Dobre vieme, že detektívi neexistujú a policajné vyšetrovanie sa neopiera ani o psychológiu, ani o prenikavého ducha, ale o udavačov. Napriek tomu nás svet literárnych zločinov neprestáva fascinovať. Niekoho pre rozkoš z dômyselnej racionálnej procedúry a iného pre fascináciu grifom, akým text pred čitateľom zastiera riešenie aj keď mu poskytne všetky fakty potrebné na rozlúsknutie záhady. Autori a autorky tohto žánru síce svorne tvrdia, že vraždiť je hračka, je však načase označiť pravého vinníka. Skutočným objednávateľom vraždy je tak ako vždy osoba najmenej podozrivá. Jediný kvôli komu sa vraždí – či sa nám to páči alebo nie – je čitateľ.
Kniha Tomáša Horvátha Tajomstvo a vražda s podtitulom Model a dejiny detektívneho žánru (Veda, 2011) je určená tým, ktorí si uvedomujú tento fakt. Aj detektívka, tak ako každý žánrový text, má svoje postupy a pravidlá, ktoré textu predpisujú určitý poriadok. Predstavme si, že by sa v detektívnom príbehu nečakane objavil duch zavraždeného a prezradil by nám, kto je vrah. Asi by sme sklamane odložili knihu nabok alebo sa vyrovnali s faktom, že to, čo čítame, nie je detektívny román. Je však aj tretia možnosť, ktorú by si zvolil práve podozrievavý modelový čitateľ detektívok a síce, že tento duch je podvrh, ktorý počas špiritistickej seansy na nás narafičil skutočný vrah: „V strategickom mechanizme naratívnej štruktúry fungujú dva korelatívne pohyby, hry: ako skrytý vrah zvádza detektíva a – homologicky – ako text zavádza do pasce modelového čitateľa“. Aj falošná stopa sa teda môže ukázať ako nesmierne dôležitá či správna, pretože vrah, keď zavádza detektíva, musí byť medzi osobami prítomnými na seanse. Ide len o to vedieť stopovať stopy a dešifrovať znaky. Nie náhodou nás autor knihy upozorňuje na určitú analógiu medzi prácou detektíva a literárneho vedca, ktorý „pristupuje k textu ako k telu zavraždeného a hľadanie riešenia záhady, ako aj významu napríklad románu sú interpretačnými činnosťami“.
Horváthova kniha má dve časti. V prvej autor vytvára teoretický model detektívneho žánru a v časti druhej načrtáva popri jeho „rapsodických“ dejinách aj transformácie, variácie a prieniky do žánrov iných. Pokiaľ ide o opis či rekonštrukciu kompozičných postupov detektívky, autor reflektuje širokú škálu teoretických prác na túto tému: Eco, Petříček, Porter, Todorov, Škvorecký, silné zastúpenie majú aj poľskí literárni vedci. Okrem teoretických zdrojov sa text opiera aj o jednotlivých viac či menej známych autorov detektívok, pretože „detektívka – ako žáner, vyznačujúci sa vysokým stupňom žánrovej autoreflexie – samozrejme, nemusela čakať, kým jej literárno-zvratnú kompozíciu a dvojpríbehovosť odhalia literárny vedci – štrukturalisti“.
Dokončenie eseje Mareka Debnára nájdete v Knižnej revue 24!
