Humorné rozprávanie o psoch | Topky.sk

Piatok, 18. október 2019. Meniny má Lukáš, zajtra Kristián.

Humorné rozprávanie o psoch

11.06.2018 09:30

Psia cesta je voľné pokračovanie príbehu verného psieho kamaráta z Cameronovho bestsellera Psia duša/Psie poslanie.


Ten sa v roku 2017 dočkal aj filmového stvárnenia v réžii Lasseho Hallstrӧma. A úspech mala kniha aj film, pretože oslovili milióny ľudí na celom svete svojím nádherným, citlivým a láskavým príbehom o štvornohých chlpáčoch.

Kamoš, teraz už starý pes dožívajúci na Farme, nachádza po smrti svojho „chlapca“ Ethana nový zmysel života, keď zachraňuje život jeho malej vnučke Clarity. Po svojom skone a prevtelení do kríženky Molly oddane bdie nad dospievajúcou Clarity, ktorá čelí psychickému týraniu matky a bývalého priateľa s násilnými sklonmi.

Po Mollinej tragickej smrti Kamoš, tentoraz v tele temperamentného a nebojácneho kríženca yorkshira a čivavy Maxa, verne sprevádza mladú Clarity v najproblémovejšom období jej života.

Kamošova reinkarnačná púť vrcholí v tele bígla Tobyho, ktorý v kláštornom hospici v role terapeutického psa poskytuje útechu umierajúcim.

Psia cesta je ďalšie humorom sršiace rozprávanie o psoch. Očarujúci a precítený príbeh o nádeji, láske a oddanosti, ktorá zdolá všetky prekážky.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Alfréd Swan:

Začítajte sa do novinky Psia cesta:

Keď sme vošli do chladnej miestnosti a zdvihli ma na kovové lôžko, plieskal som oň chvostom a chvel sa od radosti. Tú veterinárku som mal veľmi rád. Volala sa doktorka Debová. Dotýkala sa ma nesmierne jemnými rukami. Prsty jej voňali hlavne od mydla, ale ja som na jej rukávoch vždy zachytil aj pach iných mačiek a psov. Dovolil som jej prehmatať mi boľavú nohu. Vôbec to nebolelo. Keď to odo mňa chcela doktorka Debová, postavil som sa a potom som trpezlivo ležal v malej miestnosti s Hannah. Veterinárka vošla dnu a prisadla si k Hannah na taburetku. „Nemám pre vás dobré správy,“ ozvala sa doktorka Debová.

„Och,“ zareagovala na jej slová Hannah. Pocítil som, ako ju náhle zaplavil smútok, a vzhliadol som k nej so sympatiou. Nikdy predtým nebola u doktorky Debovej smutná, a tak som si nebol istý, čo sa deje.

„Mohli by sme mu tú nohu amputovať, ale takýmto veľkým psom sa bez zadnej nohy zvyčajne nevodí dobre. A nie je nijaká záruka, že rakovina už nemetastázovala – možno by sme mu len znepríjemnili ten krátky čas, čo mu ešte zostáva. Keby to bolo len na mne, podávala by som mu v tomto štádiu lieky na utlmenie bolesti. Už má jedenásť, však?“

„Je z útulku, takže to nevieme naisto. Ale áno, zhruba toľko,“ odvetila Hannah. „Má to už dlho?“

„Viete, hovorí sa, že labradory sa dožívajú v priemere dvanásť a pol roka, ale mala som už prípady, keď sa dožili oveľa dlhšie. Nechcem tým naznačiť, že už má život na krajíčku. Navyše sa stáva, že u starších psov nádory rastú oveľa pomalšie. To je ďalší faktor na zváženie, ak by sme uvažovali o amputácii.“

„Kamoš bol vždy veľmi aktívny. Neviem si vôbec predstaviť, že by prišiel o jednu nohu,“ povedala Hannah.

Pri zvuku môjho mena som pokrútil chvostom.

„Si taký dobrý pes, Kamoš,“ zamrmlala doktorka Debová. Zavrel som oči a oprel sa o ňu, keď ma škrabkala za ušami. „Dajme mu hneď teraz niečo proti bolesti. Prah bolesti u labradorov je posunutý, znášajú ju naozaj dobre.“

Po príchode domov som dostal zvlášť štedrú nádielku mäsa a syra. Potom som pocítil ospalosť, tak som zaliezol na obvyklé miesto v obývačke a prepadol hlbokému spánku.

