Boris Filan: Wewerka
Raz nám vyšlo voľno s Magdou na ten istý deň. Kúsok od dediny je hrad a rieka, ako stvorené na výlet.. Zobudili sme sa okolo desiatej. Kým sme sa umyli a vyhrabali z domu, bolo jedenásť. Ale bolo nám to jedno, mali sme pre seba celý deň.
Magda si obliekla tielko a kraťasy z ktorých jej trčalo pol zadku. Ja som si dala dlhú čiernu sukňu až po zem, ale bolo to, ako keby som nemala na sebe nič, lebo tá sukňa bola z takého materiálu, ako sú záclony. A tielko. Boli sme oblečené ako na lov chlapov, a nie na výlet. No a čo?
Vybrali sme sa k hradu pešo. Stále sme sa na niečom smiali. Vyzula som sa a išla som kúsok bosá. Z ničoho nič pri nás zastalo auto a v ňom chlap, ktorý nás zaviezol až na parkovisko pod hradom. Povedal, že ide za manželkou do záhrady a bol z toho otrávený ako malajský šíp. Vysadil nás pred takou drevenou búdou, chvíľu to vyzeralo, že sa vykašle na manželku aj záhradu, ale našťastie ho povinosť zlomila.
Vošli sme do krčmy, sedelo tam pár turistov, a objednali sme si dve pivá. Sedeli sme v tieni na napohodlných drevených laviciach a kecali. V tej horúčave sa nám bohvieako nechcelo liezť hore na hrad.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme iba na výletnú plavbu loďou. Mohla byf asi jedna hodina. Slnko úplne šalelo, bolo také výstavné leto, ako keď sú dokumenty z Afriky, keď sa nad cestou chveje vzduch a okolo počuť iba bzučanie hmyzu.
Bola som na vecku, a kým som sa vrátila, sedel pri Magde cudzí chlap. Vyzeral smiešne. Malý s veľkým bruchom, ale žiadny zadok. Nohy a ruky mal tenučké, obrovskú holú hlavu ozdobenú kvapkami potu, ktoré mu stekali smerok k obočiu, kým si ich neutrel vreckovkou. Kvapky potu, ktoré si utieral plátennou vreckovkou, ale až keď sa mu dali do pohybu po tej lysine smerom do tváre.
Nebol otravný, iba sa stále vypytoval, kam sme sa s tými holými ritkami vybrali. Povedali sme, že na hrad, ale že sa nám v tej horúčave nechce. Povedal, že nas dve je ochotný tam vyniesť na rukách. Ale najprv si niečo vypijeme. Magda hovorí: „Ja by som si dala ríbezľové vínko, také, ako robí môj dedko.“ A začala ospevovať dedkov ríbezlák.
Ukázalo sa, že chlapík je majiteľ búdy. Bol to ten typ, ktorý musíte zamestnať. Ja takých chlapov volám bobri. Dajte im poriadny kus dreva, aby mali čo hrýzť, a budú šťastní. Odbehol, až sa mu brucho natriasalo. Ja by som si bola najradšej ľahla niekde do trávy a vypekala sa na slnku . Ale Bobor sa už blížil, v rukách má tri poháre. Posadil sa celý zafučaný, položil tie poháriky na stôl a rýchlo si vyberal vreckovku z nohavíc, lebo z obočia mu viseli poldecové kvapky potu.
Pri predstave, že by som mala na tom slnku piť ríbezľové víno, mi prišlo zle. Stále ma prehovárali, tak som si nakoniec chlipla. Nechcela som Bobra uraziť. Zodvihla som pohárik a namočila doň jazyk. Myslela som si, že víno bude kyslé. Bola som milo prekvapená. Odpila som si už druhýkrát a ešte som si v tom pohári troška nechala, aby som ucítila tu chuť. Bolo sladučké, ako ríbezľový džúsik. Len farbu malo svetlejšiu a bolo aj redšie. Bobor nám priniesol znova v takom istom poháriku. Bolo nebezpečne dobré, neškriabalo v hrdle a bolo vychladené.
