BRATISLAVA – Ako zviera v klietke sa chvíľu cítil český spisovateľ Jan Němec, ktorému sa návšteva bratislavskej ZOO vypomstila. Nevšimol si, že čakal na autobus v zóne, ktorú polícia strážila kvôli hrozbe teroristických útokov zo strany IS. Bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Navyše, bez dokladov. Nevšedný zážitok so slovenskou políciou opísal v podobe poviedky na svojom Facebooku.
„Fico sa na Slovensku chváli, že sledujú každého moslima. Pred pár dňami som to pocítil na vlastnej koži, moslim nemoslim. Prepáčte dlhší text, ale bol to, myslím, celkom ilustratívny zážitok vzhľadom k tomu, čo okolo seba v poslednej dobe máme,“ vysvetlil na úvod spisovateľ Jan Němec pokračujúc farbistým opisom svojho zážitku.
Francúzsko prosí Slovensko: Potrebujeme vašu pomoc v boji s terorizmom!
Začalo to návštevou ZOO
Začalo to síce čudne, ale nevinne. Nedávno ma ráno ktovie prečo napadlo, že už som mnoho rokov nevidel živú žirafu, a rozhodol som sa, že sa na ňu pôjdem pozrieť do ZOO. ZOO má takto v novembri svoje čaro - bufety zatvorené, zvieratá zalezená niekde v kotercoch, v priľahlom Dinoparku modely dinosaurov prehodené modrými igelitmi. Strávil som tam asi dve hodiny a uznal som, že mám dosť.
Cesta späť mala začať na zastávke autobusu 32, ale mal ísť až za štvrť hodiny a zastávka bola v podstate na diaľnici; než tam tých pätnásť minút dýchať smog, išiel som sa prejsť po okolí. To tvorili len dve administratívne budovy s parkoviskom, ale bol som ešte plný zážitkov, takže mi to bolo jedno. Chodil som sem tam a postupne som si do mobilu písal: „ZOO v novembri, mimoriadne melancholický zážitok. Človek sa pozerá na dva šimpanzy, ako si vyberajú hmyz zo srsti, na nekonečne dôstojnú snežnú sovu na bidle, lenivý leví pár, ktorý váha s párením ... Je to človek, kto sa pozerá do očí lemurom, opiciam, človek sa pozerá do očí tigrovi, ktorý sa trie o sklo výbehu a srsť mu iskrí. Človek sa pozerá do očí zvieratám a hovorí si: Prečo človek? A snaží sa predstaviť si“ - Chcel som napísať: „A snaží sa predstaviť si, ako by asi vyzeral pavilón ľudí, okolo ktorého by chodili rodiny krásnych leopardov,“ ale tú vetu už som nedokončil, lebo ku mne pristúpil nejaký ochmelka a spýtal sa, čo tam robím.
Koľko takýchto si dokážete vyrobiť?
Najskôr som mu nevenoval veľa pozornosti, pretože som nechcel, aby mi unikla formulácie, ale nedal sa odbiť. Povedal som teda, že čakám na autobus a píšem sms. „Čakáte na autobus na parkovisku?“ povedal. „Tam je zastávka,“ ukázal som. Nato mi on ukázal policajný preukaz a na oplátku chcel vidieť môj, „napríklad pas alebo občianku“. To som však so sebou nemal, vylovil som z vrecka len bratislavskú električenku. Prevrátil ju v prstoch a posmešne povedal: „Koľko takýchto si dokážete vyrobiť?“ V tej chvíli som sa na neho prvýkrát poriadne pozrel a pochopil som, že leopardy budú musieť počkať. Muž bol v civile, mal dosť podivné okuliare so zlatými obrúčkami, vyblednutú bundu bombardéra a celý pôsobil bláznivo, asi ako policajt z nejakého zapadákova v scenári filmu Bratov Coenovcov.
Poslušne som sa pozrel na električenku a zhodnotil som, že by som nedokázal vyrobiť ani jednu. „A vaši kamaráti? Viete, že tu ste v osobitnej zóne?“ V osobitnej zóne? To som netušil, zato som vedel, že už za chvíľu mi má ísť ten autobus, takže som sa ospravedlnil, že som vonku bez dokladu a chcel som sa rozlúčiť. Nato on, že pôjdem s ním. „O čo vám ide?“ povedal som už naštvane. „Ako to, že so sebou nemáte doklad totožnosti?“ – „Bol som v ZOO a nenapadlo mi, že ho budem potrebovať.“ To ho na okamih vyviedlo z miery, ale potom povedal: „Takže vy ste boli v ZOO? Poďte mi to porozprávať dovnútra, áno?“
Nedorozumenie sa zvrtlo
Ešte chvíľu som protestoval, ale začal ma postrkovať okolo budovy a potom do budovy a po ceste sa zaujímal, či mám pri sebe nejakú zbraň, „napríklad nožík alebo vidličku?“ Uistil som ho, že žiadnu zbraň pri sebe nemám, „ani vidličku“, ale aj tak ma odviedol k záchodom a tam mal začal obchádzať detektorom kovu. Húkali mince, húkal mobil, húkal drobný odznak na saku, húkala spona na opasku, no a potom odniekiaľ začali húkať policajné hliadky.
