Boris Filan: Wewerka - 9. časť - O dvadsaťpäť nula nula

Mestečko Welley City je asi ako z Brezno, ale nákupných centier má najmenej desať. Plus dokopy nič iné, len hlavnú ulicu s obchodmi a bary. Všetci chlapi nosili veľké kovbojské klobúky a jazdili na obrovských džípoch alebo na koni. Takže som celý čas mala pocit, že sa nakrúca westernový film.
Chalani hrali, sedeli pred telkou a popíjali pivo alebo spali. Podľa toho, čo hovoril Edo, zatiaľ prehrávali. Ale to sa len rozhliadali, čo a ako. Fajn bolo, že sa nehádali. Hovorili len o black jacku. Boli na tú výhru sústredení ako jastrab na kura.

Ja som robila to isté ako oni, občas som navarila, každý deň som sa išla poprechádzať. . Občas sa ku mne pridal Dodo a rozprával mi o Ježišovi Kristovi. Hovoril o ňom, ako keby to bol jeho najlepší kamarát, ako keby spolu hrali volejbal a zliezli osemtisícovku. Hovoril o Ježišovi ako o staršom brachačovi. Dalo sa to zniesť, lebo nehovoril preto, aby ste ho počúvali. On vlastne kázal a mal potešenie z toho, že vyslovuje vznešené slová. Ako keby kázal sám sebe. A to nemôžete nikomu odoprieť. (????)

Jeden voľný deň ma Dodo zobral do indiánskej rezervácie. Išli sme asi takou krajinou, ako keď sa ide cez Čertovicu na Mikuláš a na Podbanské. Predstavovala som si, že niekde bokom odstavíme auto a zájdeme do tábora, kde budú Indiáni s orlími perami. Budú tam vigvamy, uprostred veľký oheň, okolo neho bojovníci a náčelník s čelenkou. Vyfajčíme fajku mieru a múdro pomlčíme. Povedala som to Dodovi a on sa tak smutne usmial. „Len počkaj, o chvíľu sme tam.“

Vošli sme autom do osady, ktorá vyzerala ako pioniersky tábor s chatkami. Uprostred bolo vybetónované námestie s kruhovým objazdom. Na lavičkách sedeli ženy v kartónových letných šatách. Všetky boli ako balóny so slaninou. Mali lesklé široké ksichty, kozy až po brucho a rice po Košice. Chlapi boli ešte tlstejší. Všetci boli narvaní do texasiek, mali košele s krátkymi rukávmi a kovbojské klobúky. Vyzeralo to ako cigánska osada na dovolenke. Bolo tam čisto. Ale tak nijako. Pri ceste boli stánky so suvenírmi. Mladé ženy ponúkali lacné tomahavky, náhrdelníky a kožené vesty. Neponúkali, iba tam stáli. „Dodo, a kde sú Indiáni?“
„Toto sú Indiáni. Toto je kmeň Černonožcov.“
„To sú indiánski cigáni?“
„Nie, toto sú čistokrvní Indiáni. Vláda im dala územie, postavili im domy, dávajú im podporu. Ženy celý deň sedia a zízajú do blba. Chlapi sa vozia vo veľkých autách a chlastajú.
Dostávajú toľko peňazí, že môžu celý deň žrať čokoládu a pozerať sa na video. Indiáni vraj boli v Amerike prví. A teraz prví došli tam, kam dôjde celá vyjebaná Amerika.“„

Spýtala som sa Doda, kde teda chce žiť, keď z Európy zdrhol a Ameriku nenávidí.
„Keď urobíme tie prachy, tak si kúpim nad Zvolenom malý domček. Čím rozpadnutejší, tým lepšie. Sám si ho urobím a kašlem na celý svet. Zvyšné prachy dám synovi. Keď chce, môže tam žiť so mnou.“
„Vezmeš tam aj prvú ženu?“
„Keď Pán bude chcieť, tak áno.“
„Ty počúvneš všetko, čo ti Pán prikáže?“
„Keď Ježiš kráčal po vode, apoštol Peter ho nasledoval. Ale zrazu si uvedomil, že po vode sa kráčať nedá, a tak sa do nej ponoril.“