„Už by sme mali aj pomaly ísť, veď tu sedíme už dve hodiny,“ pripomenula som Magde. Strašne som chcela ísť na tú výletnú plavbu. Mala som neuveriteľne silný pocit, že tam niekoho úžasného stretnem alebo niečo dôležité zažijem. Ešte nikdy som nebola na takej lodi. Mala som predstavu o presne takejto sobote ako dnes, o presne takomto počasí ako dnes a aj náladu som mala presne takú, ako som si vysnila. Vo vrecku som si hladkala dve cigaretky, ale tie som chcela s Magdou vyfajčiť až tesne pred tým, ako pôjdeme na loď. Nový holandský materiál, ešte nevyskúšaný, ale zaručený. Po Dunaji premávala strašne sympatická loď. Normálne som sa na nej už videla. Kormidelníci chodievali k nám do reštaurácie na obed. V lete nosievali bledomodré košele s výložkami na pleciach a tmavé nohavice. Jeden z nich vyzeral ako námorný kapitán z čias, keď lode poháňali plachty. Bol počerný, tvár vyšľahanú od vetra, dlhé vlasy vzadu na krku zopnuté striebornou sponou Mal také prenikavé oči, že keď ste sa mu pozreli do tváre, videli ste iba oči. Mal ich úplne bledomodré. Bol to taký chlap, s ktorým sa cítite v bezpečí aj uprostred búrky. On a jeho kolegovia vyzeralo ako morskí vlci, ktorí sem chodia na oddychovku.
Magde sa na loď nechcelo, radšej by bola sedela v prístave a dala sa okukovať Rakúšanmi a fotrami, čo tam boli s rodinou a išli im vypadnúť oči.
„A čo sme keby sme si zobrali do fľaše trošku vínka so sebou? Veď je dobré, nie? A nebudeme sa nalievať pivom, aj tak z neho chodim stále na vecko.“
Na tom sme sa dohodli ľahko.
Zašli sme za Bobrom, a ten hovorí: „Len si zoberte, dievčatá, na cestu, však keď ho nevypijete na lodi, tak doma večer ako keby ste ho našli.“
Mal ho natočené v umelohmotných fľašiach.
„No dobre, ujo, tak si prosíme dve, ale dobre studené. Ja budem mať jednu a Magda jednu.“ Bobor sa mi začal rehotať do tváre. „To keď vypijete, dva dni nebudete vládať chodiť.“ „O nás sa nebojte, ujo,“ hovorí mu Magda..
„No, len si dávajte si pozor, aby ste sa opité neutopili.“
„Nebojte sa, my sme nepotopiteľné „ zakričala Magda.
Zobrali sme vínko a vybrali sme sa k prístavu.. Po ceste sme si každých pár krokov upíjali. Cesta k prístavu normálne trvala desať minút, ale my sme ju spravili za pol hodiny. Slnko úplne šalelo. Normálne som ľutovala, že som si nezobrala niečo na hlavu. Nejakú čiapku alebo šatku. Ale vďaka tomu som z vína a zo slnka uvidela to pole. Normálne pole, okolo neho bodliaky, nevädze, kríčky. A na tých bodliakoch uprostred páľavy, až sa chvel vzduch, samí. chrobáci. Veľkí, čierni, mušky, dlhokrídle potvory, chrobáci so zelenými krovkami. Sedeli na kvetoch, na listoch, na tráve a všetci odušu sexovali. V tom pekle, ako v levovej papuli, bol vzduch nabitý sexom, chrobáci ako keby boli v tranze, nalepení na seba, ako keby mali poludňajšiu slávnosť alebo obrad. A od vína a slnka som cítila, že to všetko s nimi robí pole. Že ich hecuje. Že pole je normálne živé a také múdre, že nám rozumie a pre naše potešenie nám dáva obilie a kvety, ale rozmýšľa o niečom úplne inom , čomu my nerozumieme.