Prišli rovno dve, muž ma vyviedol von a predhodil štyrom ozbrojencom, ako sa asi v ZOO predhadzujú myši hadom. Absolútne som nechápal, čo sa deje. Mal som snahu vysvetliť, že ide o nedorozumenie, priznal som sa dokonca, že som spisovateľ na štipendiu, ale tým som ich zjavne len zmiatol. „Čo že ste? Mlčte!“ Veliteľ zásahu ma zanechal v starostlivosti troch svojich kolegov a podišiel s tým prvým policajtom v civile na recepciu, kde sa k nim pridal ešte nejaký nagélovanec z ochranky a čosi si ukazovali na monitoroch. Stál som zatiaľ vonku pri zábradlí a pozeral sa na tú budovu: na fasáde mená nejakých softvérových firiem, ale, aha, ouha, tiež malá, celkom nenápadná izraelská vlajočka.
Situácia bola trochu nepríjemná, zároveň trápna a zároveň komická, ako som tam tak stál medzi tými tromi policajtmi, ktorí si strážili pozície. Chcel som nás všetkých upokojiť, a tak som začal hovoriť: „Čo je vlastne toto za budovu? Len som postával tamto na parkovisku, vôbec som nevedel, že som v nejakej zakázanej zóne ...“ Dávali si chvíľu prednosť, kto odpovie, a potom jeden z nich povedal: „Nebudeme vám podávať žiadne informácie. A vytiahnite ruky z vreciek!“ Vytiahol som ruky z vreciek a po chvíľke sa ten rovnaký opýtal: „Odkiaľ ste?“ – „Z Česka.“ – „A rodičia sa narodili kde?“ – „V Česku.“ – „Ale vy nie ste Čech, nie?“ Nechápavo som sa na neho zadíval - má toto byť nejaký policajný chyták? „Nepovedal som to práve? A nehovorím snáď celý čas po slovensky?“
Však viete, čo sa deje vo svete
Zahľadel sa na mňa a dal si záležať na tom, aby som z jeho pohľadu vyrozumel, že jeho len tak neoblafnete. „A čo teda robíte v Bratislave?“ – „Som tu na tvorivom štipendiu.“ – „Čo študujete?“ – „Nie, som spisovateľ.“ – „Takže tu pracujete?“ – „Snažím sa písať.“ – „A čo píšete? Podávate správy o izraelskej ambasáde, čo?“ Ambasáde? S novým záujmom som sa znova zadíval na budovu, ktorá vyzerala ako kdejaký kancelársky komplex. „Toto že má byť izraelská ambasáda?“ – „Už som povedal, že vám nebudeme podávať žiadne informácie,“ uzavrel.
V medzičase som sa snažil myslieť na leopardy. Alebo na tú bielu sovu, tá bola ako z fantasy filmu, poradkyňu múdreho čarodejníka. Však ono sa to nejako vyrieši. Až sa veliteľovi zásahu uráči prísť, poviem im meno, rodné číslo, oni si ma nájdu v databáze a každý si pôjdeme po svojich. Veliteľ zásahu skutočne zachvíľu prišiel a spýtal sa ma, ako to, že pri sebe nemám doklady. Povedal som, že som šiel len do ZOO. „Ale tvrdí, že je spisovateľ,“ pripomenul ten, čo ma strážil. „Nadiktuje mi meno, priezvisko a rodné číslo,“ povedal veliteľ. Konečne sa tu niekto chová rozumne, pomyslel som si a všetko som mu ochotne oznámil. Odovzdal údaje ďalšiemu kolegovi, ktorý v aute všetko vyťukal do tabletu. Dúfal som, že tým celá záležitosť skončí, lenže kolega po chvíli zahlásil: „Nič, nemôžeme ho dohľadať.“ – „V tom prípade musíte ísť s nami,“ povedal veliteľ. „Však viete, čo sa deje vo svete,“ dodal na vysvetlenie. Áno, viem, a tiež viem, že váš premiér Fico hlása, že na Slovensku sledujete každého moslima - či je, alebo nie je moslim, dodal som sám pre seba.