V to leto som sa cítil lepšie, keď som mal zadnú nohu zdvihnutú zo zeme a pri pohybe prenášal váhu na ostatné tri, a tak som to aj robil. Najlepšie som sa cítil v rybníku. Voda ma príjemne chladila a nadľahčovala. Vrátila sa odcestovaná Rachel. Boli s ňou aj všetky jej deti a občas sa zastavili aj Cindine deti. Všetci ma štedro zahrňovali pozornosťou, ako keby som bol šteňaťom. Veľmi rád som ležal na zemi, keď mi dve malé Cindine dcérky viazali stužky do kožucha, malými rúčkami ma pri tom chlácholivo hladili. Neskôr som tie stužky zožral.

Hannah mi dávala kopu špeciálnych dobrôt. Veľa som podriemkaval. Vedel som, že starnem, lebo som často mával stuhnuté svaly a zrak mi neslúžil ako kedysi. Bol som však veľmi šťastný. Zbožňoval som vôňu zošúvereného lístia padajúceho na zem a suchú vôňu Hannahiných kvetov, keď skrehli na stonkách.

„Kamoš opäť naháňa zajkov,“ začul som raz počas spánku Hannah. Zobudil som sa na zvuk svojho mena. Bol som dezorientovaný a chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, kde som. Prisnil sa mi živý sen o tom, ako Clarity padla z doku, ale v tom sne som nebol zlým psom. Bol tam Ethan, stál po kolená vo vode. „Pašák,“ povedal mi a ja som cítil, že je rád, že som bdel nad Clarity. Keď sa vráti na Farmu, opäť ju budem varovať. Tak by to predsa odo mňa chcel Ethan.

Ethanov pach sa z Farmy pomaly vytrácal, ale ja som ešte vždy na niektorých miestach cítil jeho prítomnosť. Občas som zašiel do jeho spálne. Len som tam tak stál a zdalo sa mi, že je tam – spí alebo sedí vo svojom kresle a pozoruje ma. Z tohto pocitu som čerpal útechu. A začas sa mi vybavilo, ako na mňa volá Clarity: „Kamo.“ Hoci som vedel, že jej matka Gloria sa o ňu zrejme dobre stará, vždy som pri pomyslení na Clarity pocítil trochu úzkosť. Dúfal som, že sa čoskoro vráti na Farmu, aby som sa mohol na vlastné oči presvedčiť, že je v poriadku.

Zavládlo studené počasie a ja som chodil von čoraz menej. Keď som sa potreboval vyprázdniť, vybral som si najbližší strom a vybavil som si to tam. Kvočal som, lebo som už nedokázal riadne zdvihnúť nohu. Hannah ma sprevádzala v každom počasí.

Sneh v tú zimu bol paráda. Nadľahčoval ma rovnako ako voda a pocitovo bol ešte chladivejší a príjemnejší. Často som sa doň postavil a zatvoril oči. Bolo mi tak fajn, že by som tam rovno zaspal.

Pachuť v ústach sa nestrácala, i keď niekedy bola silná a inokedy som na ňu úplne zabudol. Bolesť v nohe bola rovnaká, hoci niektoré dni som precitol z driemot na ostrú, bodavú bolesť, čo mi vyrazila dych.

Jeden deň som vstal a hľadel von oknom na topiaci sa sneh, no vôbec som nemal chuť ísť von hrať sa, hoci predtým som miloval, keď z vlhkej, blatistej zeme začala vykúkať nová trávička. Hannah ma pozorovala. „Okej, Kamoš. Okej,“ povedala.

V ten deň ma prišli pozrieť všetky deti. Maznali sa so mnou a prihovárali sa mi. Ležal som na podlahe a stenal od rozkoše zo všetkej tej pozornosti a toľkých malých rúčok na mojom tele, čo ma hladili a maznali sa so mnou. Niektoré z detí boli smutné, iné zasa pôsobili unudene, no všetky tak či tak sedeli so mnou na podlahe, až kým sa nemuseli poberať.