„Preboha, poď už,“ zakričala Magda, ktorá ma predbehla asi o tridsať metrov. Pozdravila som pole, na jeho počesť som sa napila a rozbehla som sa za Magdou. Paša mal jednu búdu so záhradkou pri vode. Grilovali sa tam klobásky, údené kolená a rebrá. Pred búdou bola veľké záhrada s dlhými stolmi a lavicami. Zakrývali ju veľké ovisnuté celty. Keď sme prišli, sedel tam Sergio. Dnes mal voľno. Robieval tam cez vikendy. Ale vždy strašne nadával. Najradšej sa cez víkend vyvaľoval na rybách alebo na kúpalisku balil baby. Vždy si zrežíroval sexuálny trojboj a potom o ňom celý týždeň rozprával. Neznášal, keď musel robiť a bolo pekne slnečno. Miloval teplo, slnko, keď baby mali na sebe iba sukničky a podprsenky. Najradšej by bol pracoval iba v zime. Alebo vtedy, keď je zamračené a prší. Každý rok bol opálený už v apríli. Doniesol si z domu umelohmotnú stoličku, a keď nemal žiadnu objednávku, tak sa na nej za kuchyňou vyhrieval ako had.
Reštaurácia pri prístavisku bola preplnená -- rodinky s deťmi, čundráci s bojovými psami, nenažratí Rakúšania. My sme sa cítili ako doma, veď to bol náš podnik. Pozdravili sme sa s babami, ktoré mali službu. Pamela nám priniesla dva poháre na naše vínko. Už sme aj vyhladli, objednali sme si grilované bravčové koleno s uhorkami a s horčicou. Kým sa nám zohrievalo, prišiel za nami na pokec aj Sergio. Vedel, že s nami bude chvíľu sranda. Veľa sme sa smiali, boli sme veselé a voľné. Keď mala niektorá baba z podniku chlapa alebo frajera, Sergio hovoril, že to je, ako keby mala chorobu. Pýtal sa nás, kam sme sa vybrali,videl, že sme troška pripité. Povedala som mu, že za každú cenu chcem ísť na loď. Sedel, pozeral sa na nás a tak čudne sa uškŕňal.
„Viete čo, kočky, ja pôjdem s vami. Loď pôjde o hodinu, je to dnes posledná plavba.“ Magda nevyzerala, že ma náladu na loď, istotne by radšej sedela popíjala a kecala. Povedala som jej, že ak sa jej nechce, tak mne to nevadí, pôjdem aj sama a nebudem sa na ňu hnevať. Lenže ona bola ten typ ako ja, že chcela byť všade, kde nie je. Bola by sedela na brehu, ale súčasne sa plavila na lodi, lebo tušila, že tam bude zábava.
„Musíš sa rozhodnúť sama.“
„Pôjdem, čo sa stresuješ?“
Zjedli sme grilované koleno, vypili sme k nemu asi po pol litri ribezláku a napadlo nás, že by sme sa do odchodu lode mohli poopaľovať. Pontóny boli dva. Išli sme k tomu opustenému. Bol rozpálený, museli sme si vyzliecť tielka, zostali sme sedieť iba v podprsenkách. Vytiahla som cigaretky a pofajčili sme ako kráľovné.
Na druhom pontóne sa začali schádzať ľudia. Bol obrovský a natretý načierno. Omývala ho špinavá voda z. Dunaja. Bola taká spenená, došeda, až čierna a na okrajoch bola hnedá K cigarete sme chlipkali ríbezľové víno a stále ho bolo dosť. Zdalo sa mi, ako keby som ho vypila už asi tri litre.
Konečne priplávala loď a turisti sa na ňu navalili, ako keď otvárajú nový obchoďák. Sergio na nás už čakal na môstiku. Na palube bolo milión ľudí. Posedávali na lavičkách, opaľovali sa, zízali na breh a do vody. Rýchlo som zistila, že na lodi vôbec nie je tak dobre, ako to vyzerá z brehu. Lebo pohľad na breh vás chvíľu prestane baviť a nie je kam ísť. Popíjali sme s Magdou svoje vínko a tiež sme čučali na vodu. Všimla som si, že na palube je čudné decko. Malý chlapček s opičou tvárou. Bol ako posadnutý. Typické rozmaznané decko starých rodičov. Najprv mal záchvat plaču, lebo niečo chcel a nedostal. Ale taký plač, pri ktorom decko úplne jačí, dostane modrú farbu, dusí sa a chce sa hádzať o zem. Keď sa upokojil, vozil sa po lodi na trojkolke, ktorá hrkotala na plechovej palube. Narážal náročky do ľudí. Trojročný chlapček otravný ako štípajúca mucha. Vozil sa, pobehoval, zúril. Hovorila som, že také decko je možné jedine zabiť. Asi za dvadsať minút stihol otráviť všetkých ľudí na lodi. Niektorí sa už kvoli tomu hádali, iní nerozprávali. Ja som sa do toho nechcela miešať. Dopila som víno a išla som dozadu, kde nebolo toľko cestujúcich. Našla som si prázdnu lavičku a ľahla som si. Bolo tam trošku tieňa, ale po víne a cigarete mi to bolo jedno.