V Amerike sa mi stalo to isté, čo niekedy doma na prázdninách. Deň sa mi zdal nekonečný, ale mesiac trval sekundu. Aj keď sa nič nedialo, cítila som sa ako v pionierskom tábore. Úplná pohodička. Chalanom som prala veci, jedli stále menej, iba Edo s Jožom hulili ako blázni, čo sa v Amerike už ani nesmie. Zaujímal ma Opi. Tým, ako vyzeral, tým, ako sa choval, tým čo rozprával. Nikdy ste si nemohli byť istí, čo povie. A či to, čo hovorí, myslí vážne, alebo si z vás robí srandu. Ľudia sú pre mňa ako knižky. Niekoho prečítam za hodinu, iného za desať minút. Lepší vydržia celý deň. Potom sú ľudia knižky, ktorým nerozumiem, a tak radšej počkám. Opi bol čitateľný, ale nedočítateľný. Nechal Eda šoférovať a stále po ňom pokrikoval: „Jeď, píčo, co to dá, pokuty platim.“ A keď ich zastavili, tak nechal zaplatiť pokutu Eda.
Každému vymyslel prezývku, Dodovi, ktorý fakt vyzeral ako staršia pani, hovoril naše Babička, podľa Boženy Němcovej. Jožovi dal prezývku Jošči a Eda volal Filek, čo je po česky v kartách horník. Chalani na oplátku trdili, že Opi je v kutočnosti opičiak, ktorý sa naučil takmer dokonale napodobňovať ľudí.

My dvaja s Opim sme sa od prvej chvíle vzájomne rešpektovali. Ja som uznávala, že on je šéf, a on vedel skôr ako ja, že sme rovnaká krvná skupina. Keď som raz nechala v potravinách za blbosti sto dolárov, povedal, že budeme chodiť nakupovať spolu.
Pokecať si v aute s Opim bol relax, úžasne mu to pálilo. S ním som nemusela dávať pozor, či stíha, alebo sa urazí. Opi chytil každý smeč a a vrátil ho do opačného kúta. Asi na tretí raz pri návrate odbočil na odpočívadlo. Práve sme sa na niečom dosmiali. Opi zvážnel, chytil ma za ruku a pobozkali sme sa. Lebo sme obaja chceli. Nebolo v tom nič, čo by mohlo Edovi vadiť. Jednoducho sme mali chuť sa pobozkať, čo som do tej sekundy, ako sa nám dotkli ústa, ani nevedela, že chcem. Ale bolo to načasované dokonale. Cmuk.
Prekvapilo ma, ako sa Opi vie bozkávať. Nestrkal mi jazyk do krku. Bozkávali sme sa každým kúsočkom úst, hornou perou, kútikmi, jazykom sa mi dotýkal zubov, bozkával ma na viečka, na uši a potom si ku mne priložil neoholené líce ako naozajstný opičiak. Mal jemné ruky, ale zatiaľ ich veľmi nepúšťal na špacír. Jemné pohladkanie po koze, kolená, tvár a tak. Ľavej ruke hovoril šmátralka a prostredník na prave ruke volal průzkumák. Asi po týždni bozkávania sa na mňa pozrel tými opičími očami a povedal: „Hledám kost, kerá umí vohřát rampouch v ustřici a nezlomit ho před finišem...“
„Ja rampouchy nezohrievam.“
„To je škoda. Vo jedným bych vědel.“
A opakoval to stále dokola, a tak som mu povedala, že uvidíme. Bolo to jedno, na zadnom sedadle sme už aj tak robili všetko, čo sa dá oblečení robiť.
Chcel vedieť kedy.
„Zajtra o dvadsiatej piatej.“
„Kdy?“
„Zajtra o dvadsaťpäť nula nula.“

