Z relácie SOS ju poznáme najmä ako cvičiteľku Editu Papeky. Nedávno sa vydala, hovorí o dieťati a dúfa, že raz dostane aj inú príležitosť ako komička.
V SOS stvárňujete nekompromisnú cvičiteľku Editu Papeky. Prečo sa podľa vás práve z nej stala kultová postava?
- Lebo s tým jej agresívnym prejavom je doslova nemožná. Zhmotnená nedokonalosť sa hrá na dokonalú. Najmä u žien Papeky rezonuje.
Neprekáža vám, že vďaka SOS ste sa definitívne zaškatuľkovali ako komička?
- Občas sa sama seba pýtam: Kurníkšopa, to už teraz nebudem robiť nič iné, len pajáca? Dúfam, že tí, čo mi budú ponúkať robotu v budúcnosti, nebudú prihliadať iba na to, že som bola v SOS. Ale na druhej strane, prečo sa stresovať, že som zaškatuľkovaná? Je to príležitosť, ktorú som využila a využila som ju rada. Čo bude ďalej, to budem riešiť potom.
Neuvažovali ste nad možnosťou zahrať si v seriáloch, ktoré sa práve na Slovensku rozbiehajú?
- Samozrejme, že som uvažovala. Ale seriály a filmy sa budú určite nakrúcať aj neskôr, keď SOS už skončí. Momentálne robím veľa vecí, ktoré sa nespájajú s obrazovkou. Hrám divadlo a to mi prináša istú satisfakciu. A som rada, že som v tíme, ktorý pripravuje SOS. Bola by som asi veľmi neskromná, keby som chcela v televízii ukázať ďalších päťdesiat vecí.
Humoristická relácia, v nej jedna žena a inak samí chlapi. Je rozdiel medzi ženským a mužským humorom?
- Zdá sa mi, že muži majú radšej cynický humor, nad ktorým sa ja naoko pohoršujem, a potom donesiem scénku, ktorá je ešte drsnejšia. Väčšinou však spolu diskutujeme o témach a nájdeme kompromis. Povedala by som, že všetci spoločne sa snažíme robiť ľudský humor láskavým spôsobom.
Okrem toho, že hráte, ste aj spoluscenáristkou SOS. Môžete povedať, ako sa píše scenár humoristickej relácie?
- Nie som typ, ktorý niečo vymyslí a hneď napíše scenár. Dlho premýšľam, či je to dobré, ako by sa to dalo urobiť ešte lepšie... s Danom Danglom a dramaturgičkou Adrianou Kronerovou o veciach veľa konzultujem. Možno preto, že nehýrm toľkými nápadmi ako oni, som pri vymýšľaní scénok slobodnejšia.
No a čo známi a rodina – ponúkajú vám svoje vtipné príbehy?
- Nestáva sa to často, ale chodia nám ponuky, čo by sme mohli urobiť. Niektoré sú zaujímavé. Divák však niekedy nechápe, že aj humor musí mať svoju štruktúru, musí odniekiaľ niekam ísť. Nie každá historka, ak by sme ju preniesli na obrazovku, zostane vtipná. Teším sa však z takýchto reakcií, znamená to, že diváci SOS sledujú a majú pocit, že by jej mohli pomôcť.
Kým iné humoristické relácie v posledných dvoch rokoch zanikli, SOS prežila. Čím to je podľa vás?
- Keď iné programy zanikali, my sme práve začínali. Prišli sme na trh v správnom čase. Žiadny typ relácie nevydrží donekonečna. Dvojica Noga – Skrúcaný bola na scéne poriadne dlho, takže je prirodzené, že si dali stop. To platí aj na české Tele tele. Ak máte robiť každý týždeň reláciu, humor sa jednoducho opotrebuje.
Nedávno ste sa vydali, ale nechali ste si dievčenské meno. Obávali ste sa, že by si diváci nezvykli?
- S manželom sme sa dohodli, že si nechám rodné priezvisko. Diváci by si určite zvykli aj na iné, ale k menu Polnišová mám srdečný vzťah.
Nevesty vo filmoch zvyčajne veľmi hlboko prežívajú svadbu. Ako to bolo s vami?
- Na našom obrade mi kolegyne z divadla namiesto klasickej básne o lepších zajtrajškoch predviedli taký kus, že celá sála vybuchovala a ja som plakala od smiechu. Bolo to úžasné. Inak s manželom žijeme spolu dávnejšie, takže máme natrénované všetky klady a zápory nášho vzťahu.
Zmenilo sa teraz niečo vo vašej práci? Ste azda zodpovednejšia?
- Zmenilo sa! Kolegovia mi musia hovoriť pani Polnišová! Som však taká ako vždy. Aj roztržitá som rovnako. Výrazná zmena, podľa mňa, príde s dieťaťom.
To by ste kolegom urobili? Odišli by ste na materskú?
- No jasné, pokojne by som im to urobila!
Takže, všetko už máte naplánované...
- To nie, nie som plánovací typ! Ale zdá sa mi, že keď už je partnerské zázemie pripravené, vtedy to človeka tak nejako ‚chytí‘. Som výsostne spokojná s manželom a dúfam, že aj on so mnou. A rodina je ďalší stupeň vývoja vzťahu. O chvíľu budem mať tridsať a nechcem čakať ďalších desať rokov, kým sa moja kariéra ustáli a v päťdesiatke stáť s natáčkami pred zrkadlom a zistiť, že mi nikto nepovie: Mama, nebuď trápna, natáčky sa už dávno nenosia!
Dá sa v našom priestore hovoriť vôbec o plánovaní kariéry?
- Keď sa chce, tak to ide aj v našom lokálnom meradle. Dôležité je, čo človek chce a čo pre to je schopný obetovať.
Boli ste v Anglicku, v Miláne ste sa živili ako bábkoherečka. Neláka vás ešte vycestovať a skúšať šťastie inde?
- Už nie. Nikdy som nechcela ostať v cudzine navždy. Aj keď som váhala, vždy som sa vrátila. Žiť v absolútne inom kultúrnom prostredí, kde sú iné zvyky, iné myslenie, to nie.
Aj keď hovoríte, že nič nemáte naplánované, povedala by som, že máte premyslené, ktorým smerom by sa váš život mal vyvíjať.
- Klamem telom! Som v znamení Rýb a tým sa vraj sny záhadne plnia. Snívam permanentne. A to mi stačí, nepotrebujem, aby sa všetky sny zhmotňovali. Ak to vyjde, poviem si: Prisámbohu, funguje to! Moje sny sú však reálne. Nikdy som netúžila po veľkej kariére. Uvedomujem si svoje kvality i nedostatky...
Takže stojíte vždy rovnými nohami na zemi?
- Som rojko, najmä však mám ľudí, ktorí ma na zemi dokážu udržať.