Niečo sa mi preľnulo a snívalo sa mi, že som hore, a potom, že spím. Neviem, ako dlho som bola v spánku a koľko v polosne. Zobudila som sa omámená, mala som zalepené oči. Okolo mňa nebol nikto. Teda myslela som si, že nikto. Potom som videla, že je tam Sergio. Pozeral sa do špinavej peny za loďou. Z ničoho nič tam prikvitol ten malý otravný chlapček. Išiel k Sergiovi, nevyzeralo, že zablúdil, skôr bol na výprave. Sergio si chlapčeka nevšímal a zrazu sa stalo niečo, čo dodnes nechápem. Neviem, či som na sekundu zatvorila oči, alebo som iba neverila tomu, čo vidím, ako človek neverí, keď sa vykoľají električka a vy ju vidíte, ako ešte ide rovno, hoci už sa rúti do vedľa, do stojacich áut. Sergio toho chlapčeka skopol do vody. Iba tak bočným kopom, ako keby sa zbavoval prilepeného papiera na topánke. Skopol ho pod zábradlie, do tej peny za loďou. Vstal a odišiel, ako keby sa nič nestalo. Od hrôzy som skoro zamdlela. V ústach som mala z ríbezľáku lepkavo, ale teraz mi vyschli, ako keby som mala jazyk z pijaku. Nevedela som, čo mám robiť, či mám volať o pomoc, alebo plakať, alebo skočiť za chlapčekom do vody. Ale opustili ma sily a nespravila som nič. Fakt vôbec nič. Lebo na 50 % som si začala myslieť, že sa to nemohlo stať, že sa mi to iba snívalo. Že som mala sen, ako som zobudená a vidím Sergia, ako to spravil.
Vstala som a išla hľadať Magdu. Tá sedela s dvoma chalanmi a výborne sa zabávali. Iba sa ma spýtala, či som sa dobre vyspala. Bolo mi strašne. Najprv som si myslela, že nájdem Sergia a na očiach mu uvidím, či tú vec spravil, alebo nie.
Ale nenašla som v sebe odvahu. Bála som sa, že by to na mne spoznal. V hlave mi preskakovali úplne protichodné nápady: zavolať políciu, obrátiť sa na posádku, hľadať chlapčekových rodičov, alebo ujsť. Cítila som sa súčasne opitá aj triezva od hrôzy. Zrazu loď zastala na prístavisku . Nikto nevystupoval a ja som sa celkom nečakane rozbehla k môstiku a vybehla som na breh.
Chcela som ísť stopom, aby som bola čo najrýchlejšie v posteli. Mala som šťastie, lebo práve išiel okolo kamarát, ktorý ma zobral. Ani neviem, ako som prešla cez dvor, všetci ma videli v takom stave, nepamätám sa, či som niekoho z nich pozdravila. Bola som opálená, ale teraz som zbledla. Pod opálením je iná bledosť, taká hrozná. Eržika sa ma pýtala, čo mi je. Nič som nepovedala, lebo som nedokázala rozprávať, aby som nezačala jačať. Stále som myslela iba na ten pohľad z lode, na Sergia a toho chlapčeka. Mala som pocit, že sa z toho zbláznim. Dodnes neviem, ako som vyšla po schodoch do izby . Zvalila som sa na posteľ a v tej chvíli som zaspala.