Na druhý deň mi v aute položil ruku na nohu. Ale dovolila som mu iba na koleno. Ako sa auto natriasalo, tak ju posúval stále vyššie a ja som mu ju odtláčala. Ten deň nezastal na parkovisku, ale odbočil doľava k motorestu.
Ľahli sme si na posteľ, ale ja som sa ani nevyzula. Nechcela som, aby to bola rýchlovka. Vlastne som nevedela, čo chcem, aby to bolo. Prvú mi rozopol podprsenku. Dovolila som mu to, lebo som nechcela, aby mi ju vyhrnul. Neznášam takých debilov, ktorí mi košíky vyhrnú pod krk, takže vyzerám ako obeť znásilnenia. Zvláštne bolo, že sa Opi triasol, tak ako sa trasú deti pred vianočným stromčekom, ale toto bol dospelý tras, tras nedočkavého nadržaného opičiaka. Bol taký vyhecovaný, že keby som doňho pichla špendlík, tak by z neho fučala para. Bozkávali sme sa presne tak dobre, zložito, jemne a sústredene ako vždy v aute. V niečom to bolo lepšie a v niečom horšie. Lebo v aute boli tie bozky prostriedkom aj cieľom. Tam sme vedeli, že nad nami nie je žiadna miestnosť, kde budeme pokračovať, a tak sme si bozkávaciu komnatu vyzdobili do dokonalosti. Tu to bola predohra. Opi ma objal a držal ma, ako keby ma nechcel už nikdy pustiť. Mal také dlhé ruky, že ma mohol obchytiť dvakrát. Nikdy som si neuvedomovala, o koľko je vyšší a väčší. Držal ma ako opičiak svoje mláďa. Rečou bozkov sme si hovorili, ako to teraz chceme, ale ja som mu klamala. Vedela som, že ma bude chcieť vyzliecť. To chcú všetci. Všetci chcú mať babu najprv holú. Položiť ju do postele, vypozerať si kozy, medzinožné zákutia, ešte roztiahnuť nohy, pohladkať, pobozkať. A sami sa vyzlečú na poslednú chvíľu a pod paplónom. Ja som Opiho predbehla. Rozopla som mu džíny, stiahla som mu ich aj so spodkami. Začal mi sťahovať zips, ale ja som mu odstrčila ruku. Bozkami sa pýtal ,čo to robím. Budem ti hladkať zadok, Opi. Mám rada, keď majú chalani malé pružné zadky, veselé zadočky. Hladučké ako bábätko. Rada im ich hladkám. Ale neznášam, keď mi začnú obchytkávať zadok oni. Keď mi pchajú prsty do zadku, to úplne nenávidím. Opi mal malý svalnatý zadok, a keď som sa ho dotýkala, tak sa krútil. Ja som sa ešte ani nevyzula, a on už bol celkom nahý. Položila som mu ruku na ploché brucho a pomaly som ju ako pavúčicu spúšťala nižšie. Cítila som, že Opi je nesvoj. Prekráčala som prstami cez hodvábne chĺpky a zobrala som ho do ruky. Mal ho celého vlhkého ako slimáka, na takého chlapa prekvapujúco malého, ale na opičiaka asi normálneho. Spustila som sa do suterénu a zobrala som Opiho do úst. Začal sa prehýbať do mosta, bol pružný a z ríše zvierat prechádzal do ríše rastlín. Bozkávala som jeho malého človiečika a rozprávala som sa s ním. Dlho. Opi ma držal za uši a ticho kňučal. Dala som mu tisíc malých bozkov, nakoniec som si vyzliekla texasky. Stiahla som si nohavičky. Mala som v nich slimačie stopy zo svojich štiav.
Položila som si Opiho na chrbát. Roztiahla som mu nohy. Kľakla som si až celkom blízko k nemu. Môj malý mäsitý valček vystrčil hlavu spod kapucne a vyšiel von, pozrieť, čo sa to deje. Jazykom som trošku zablčala na Opiho žaludi. Stisla som mu ho palcom a ukazovákom, zvačšila som mu štrbinu a zasunula som sa doňho.
Opi ani neotvoril oči a povedal rozhlasovým hlasom: „Časové znamení právě ohlásilo 25 hodín a dvacet minut.“
A rehot, ako vždy na parkovisku.
Opi sa zrazu prestal smiať, zodvihol ruky, ako keby sa chystal dirigovať, zamrzol v tej póze a hovorí: „Vždyť to je vono, to je vono! Wewerko, tys na to přišla! To je vono. Tak se musí hrát! Kurňa, že mě to nenapadlo hned Opačne! Ne kasíno nás. My musíme vojebat kasíno!“ Asi na tretiu noc ma zobudil hluk z prízemia. A niečo, čo som za mesiac počula v tom dome prvý raz. Chalani sa rehotali. Počula som ich, ako dupú po schodoch. Zobudila som sa, ako keď sa vynáram z vody, strihom. Hodila som na seba džinsy, triško a bosá som zbehla dolu. Všade bolo zažaté svetlo, ako vždy neporiadok.
„Čo sa deje?“
Opi sa na mňa pozrel svojimi malými múdrymi očami, takého som ho ešte nevidela. Sršal energiou, mohol vyletieť cez strechu a letieť do neba. Pokľakol, vystrčil prostredník do vzduchu a zajačal: „Kurva vesmíre, díky! Vyhráli jsme! Milión dolarú.“
Uprostred miestnosti stál Jožo a pokúšal sa otvoriť fľašu šampanského. Podarilo sa mu odlomiť drôtik na zátke a teraz prstami odkrúcal zvyšok. Opi a Edo sa mu rehotali. Dodo kľačal nad dvoma vrecami a modlil sa. Normálne sa modlil, ako starenky v kostole, lenže nad dvoma pytlami plnými indiánskych dolárov. Chalani tú noc v kasíne vyhrali. Rozbili Indiánom bank. Vyhrali nejakých strašne veľa peňazí, koľko, to som sa nikdy nedozvedela. Ale vyhrali sme. Mohli sme sa z tej riti vrátiť domov. Konečne.

www.slovart.sk

Wewerka 8. časť >>