Všetko som po sebe pálil

* Patríte k mladšej generácii spisovateľov. Ako sa v nej cítite?– V literatúre hrá čas úplne inú úlohu než v každodennom živote. Môžem sa cítiť akokoľvek starý, beztak vraj patrím k mladšej generácii spisovateľov. Ale čo je dnes mladšia generácia v literatúre? Dnes už aj deti v školách učia kraviny ako tvorivé písanie – chápem, ak to existuje na zašívanie intelektuálov – horšie je, keď to respondentom evokuje zdania absolútne vzdialené od reality. Páči sa mi stará anekdota ortodoxných Židov, podľa ktorých sa vážnym veciam – ako lekárstvu či literatúre – môžu venovať muži nad 70 rokov, podľa umiernených však, našťastie, od šesťdesiatky... Ja som pár rokov všetko po sebe pálil, písal som a pálil a zasa písal a zasa pálil. Túto svoju kuričskú kariéru som uzavrel prvou nespálenou poviedkou, ktorá otvára moju prvú knihu. Dnes sa všeobecne málo páli, realita je zahltená odpadom.

* Veríte, že má ešte literárna tvorba zmysel?– Verím, že keby mal človek brať veci len podľa toho, či majú zmysel, zostala by mu len slučka. Literatúra je však úchvatná hra, dialóg, najživšia komunikácia, zachovaná naprieč časom aj generáciami. Pamätám si, aké úchvatné chvíle som prežíval v mladosti nad knihou, teda dobrou knihou. Bol to skutočný dialóg, reálnejší než v realite, nútilo to hľadať odpovede a tie zas kládli nové otázky. Na tom úchvatnom čare sa nič nezmenilo od doby, keď pri jaskynnom ohni zaznel prvý príbeh prvého rozprávača.

* Kratšie literárne útvary ste najskôr publikovali časopisecky. Dnes máte za sebou už druhú knihu, román Mrchovisko. – Mám viacero tematických okruhov, ktoré sa postupne dostávajú do knižiek. Prvú knihu som skoncipoval ako zbierku príbehov ľudí a zvierat pozatváraných za mrežami v jednej dosť príšernej zoologickej záhrade, kde je riaditeľom úslužný, distingvovaný pán, ktorého recenzenti označili za asi jedinú príjemnú postavu. Pritom má bližšie k satanovi. Poviedky boli navzájom prepojené, takže tvorili tak trochu rozbitý román a druhá kniha, román, to vlastne ešte zhrnul. Len vtedy to namiesto fragmentárnych próz bol príbeh o smrti, ktorý som úmyselne písal bez kapitol a všetkých tých moderných kľučiek, podľa vzoru starých románopiscov ako Defoe. Bol by som asi blázon, keby som si myslel, že z toho budú udalosti roka či davová literatúra, ale o prekvapenia aj tak nebola núdza, aj o tie negatívne.

* A ako vnímate reakcie? Aké boli?– Rád hovorím s kýmkoľvek. V literatúre je však tichou podmienkou najprv zomrieť. Literárna kritika a reflexia vôbec je u nás v katastrofálnom stave. V súčasnosti nájdete síce tirády o každom debilnom tenisovom turnaji a obľúbených trenkách hercov, ale reflexie literatúry v mainstreame prakticky neexistujú. Výnimku tvorí tých niekoľko fanatikov, ktorí majú buď priateľov-recenzentov alebo venujú zásadnú časť svojej činnosti sebapropagácii a bombardovaniu redakcií, takže výsledkom je pár trendy románov a grafomanov, v tom horšom prípade indivíduá sprofanované komunizmom a mečiarizmom.

* Je to problém literárnej kritiky?– Je to problém celej spoločnosti. A bude to tak dovtedy, kým ľudia budú označovať mafiána s jeho fľandrou za celebrity a čítať budú romány z komunizmu od agenta ŠtB, čo je asi také zvrátené, ako keby osvienčimský kápo písal po vojne ľúbostné romány z Poľska. Ako mám brať vážne reakcie na svoju tvorbu zoči-voči tomuto? Umenie je, žiaľ, dlhodobo ponížené na úlohu paškvilu dvorného básnika, ktorý skladal verše na toho-ktorého retardovaného kráľa, zo slobodnej tvorby, z tej krásnej ženy je len znásilnená opacha v roztrhaných onuciach. Servilnosť a mlčanie sú chlebom každodenným, a literárna kritika a veda tomu všetkému sekundujú. Lož je veľká hanba umenia. Ak mám čitateľa okradnúť o čas, prečo ho má stráviť s klamárom? Ako môžeme očakávať žatvu myšlienok u niekoho, u koho nebolo zasiate ani zrnko charakteru? Toto posledné povedal Thoreau v esejach o občianskej neposlušnosti. Ale dosť o celej literárnej obscéne. Niekedy premýšľam, koľko stromov museli zoťať pre moje výplody, a úprimne vravím, je to oveľa zdrvujúcejšie kritérium než to, aké mi nastavuje dnešná spoločnosť.

Viac v Knižnej revue číslo 23 (9. novembra)!