„Si dobrý psík, Kamoš.“

„Budeš mi veľmi chýbať, Kamoš.“

„Veľmi ťa ľúbim, Kamoš.“

Vždy, keď som začul svoje meno, zakýval som chvostom.

Tú noc som nespal v posteli pri Hannah. Bolo totiž super zostať ležať na svojom miestočku na podlahe a spomínať na všetky tie detské dotyky.

Nasledujúce ráno som sa zobudil presne vtedy, keď sa na oblohe objavili zore. Horko-ťažko som sa postavil na nohy a dokrivkal k Hannahinej posteli. Zobudila sa, keď som zdvihol hlavu a s ťažkým povzdychom ju pritisol k nej na paplón. Prerývane som dýchal.

Mal som prudké bolesti v bruchu a hrdle a noha sa mi chvela od tupej bolesti.

Nevedel som síce, či to pochopí, ale vytrvalo som jej hľadel do očí a snažil som sa jej dať najavo, čo od nej potrebujem. Vedel som, že táto skvelá žena, Ethanova družka, ktorá nás oboch tak veľmi milovala, ma nesklame.

„Och, Kamoš. Hovoríš mi, že nastal tvoj čas,“ povedala smutne. „Dobre teda, Kamoš, dobre.“

Vonku som odkríval k stromu na potrebu. Potom som len stál a obzeral si Farmu vo svetle vychádzajúceho slnka, ktoré všetko navôkol sfarbilo do oranžova a zlata. Z odkvapov kvapkala voda. Šíril sa z nej číry chlad. Zem pod mojimi nohami bola vlhká. Onedlho z nej vypučia kvety a tráva. Tesne pod povrchom rozvoniavajúceho blata som zavetril novú zeleň. Bol taký nádherný deň!

Len tak-tak som sa dovliekol k autu, ale keď Hannah otvorila zadné dvere, odignoroval som ich a neohrabane som sa vytáčal do boku, až kým som ňufákom nemieril k predným dverám. Pousmiala sa, otvorila ich a nadvihla mi zadok, aby mi pomohla dnu.

Náležalo mi predsa predné sedadlo!

Sedel som a vyzeral von. Vo vzduchu sa vznášal prísľub teplejších vetríkov. V najhustejšom poraste ešte presvital sneh, ale na dvore, kde sme sa kedysi hrávali s Ethanom, kde sme sa spolu váľali a klbčili, sa sneh už stratil. Zdalo sa, že v tom okamihu počujem, ako mi Ethan hovorí, že som dobrý pes. Pri spomienke na jeho hlas som chvostom plesol o zem.

Cestou k doktorke Debovej sa ma Hannah často dotýkala. Keď sa mi prihovárala, zaplavil ma smútok, ktorý bolo cítiť z jej hlasu, a ja som lízal ruku, ktorá ma hladkala.

„Och, Kamoš,“ vyšlo z nej. Pokýval som chvostom.

„Vždy, keď na teba pozriem, spomeniem si na Ethana. Kamoš, si skvelý pes. Bol si mu spoločníkom, jeho osobným priateľom. Jeho psom. A priviedol si ma späť k nemu, Kamoš. Viem, že tomu nerozumieš, ale keď si sa zjavil na prahu mojich dverí, znova sme sa s Ethanom zblížili. Tvojou zásluhou. Bolo to… nijaký pes by neurobil viac pre svojich najdrahších, Kamoš.“

Obšťastňovalo ma, že počujem Hannah opakovať dokola Ethanovo meno.

„Si ten najlepší pes, Kamoš. Naozaj, skutočne dobrý pes. Dobrý psík.“ Kýval som chvostom nad tým, že som dobrý pes.

Keď sme dorazili k doktorke Debovej, zostal som sedieť, aj keď Hannah otvorila dvere na mojej strane. Vedel som, že je absolútne nemožné, aby som zoskočil, určite nie s takou nohou. Skrúšene som na ňu pozrel.

„Nuž čo, Kamoš. Počkaj teda tu.“

Knihu Psia cesta si môžete objednať v internetovom obchode iPark.sk. Osobný odber možný na viac ako 160 pobočkách po celej SR >>

– reklamná správa – 


Galéria


Nástroje k článku



PR článok


FOTO: iPark

Nahlásiť chybu

Tagy

Najčítanejšie články