Catherine Duvallová sedela kŕčovite a vzpriamene na stoličke potiahnutej voskovaným kartúnom a so zachmúrenou tvárou hľadela do praskajúceho ohňa, ktorý už od skorých ranných hodín horel v krbe malého salónu pri bibliotéke, na hornom poschodí panského domu v COTTON FIELDS. No jej pohľad prechádzal skrz tancujúce plamene.
Catherine Duvallová mala sotva štyridsať a atraktívny vzhľad, ak si dala na tom záležať a nechala vyniknúť svoje vonkajšie prednosti. Napriek dvom pôrodom mala ešte štíhly driek, ktorý rada zdôrazňovala tesne zašnurovaným korzetom a šatami bez výstrihu, tak ako aj v tento deň.
Obyčajne uprednostňovala sivé a čierne šaty, ktoré jej dodávali prísny, rezervovaný výzor a v spojení s chladným, odmietavým výrazom tváre ju robili veľmi neprístupnou – rola, na ktorú si zvykla už krátko po svojej svadbe s Henrym Duvallom, keď hľadala prostriedky a cestičky, ako sa vyhnúť jeho dotykom a oslobodiť sa od telesnej lásky, ktorú vo všeobecnosti i konkrétne považovala za hnusnú a odpudzujúcu. Z tohto dôvodu sa aj po narodení oboch detí Stephena a Rhondy svojmu mužovi celkom odcudzila: právo, ktoré jej podľa vlastnej mienky prináležalo, pretože mu predsa venovala nielen želaných dedičov, ale k tomu navyše aj dcéru, ktorá podobne ako aj syn, bola obdarená krásou svojej matky. Čo mohol jeden muž od poriadnej ženy ešte viac očakávať, zvlášť keď navonok zvládala úlohu milujúcej manželky aj šarmantnej hostiteľky rovnako perfektne?
No mať na sebe sivé alebo dokonca čierne šaty v takýto hanebný deň bolo pre ňu nemysliteľné, to by sa mohlo predsa vysvetľovať ako viditeľné priznanie zničujúcej porážky, a to jej zakazovala jej hrdosť, ktorá nebola o nič menšia ako bezhraničná nenávisť k panghartovi, ktorého Henry Duvall splodil so svojou otrokyňou Alishou ešte pred ich manželstvom.
Nie, vybrala si jedny zo svojich najdrahších a najkrajších hodvábnych šiat, ktorých rubínovočervená látka až prechádzala v očiach dúhovým trbletom. Vysoký čipkový golier zdôrazňoval jej úzku, dobre formovanú tvár, ktorá bola zarámovaná do záplavy blonďavých kučier, pripomínajúcich korkové vývrtky. Ako mladé dievča dokázala svojím očarujúcim výzorom pripraviť o spánok mnohých vážených mužov, mylne predpokladajúcich u nej prirodzenú schopnosť hlbokej vášnivosti a zmyselnosti, a tak ich privádzať až na hranice sebaovládania.
„COTTON FIELDS patrí nám, Stephen,“ precedila Catherine pomedzi stisnuté pery, pričom neodtrhla zrak od plameňov. „Nám, Duvallovcom!“
„Veľmi by som si želal, aby som ti nemusel protirečiť, ale sa mi zdá, že meno Duvall už nemá ten čestný zvuk a váhu, čo mával kedysi. Aspoň súd rozhodol tak, že aj Valerie je Duvallová, mama,“ odporoval jej Stephen s nádychom trpkej irónie. „A tým pádom zostane vo vlastníctve Duvallovcov, pokiaľ možno veriť rozsudku našej súdnej právomoci.“
Catherine prudko zodvihla hlavu a s iskriacim pohľadom zasiahla svojho syna ako bodnutie nožom. „Také niečo nikdy viac nevyslov!“ osopila sa naňho. „To už nechcem z tvojich úst viac počuť, rozumel si? Valerie je nepodarené šteňa jednej otrokyne, panghart, a takou aj ostane! Žiaden súd na svete na tom nič nezmení! Mohol sa s ňou aj desaťkrát tajne oženiť! Toto manželstvo s negerským dievčaťom sa neráta! Ona nebude nikdy Duvallová!“
Stephen, elegantne oblečený muž štíhlej postavy s hustými čiernymi vlasmi a súmernou tvárou, o ktorej sa dalo povedať, že bola takmer žensky pekná, nasadil zúrivý výraz a pokrčil plecami. „Zaiste, ľudia ju nebudú akceptovať ako Duvallovú,“ pripustil, „ale to, dočerta, nič nemení na skutočnosti, že COTTON FIELDS sme prehrali.“
„Daj si odo mňa povedať, že COTTON FIELDS sa nikdy nevzdám!“
„Mama, prosím ťa! Nepovedal som, že sa COTTON FIELDS mienim vzdať! To by bolo teda skutočne smiešne! Je to moje dedičstvo a ja sa nikdy nezmierim s tým, že táto Valerie vyžrala moje dedičstvo. Nuž, ale v tejto chvíli máme horšie karty, aby to čert vzal, a pred tým predsa nemôžeme zatvárať oči! Musíme COTTON FIELDS opustiť! Musíme! A to dnes! Do psej matere, vlastne sme už mali byť dávno preč z domu, keby to šlo podľa tých dvoch prekliatych Yankeeov, ktorí nám poslali na plantáž tohto mizerného negerského advokáta!“
„Odvykni si nadávaniu v mojej prítomnosti!“ napomenula ho.
Na čelo mu vystúpila strmá vráska nevôle. „A ty si konečne zvykni na to, že už dávno nie som malý chlapec, ktorého možno podľa chuti karhať! Mám už skoro dvadsať a keby našu snahu odpratať Valerie z cesty nebolo už od samého začiatku prenasledovalo nešťastie, bol by som teraz pánom plantáže – a síce so všetkými právami, ak ti to smiem pripomenúť! Teda ma nenúť, aby som sa s tebou hádal, mama!“ postavil sa vznetlivo na odpor, z cédrovej škatule na rímse kozuba vybral jednu cigaru a pripálil si ju borovicovou štiepkou, ktorú krátko podržal v plameňoch. Zúrivým panovačným pohybom šmaril triesku do ohňa.
