Matej „Rarach“ Jurášek otvorene priznáva, že bol extrémista. Viedol chuligánsku skupinu, chodil na dohodnuté bitky, užíval si status tvrdého chlapa. Spätne hovorí, že sa za veľa vecí hanbí. Za nenávistné pokriky, za to, ako sa správal k menšinám, aj za to, aké názory šíril. A práve preto je jeho premena taká inšpirujúca.
Volajú ma Rarach a toto je môj príbeh
Rarach o svojom živote rozpráva otvorene. Hovorí o chybách, aj o tom, čo ho k nim priviedlo, aj o tom, kde sa to celé začalo lámať. “Hanbím sa. Napríklad za to, že sme spievali piesne ako Na nábreží Tupý leží. Alebo za to, čo som spravil pri návšteve Osvienčimu, že som sa učiteľke vysmieval, že je Židovka. Veď som si voľakedy užíval scénu, ako hrdina filmu Kult hákového kríža dupol na hlavu černochovi. Keď som si ho nedávno pozrel, plakal som.”
Zmeniť svoje nastavenie po rokoch v extrémnom prostredí nie je „instagramová“ transformácia. Je to dlhý a bolestivý proces, ktorý si vyžadoval veľa práce a ešte viac úprimnosti k sebe samému.
Dnes hovorí, že má dlh voči spoločnosti. Kvôli tomu, čo kedysi šíril, aj kvôli tomu, ako ovplyvňoval ľudí okolo seba. Konkrétne aj voči mladým chalanom, ktorí sú dnes v podobnom štádiu, ako bol kedysi on. A kvôli toxickým prejavom na sociálnych sieťach sú ešte zraniteľnejší. „Práve preto o tom chcem hovoriť. Chcem byť výstrahou.“
Od extrému k jemnosti
Dôležitým faktorom jeho zmeny boli aj ľudia, ktorých stretol. Odštartovala ju práca v ochranke, sprevádzanie umelcov, pomoc ľuďom bez domova počas pandémie, a najmä obdobie, keď strážil vtedajšiu prezidentskú kandidátku Zuzanu Čaputovú. „Moje názory sa menili s každým rozhovorom s ňou. Každé slovo, ktoré povedala, ma formovalo a upokojovalo.“
Hodiny rozhovorov ľuďmi, ktorí vyznávali úplne opačné hodnoty, než svet, v ktorom dovtedy žil, ho začali meniť. Zrazu videl, že sa dá žiť aj bez trvalého hnevu a pocitu, že za všetko môžu „tí druhí“.
V jemnosti je skutočná sila
Dnes Rarach vníma hnev veľmi citlivo na sebe aj na druhých. Hovorí, že kedysi bol permanentne naštvaný na všetko a všetkých. „Brzdilo ma to v práci aj v súkromí.“
Postupne si uvedomil, že skutočná sila nie je o tom, kto kričí hlasnejšie, ale o tom, kto dokáže priznať chybu, upokojiť sa a nezvaľovať vinu na celý svet. Nové, dovtedy nepoznané emócie mu otvorili dvere do sveta, ktorý by mu inak zostal uzavretý.
S rodinou sa presťahoval na Madeiru, kde otvoril pekáreň a začal organizovať pobyty pre Slovákov. Z extrémistu sa stal človek, ktorý zažíva prijatie od cudzincov - ľudí, ktorých by predtým neznášal. A vraví, že je to skvelý pocit.
Zmenil sa aj jeho pohľad na to, čo znamená byť chlap. Kedysi to pre neho bola okrem iného póza, snaha pôsobiť neohrozene, vzbudzovať strach. Dnes o tom hovorí pokojne: „Som vyrovnaný s tým, že som zmäkol. A nemám záujem o konflikt s nikým.“
Mužnosť dnes pre neho znamená niečo iné: byť zodpovedný za svoje slová, nežiť v permanentnom hneve, neotravovať ním rodinu a okolie. Byť jemnejší a pritom nestratiť vnútornú silu.
Preto keď Rarach dostal ponuku stať sa tvárou Borca, bral to ako príležitosť ukázať, že aj značka spojená s alkoholom môže hovoriť o slušnosti, tolerancii a jemnosti. Borec totiž tieto hodnoty komunikuje dlhodobo a Matej hovorí, že práve preto mu to dávalo zmysel. Jeho vlastná premena bola o tom istom: o rešpekte, o zodpovednosti voči sebe aj okoliu a o tom, že jemnosť nie je slabosť, ale voľba.
- reklamná správa -
