo nejakou „tieňovou mocou“..., to sú zvieracie spôsoby, ktoré nevyriešia zdravotné, sociálne a ekonomické problémy našich občanov.

OĽaNO sa vždy tvárilo, že je iné. Nie je to pravda?

• OĽaNO sa ukázalo rovnako organizovaným „zvieracím systémom“ ktorý nemá nič spoločné so slušnými ľuďmi. Parlament je akási kamufláž pre egoistické činnosti sociálne narušených „ľudí“. Nemá nič spoločné s navrhovaním a prijímaním zákonov, ktoré si žiadajú slušní občania SR. Preto odmietam falošné pochlebovanie a masírovanie slušných a poctivých občanov. Občania SR majú plné zuby politického divadla. Striasla som si „klubové parazity“ z mojich poslaneckých pliec  a do konca volebného obdobia sa ďalej budem venovať len svojej agende, a napriek všetkým prekážkam neprestanem bojovať za humánnu a zákonom chránenú spoločnosť.

Máte informácie, že aj iní poslanci sa chystajú opustiť poslanecký klub OĽaNO? Ak áno, ktorí?

• Konkrétne informácie nemám, a tipovať podľa tušenia tiež nebudem.

Tvrdíte, že Viskupič „nič nedokázal pre zotročených občanov“. Myslíte si, že politika      zo strany Viskupiča je len hraná a pokrytecká?

• Pre pána Viskupiča  je to „sebarealizácia“. V rokovacej sále, keď sa pán Viskupič zapája  do rozpravy, stráca veľa „sebahecovacej energie“, čo samo o sebe dotvára divadelnú scénu parlamentu. Viskupičova reč je úplne mimo jeho skutočného záujmu. Istá pani psychologička nazýva tento príznak presne:  Účelné exhibicionistické herectvo ukrývajúce primitívny cieľ – to je príznak ťažkej psychopatie.

Kto z parlamentu podľa vás naozaj myslí na ľudí? Komu naozaj ide o ľudí a komu naopak o teplé miesto poslanca?

• Radšej by som vymenovala pár úprimných poslancov,  ktorí naozaj čosi chceli riešiť, ale mám obavu, že aj oni sú už „stratení“, že ich vydierajú alebo zastrašujú natoľko, až sa jednoducho „zaradili do parlamentnej svorky“. Demokracia na Slovensku ešte ani nevznikla, a už ju nemáme. Nie je to vina politického systému. Je to vina zvieracích génov a tých politikov, ktorí si ich neovládajú, zostávajú nevychovaní a verní akémusi „silnému zverskému móresu“, ktorý mimochodom neskrývane aj obdivujú. Slušní občania Slovenska by im to nemali tolerovať, nemali by zostať „v tichosti“.

Ako to myslíte, že vydierajú? Koho a ako vydierajú?

• Vydierajú ich „záujmami“, o ktorých vedia. Prvé dni v parlamente sa niesli zisťovaním o nových klubových poslancoch „kto, odkiaľ a čo“. Následne im „silní“ zakorenení parlamentní štamgasti čosi sľúbili, niečo ponúkli a už ich mali v hrsti. Odtiaľ sa odvíja vydieranie  na celé poslanecké obdobie. Kto sa „nenechá chytiť“ ten musí z klubu von, lebo aj tak nič nedokáže, sám nič nezmôže. Obvykle sú všetci nejakým spôsobom chytení a poprepletaní svojimi egoistickými záujmami. Tie sú zároveň aj prostriedkom vydierania. Vydieranie je súčasť mobbingu a bossingu, zvlášť v tejto forme. Mňa napríklad vydieral Matovič tým, že mi klub nepomohol, lebo som im nedala asistentský príspevok, resp. výpalné, peniaze určené pre asistentov mojej kancelárie. Ja som si vybrala asistentov sama tak, ako mi to zákon prikazuje.  Matovič vyberá asistentov aj pre ostatných poslancov v klube, samozrejme sú to jeho ľudia.  Iný typický príklad poslaneckého vydierania je verejné hlasovanie a videli sme, že mu predchádzalo fotografovanie hlasovacích lístkov. To je dokonalé vydieranie a malo byť potrestané. Vydieranie je trestný čin, ale nie v slovenskom parlamente, u nás je to patologická „norma“, žiaľ.   

Ste z politiky sklamaná?