Zobudila som uprostred noci, s tým, že mám niečo vlhké na tvári a zle sa mi dýcha. Otvorila som oči a dala som si ruku na tvár . Mala som na tvári niečo lepkavé. Zažala som a pozrela som si ruku. Bola celá od krvi. Aj vankúš a plachta. Nevedela som si vysvetliť, čo sa stalo. Mala som okno. Od toľkého ríbezľáku a trávy mi zastal mozog. Ako keď prestanú ísť hodinky. Nevidela som ani sekundu do budúcnosti. Nedokázala som si dať žiadny pokyn. Napadlo ma, či som sa neskydla zo schodov a či nemám aj nejakú modrinu na tvári, alebo aspoň zlomený nos, alebo nejaké také zranenie. Nič.
Pomaly som si ohmatala tvár a zistila som, že ma nič neboli. Tak som sa išla pozrieť do zrkadla. Pustila sa mi z nosa krv, sama od seba, mala som od nej celú tvár aj vankúš. Podľa mňa to bolo od hôzy z toho, čo som videla. Nechcela som tu byť ani sekundu. Stále som uvažovala, či ma Sergio nevidel. Bála som sa, že ma tiež zabije. Podľa mňa mi úplne šibalo. Rýchlo som si zbalila veci, nikomu som nič nepovedala a zdrhla som. Pamätám sa, že som stopla na nočnej ceste auto a to ma zaviezlo do Bratislavy. Nechala som tam výplaty za tri mesiace, polovičku vecí. Už nikdy som sa tam nevrátila, nikdy som nikoho z nich nevidela. Ani Magdu, ani Pašu, ani Olivera. A našťastie ani Sergia. Dnes ani neviem, či som to naozaj videla, alebo mi z toho tepla, chlastu a trávy zašibalo. Nechcem to riešiť. Fakt nie. Je lepšie to nevedieť.
9. časť si budete môcť prečítať v pondelok 15.5.!
www.slovart.sk
Wewerka 7. časť >>
Vošli sme do krčmy, sedelo tam pár turistov, a objednali sme si dve pivá. Sedeli sme v tieni na napohodlných drevených laviciach a kecali. V tej horúčave sa nám bohvieako nechcelo liezť hore na hrad.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme iba na výletnú plavbu loďou. Mohla byf asi jedna hodina. Slnko úplne šalelo, bolo také výstavné leto, ako keď sú dokumenty z Afriky, keď sa nad cestou chveje vzduch a okolo počuť iba bzučanie hmyzu.
Bola som na vecku, a kým som sa vrátila, sedel pri Magde cudzí chlap. Vyzeral smiešne. Malý s veľkým bruchom, ale žiadny zadok. Nohy a ruky mal tenučké, obrovskú holú hlavu ozdobenú kvapkami potu, ktoré mu stekali smerok k obočiu, kým si ich neutrel vreckovkou. Kvapky potu, ktoré si utieral plátennou vreckovkou, ale až keď sa mu dali do pohybu po tej lysine smerom do tváre.
Nebol otravný, iba sa stále vypytoval, kam sme sa s tými holými ritkami vybrali. Povedali sme, že na hrad, ale že sa nám v tej horúčave nechce. Povedal, že nas dve je ochotný tam vyniesť na rukách. Ale najprv si niečo vypijeme. Magda hovorí: „Ja by som si dala ríbezľové vínko, také, ako robí môj dedko.“ A začala ospevovať dedkov ríbezlák.
Ukázalo sa, že chlapík je majiteľ búdy. Bol to ten typ, ktorý musíte zamestnať. Ja takých chlapov volám bobri. Dajte im poriadny kus dreva, aby mali čo hrýzť, a budú šťastní. Odbehol, až sa mu brucho natriasalo. Ja by som si bola najradšej ľahla niekde do trávy a vypekala sa na slnku . Ale Bobor sa už blížil, v rukách má tri poháre. Posadil sa celý zafučaný, položil tie poháriky na stôl a rýchlo si vyberal vreckovku z nohavíc, lebo z obočia mu viseli poldecové kvapky potu.
Pri predstave, že by som mala na tom slnku piť ríbezľové víno, mi prišlo zle. Stále ma prehovárali, tak som si nakoniec chlipla. Nechcela som Bobra uraziť. Zodvihla som pohárik a namočila doň jazyk. Myslela som si, že víno bude kyslé. Bola som milo prekvapená. Odpila som si už druhýkrát a ešte som si v tom pohári troška nechala, aby som ucítila tu chuť. Bolo sladučké, ako ríbezľový džúsik. Len farbu malo svetlejšiu a bolo aj redšie. Bobor nám priniesol znova v takom istom poháriku. Bolo nebezpečne dobré, neškriabalo v hrdle a bolo vychladené.
