Gillian Flynnová je mediálny fenomén, o jej Stratenom dievčati sa popísali celé legendy a predalo sa viac ako 3 milióny výtlačkov. Čitatelia preto zamerali pozornosť na jej predošlé romány Temné miesta a Ostré predmety. Autorka v nich ukazuje, ako má vyzerať skutočný triler – sú to psychologické príbehy plné násilia, zločinu, závislosti a bezradnosti. Temné rodinné tajomstvá, zničujúce malomestské klebety, pomýlené charaktery a dvojznačná morálka vytvárajú neuveriteľnú zmes napätia od začiatku do konca.
Keď padli výstrely, mala sedem. V chladnej noci vybehla z domu len v pyžame a schovala sa. Jej matku a dve sestry zavraždili. Svojou svedeckou výpoveďou dostala brata za mreže a nikdy sa nenaučila vziať svoj život do vlastných rúk. Teraz po dvadsiatich piatich rokoch sa z Libby Dayovej stala zatrpknutá, osamelá žena, ktorej život je úbohosť sama. Medzičasom sa ozvali ľudia, ktorí začali pochybovať o vine jej brata. Nabádajú Libby, aby odvolala svoju výpoveď. A tak je Libby nútená ponoriť sa do minulosti a skúmať, čo skutočne videla v onú osudnú noc. Spomienky pre ňu predstavujú rovnaké nebezpečenstvo ako v tú vražednú noc.
Po úspechu sfilmovanej podoby Stratené dievča sa Hollywood vrhol na autorkin ďalší temný príbeh. 18.6. prídu Temné miesta aj do slovenských kín. Hlavnú úlohu si zahrá očarujúca Charlize Theron.
Úryvok z knihy Temné miesta:
Libby Dayová
SÚČASNOSŤ
Sídli vo mne zlo – hmatateľné ako telesný orgán. Zarežte mi do brucha a vypadne z neho, tmavý a mäsitý, môžete ho rozšliapnuť na dlážke. Na vine je krv prúdiaca v žilách Dayovcov. Niečo s ňou nie je, ako má byť. V detstve som nikdy nebola dobré dievčatko, ale tie vraždy všetko iba zhoršili. Zo sirôtky Libby vyrástlo nevrlé, uhýbavé dievča, ktoré pendlovalo medzi vzdialenými príbuznými – bratancami z druhého kolena či pratetami a priateľmi priateľov, žijúcimi v karavanoch alebo polorozpadnutých rančerských príbytkoch po celom Kansase. Do školy som chodila v lacných handričkách po mŕtvej sestre. Košele so zažltnutými potnými fľakmi pod pazuchami, smiešne plantavé nohavice s ovisnutým pudlom, stiahnuté ošúchaným opaskom, zapnutým na poslednej dierke. Na školských fotkách vyzerali moje vlasy vždy ako vrabčie hniezdo birety nasadené nakrivo akoby pristáli na mojej strapatej hlave iba náhodou oči obrúbené výraznými vačkami pripomínali oči pripitej sedliačky. Úsmev naznačovali len mierne zvlnené pery. Ak vôbec mohla byť reč o úsmeve.
Nebola som dieťa, ktoré všetci s láskou obskakujú, a dospela som v ženu, ktorú nemá nikto rád. Keby mal niekto nakresliť moju dušu, výsledkom by bola beztvará bytosť s tesákmi.
Bol ponurý, sychravý marec, ležala som v posteli a predstavovala som si, ako si siahnem na život moja obľúbená kratochvíľa. Vložím si do úst brokovnicu, vystrelím, mykne mi hlavou, raz, dva razy, krv zastrieka stenu. Šplech, plesk. „Chcela byť pochovaná, alebo spopolnená?“ budú sa vypytovať všetci. Nik to nebude vedieť. Pozostalí, nech to bude ktokoľvek, si budú pozerať navzájom na topánky alebo na plecia, až kým nezavládne ticho. Potom ktosi hlučne postaví na kávu. Pri nečakanej smrti nepadne nič lepšie ako káva.