• Vôbec nie. Som len prekvapená, že som našla v klube a v parlamente to isté, čím je pokrytá celá naša spoločnosť. Príchodom do politiky sa moja osobná situácia nezmenila. Aj tu platí rovnako ako na každom pracovisku:  Kto má za chrbtom „gorilu“, ten je na tom lepšie. Doteraz. Ja mám za cieľ vykričať, doteraz ticho tolerované, „zverstvo v ľudskom konaní“, a chcem prispieť k poľudšteniu našej spoločnosti.

Kašlú politici na bežných občanov?

• Po roku 1989 sa politici stretávali s občanmi, postupne z nich vyprchalo nadšenie a podľahli čaru peňazí. Mám skúsenosti s komunálnou politikou. Všeobecne sa žiada aktívny občan, ale na aktivitu občanov sa vždy našiel spôsob dusenia. Ako sa to stalo aj mne, keď mi telefonovali domov, či nemám čo robiť. Je to otázkou individuálnej odolnosti či sa aktívny občan nechá zlomiť.

Chcete sa zaradiť v rámci parlamentu do nejakého klubu alebo skupiny?

• Nie. Nevidím v parlamente žiadnu humánnu spoločnosť. Naplnenie mojej agendy (boj proti násiliu na pracoviskách) v žiadnom parlamentnom klube, či skupine, určite nenájde podporu. Budem musieť nájsť iné riešenia, ale revolúcia to určite nebude, lebo živelné revolúcie neprinášajú nič dobré, a to sa týka aj „Nežnej revolúcie“. Priniesla iba sklamania.

Kto vám je názorovo a aj ľudsky blízky?

• Myslíte súčasných politikov v parlamente?

Áno. Máte tam nejakého takého človeka, ktorý vám ľudsky vyhovuje?

• Zatiaľ nemám, lebo k  spolupráci je potrebné, aby ľudia komunikovali a prinášali riešenia. Zatiaľ parlament slúži  len politickému krasorečneniu jednotlivcov, o ktoré občan už nemá záujem. Moji priatelia ma označili za politika nového typu.  

Máte nejaké politické vzory?

• Mojím  politickým  vzorom  sa stal   sociológ nemeckého pôvodu Dr. Heinz Leymann, ktorý priniesol kultúru na pracoviská.

Ľutujete s odstupom času, že ste kandidovali do parlamentu?

• Neľutujem. Som bližšie k samozvaným „vodcom“, čo sa správajú ako „silní samci“. Môžem ich študovať a potvrdzujem povedané: Kto sa neovláda v politike, je ako zviera. Táto krajina potrebuje riešenia a nie rétoriku. Rétorika na chvíľu zaujme svojou šírkou a objemom, ale potom zostáva prázdnota . V parlamente vidím veľa rétoricky zdatných „samcov“, ktorí si pestujú svoju moc a svoje ego. Žiaľ, náš občan to má veľmi ťažké, ak chce pomocou nich niečo vyriešiť.

Hovorili ste, že predseda poslaneckého klubu nechcel podporiť váš program na ochranu ľudskej dôstojnosti. Čo to je za program?

• Môj program vychádza z dlhoročných skúseností nemeckého sociológa Heinza  Leymanna, ktorý v roku 1969 skúmal vplyv pracovného prostredia na ľudí. Skúmal aj ľudí  na vedúcich pozíciách. Všimol si, že „vedúci“ jedinec si vytvára „svoju moc“ na pracovisku, ktorou postupne likviduje jedincov, ktorí sa stávajú terčom jeho útokov. Vypracoval systém, ako situáciu diagnostikovať a ako veci riešiť. Česť jeho pamiatke, zanechal nám cenné informácie.

Máte vy osobne nejakú zlú skúsenosť, že bola pošliapaná vaša ľudská dôstojnosť?

• Áno, naposledy poslancom Viskupičom, ktorý verejne klamal o mojej osobe a verejne ma osočoval, za čo by som ho mala pohnať pred súd. Ešte to uvážim, najlepšie by bolo, keby sám priznal, v čom klamal a ospravedlnil sa mi všade tam, kde na mňa naklamal. Na Slovensku sa veľmi porušuje právo na ochranu ľudskej dôstojnosti. Nielen na súdoch, na pracoviskách, alebo v parlamente. Všade vidím stratu sebaúcty a nadbytok agresivity, len riešenia problémov slušných ľudí sa nikto nechytá.