BRATISLAVA - Pre herca Jána Dobríka sa život obrátil naruby v momente, keď jeho sedemročnému synčekovi Timkovi diagnostikovali leukémiu. Napriek obrovskému strachu a bolesti sa práve malý bojovník stal pre svojho otca najväčšou inšpiráciou. Každý večer pred spaním hovoril vetu, z ktorej behajú po chrbte zimomriavky.
„Prišlo to zo sekundy na sekundu. Začal doma nariekať, že ho bolí chrbát. Zobral som ho na pohotovosť, tam mu to prešlo, poslali nás domov. O pár hodín, to bolo v noci, som ho zobral na tú pohotovosť znovu – a už si nás tam nechali,“ opísal Dobrík ťažké chvíle, keď sa im život obrátil hore nohami. Po sérii vyšetrení prišla správa, ktorú nechce počuť žiaden otec. „Zistili, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o leukémiu.“ Nasledovala okamžitá hospitalizácia v Banskej Bystrici na detskej onkológii.
„Niektoré pocity som si vedome zakázal, lebo by som tam skolaboval. Musel som fungovať ako automat – byť prítomný, príčetný, byť tam pre toho chlapca,“ priznal herec v podcaste denníka N Čo nás spája. Aj keď v sebe dusil bolesť, rozhodol sa so synom hovoriť na rovinu. „Bráško, máš rakovinu a ideme s tým niečo robiť,“ povedal mu bez obalu.
A práve z malej duše veľkého bojovníka sa stal pre neho najväčší vzor. Timko sa nevzdal, ani v najťažších chvíľach. Zmenil nielen svojho otca, ale celú rodinu. „Žena bola vždy super a teraz je super na druhú. Moja dcéra – krásna blondínka, vtedy mala desať rokov, introvertka – musela z večera do rána dospieť. A on? To je najväčší čávo. On ľúbi život,“ hovorí s hrdosťou o svojom synovi. A potom prichádza veta, z ktorej naskakujú zimomriavky. Každý večer, keď sa malý Timko vrátil z nemocnice domov, povedal: „Toto bol najlepší deň.“
Nepotreboval darčeky, výlety ani kolotoče. Najlepší deň bol ten, keď ho nič nebolelo a mohol byť doma so svojimi najbližšími. „Každý jeden večer bola toto jeho posledná veta pred zaspatím. Posledný chodil spávať, prvý sa budil,“ spomína herec so slzami v očiach. Dnes Ján Dobrík otvorene hovorí, že jeho syn, ktorý je v remisii, je pre neho najväčším učiteľom života. Ukázal mu, čo je naozaj dôležité – zdravie, prítomnosť, rodina a schopnosť tešiť sa z maličkostí.