Veliteľ bol predsa len vyššia verzia slovenských policajtov. Po ceste nariadil kolegovi, aby moju totožnosť skúsil overiť ešte raz. Videl som na displej a vyhľadávací riadok našepkával, takže som si všimol, že naposledy hľadané meno bolo „Jan Ňemec“. Čo najvľúdnejšie som posádku upozornil, že háčik patrí až nad e. Veliteľ zásahu ma zrejme podľa nejakého protokolu musel strážiť na zadnom sedadle, takže tablet ovládal ten, ktorý riadil. Napísať e s háčikom pohltilo väčšinu jeho pozornosti a na prechode div že nenapálil do dvoch žien - ich zlostné gesto sa akosi zlomilo v polovici, keď videli, že hrozia policajnému autu. Potom už vodič radšej zastavil - na tej zastávke, z ktorej som mal asi pred hodinou odísť autobusom - napísal moje meno správne, ale v databáze ma rovnako nenašli. A to som tu dokonca prihlásený na cudzineckej polícii ... - ako viac im človek ešte môže pomôcť?
Vyššia verzia slovenského policajta potom po ceste rozprávala, aké problémy majú v Bratislave s kórejskými vodiči, ktorí vôbec nepoznajú značky ... Povedal som, že tie niekedy nepoznajú ani miestni. Povedal, že je rozdiel nepoznať a nechcieť poznať ...
Pravdu som im nemohol povedať
Bol som teda eskortovaný na stanicu a tam sa všetko viac-menej opakovalo. Medzi policajtmi zrejme panuje nejaká dohoda o tom, že si nemôžu odovzdávať informácie, takže som bol novým párom mužov zákona opäť dopytovaný, prečo sa pohybujem bez dokladov a čo v Bratislave vlastne robím. Priznal som už dosť unavene, ale celkom popravde, že vlastne sám neviem, čo v Bratislave robím. „Niečo tu predsa robiť musíte,“ namietol. – „Snažím sa písať.“ – „Písať? A prečo ste teda fotografovali izraelskú ambasádu?“ To ma zarazilo. Snažil sa ten prvý policajt v civile dodať svojej práci na dôležitosti, takže nahlásil, že som niečo fotografoval? „Nič som nefotografoval a hlavne som ani nevedel, že v tej budove nejaká ambasáda sídli,“ ohradil som sa. – „Kamery zaznamenali, ako mobilom fotografujete garáže ambasády.“ – „Nič som nefotografoval. Písal som sms.“ – „Komu?“
Začal som sa trochu potiť, pretože sms som v skutočnosti nepísal, ale vysvetľujte im, že som do mobilu vyťukávala poznámku o tom, aké by to bolo, keby v ZOO bol pavilón ľudí a okolo pobehovali rodinky leopardov. Nie nie, sľúbil som si, takú chybu neurobím, alebo sa odtiaľ nedostanem ... „Seďte tu a my si teraz overíme vašu totožnosť,“ povedali a zavolali niekam na políciu. Po piatich minútach prišli s tým, že sa nemôžu dovolať, a tým pádom moju identitu nemožno overiť: „To je problém.“ Chvíľu premýšľali a potom sa ten prvý spýtal: „Kde máte preukaz totožnosti?“ – „Doma.“ – „To je kde?“ Udal som adresu. „Čo keby tam s ním niekto išiel a na tú občianku sa pozrel?“ Navrhol jeden z nich. Povedal som, že to je výborný nápad a že som to ponúkal všetkým predošlým policajtom, tí však tvrdili, že to nie je možné. – „Tak teraz už to možné je,“ vysvetlil mi.
Prevzala si ma teda ďalšia dvojica, spýtali sa, odkiaľ som a čo v Bratislave robím, či píšem aj kuchárky, ale v zásade už celú vec brali športovo. Musel som si síce opäť sadnúť s rukami viditeľne položenými na stehnách, ale ďalej už ich nezaujímalo nič iné, než kde sa dá ísť v Brne za babami a kde robia najlepšie stejky. Nejako som z toho vykorčuľoval, ani nespoznali, že som vegetarián. Doma som im ukázal občianku, zažartovali, či teda som napojený na IS, povedal som, že maximálne na IS Masarykovej univerzity, a tým to celé skončilo.
Vlastne ešte niečo: Naučil som sa v ZOO rozoznať zebru Chapmanovu od zebry horskej a obe dve spoľahlivo odlíšiť od zebry Grévyho. Ale to nič nie je, pretože keď sa narodí malá zebra, musí si svoju matku zapamätať práve podľa pruhov, musí ju podľa pruhov spoznať v celom tom veľkom stáde ako podľa čiarového kódu. Zdá sa, že zebry sú v identifikovaní osôb o dosť lepšie ako slovenská polícia...