Vystrčila som nohu spod prikrývky, no nie a nie sa prinútiť, aby som ju spustila na dlážku. Asi na mňa dolieha depresia. Ako posledných dvadsaťštyri rokov. Kdesi v sebe vnímam svoje lepšie ja, krčí sa ukryté za pečeňou alebo pri slezine môjho nevyvinutého, detského tela Libby, ktorá ma nabáda, aby som zdvihla zadok, konala, dospela, pohla sa ďalej. Ale zlo zvyčajne zvíťazí. Vlastný brat mi vyvraždil rodinu, keď som mala sedem. Zabil mi mamu aj dve sestry výstrely, údery sekery, chrčanie. Potom som už nemala čo robiť, nikto odo mňa nič neočakával.
Keď som dovŕšila osemnásť, dostala som 321 374 dolárov výsledok úsilia dobroprajných duší, čo sa dočítali o mojom smutnom príbehu v tlači, dobrodincov, ktorých srdcia mi vychádzali v ústrety. Zakaždým keď počujem tú frázu počúvam ju často, vybavím si maľované červené srdiečka s vtáčími krídelkami, letiace k jednému z mojich biednych detských domovov, k dievčatku pri okne, ktoré im kýva a potom chytá žiarivé srdiečka, spŕška zelených bankoviek mi dopadá na hlavu, ďakujem vám, vďaka, nekonečná vďaka! Až kým som nedosiahla plnoletosť, spomínané finančné dary sa ukladali na konzervatívny bankový účet, čo poskočil nahor každé dva-tri roky, keď môj príbeh oprášil nejaký časopis alebo televízna stanica. Veľký deň malej Libby: Jediná, čo prežila masakru na prérii, oslavuje trpko sladkých desať rokov. (Ja, s umastenými vrkôčikmi na trávniku zošliapanom vačicami pred karavanom tety Diane. Tetine nohy ako stĺpy pod krátkou sukňou v žltej tráve za mnou.) Statočné dieťa dovŕšilo sladkých šestnásť! (Ja, ešte vždy drobná, tvár osvetlená narodeninovými sviečkami, blúzka tesná v prsiach, v ten rok dorástli do košíkov D, komický kontrast v porovnaní s mojím útlym telom, absurdné porno.)
Žila som z tých prachov vyše trinásť rokov, ale už z nich nezostalo skoro nič. V to popoludnie som mala stretnutie, kde som sa mala dozvedieť, koľko vlastne zvýšilo. Raz za rok ma muž, ktorý spravoval moje peniaze, bankár menom Jim Jeffreys s ružovými lícami a nežmurkajúcimi očami, prinútil ísť s ním na večeru hovoril tomu „inventúra“. Objednali sme si jedlo asi za dvadsať dolárov a zhovárali sa o mojom živote koniec koncov, poznal ma, keď som bola takáto maličká, do popuku! Ja som o Jimovi Jeffreysovi nevedela skoro nič, a sama som sa ho nikdy na nič nepýtala, k našim stretnutiam som zakaždým pristupovala s postojom dieťaťa: Buď zdvorilá a na nič sa nehraj, nech to máš čím skôr za sebou. Jednoslabičné odpovede, útrpné vzdychy. (O Jimovi Jeffreysovi som usúdila, že musí byť kresťan, hlboko veriaci – mal trpezlivosť a optimizmus človeka, ktorý si myslí, že Boh ho stále pozoruje.) Do „inventúry“ chýbalo ešte osem, deväť mesiacov, ale tentoraz Jim Jeffreys nástojil na skoršom stretnutí, nechával mi odkazy, vážnym tlmeným hlasom zdôrazňoval, že urobil všetko, aby „predĺžil životnosť fondu“, ale nadišiel čas zvážiť „ďalšie kroky“.
-Reklamná správa-