„Už by sme mali aj pomaly ísť, veď tu sedíme už dve hodiny,“ pripomenula som Magde. Strašne som chcela ísť na tú výletnú plavbu. Mala som neuveriteľne silný pocit, že tam niekoho úžasného stretnem alebo niečo dôležité zažijem. Ešte nikdy som nebola na takej lodi. Mala som predstavu o presne takejto sobote ako dnes, o presne takomto počasí ako dnes a aj náladu som mala presne takú, ako som si vysnila. Vo vrecku som si hladkala dve cigaretky, ale tie som chcela s Magdou vyfajčiť až tesne pred tým, ako pôjdeme na loď. Nový holandský materiál, ešte nevyskúšaný, ale zaručený. Po Dunaji premávala strašne sympatická loď. Normálne som sa na nej už videla. Kormidelníci chodievali k nám do reštaurácie na obed. V lete nosievali bledomodré košele s výložkami na pleciach a tmavé nohavice. Jeden z nich vyzeral ako námorný kapitán z čias, keď lode poháňali plachty. Bol počerný, tvár vyšľahanú od vetra, dlhé vlasy vzadu na krku zopnuté striebornou sponou Mal také prenikavé oči, že keď ste sa mu pozreli do tváre, videli ste iba oči. Mal ich úplne bledomodré. Bol to taký chlap, s ktorým sa cítite v bezpečí aj uprostred búrky. On a jeho kolegovia vyzeralo ako morskí vlci, ktorí sem chodia na oddychovku.
Magde sa na loď nechcelo, radšej by bola sedela v prístave a dala sa okukovať Rakúšanmi a fotrami, čo tam boli s rodinou a išli im vypadnúť oči.
„A čo sme keby sme si zobrali do fľaše trošku vínka so sebou? Veď je dobré, nie? A nebudeme sa nalievať pivom, aj tak z neho chodim stále na vecko.“
Na tom sme sa dohodli ľahko.
Zašli sme za Bobrom, a ten hovorí: „Len si zoberte, dievčatá, na cestu, však keď ho nevypijete na lodi, tak doma večer ako keby ste ho našli.“
Mal ho natočené v umelohmotných fľašiach.
„No dobre, ujo, tak si prosíme dve, ale dobre studené. Ja budem mať jednu a Magda jednu.“ Bobor sa mi začal rehotať do tváre. „To keď vypijete, dva dni nebudete vládať chodiť.“ „O nás sa nebojte, ujo,“ hovorí mu Magda..
„No, len si dávajte si pozor, aby ste sa opité neutopili.“
„Nebojte sa, my sme nepotopiteľné „ zakričala Magda.
Zobrali sme vínko a vybrali sme sa k prístavu.. Po ceste sme si každých pár krokov upíjali. Cesta k prístavu normálne trvala desať minút, ale my sme ju spravili za pol hodiny. Slnko úplne šalelo. Normálne som ľutovala, že som si nezobrala niečo na hlavu. Nejakú čiapku alebo šatku. Ale vďaka tomu som z vína a zo slnka uvidela to pole. Normálne pole, okolo neho bodliaky, nevädze, kríčky. A na tých bodliakoch uprostred páľavy, až sa chvel vzduch, samí. chrobáci. Veľkí, čierni, mušky, dlhokrídle potvory, chrobáci so zelenými krovkami. Sedeli na kvetoch, na listoch, na tráve a všetci odušu sexovali. V tom pekle, ako v levovej papuli, bol vzduch nabitý sexom, chrobáci ako keby boli v tranze, nalepení na seba, ako keby mali poludňajšiu slávnosť alebo obrad. A od vína a slnka som cítila, že to všetko s nimi robí pole. Že ich hecuje. Že pole je normálne živé a také múdre, že nám rozumie a pre naše potešenie nám dáva obilie a kvety, ale rozmýšľa o niečom úplne inom , čomu my nerozumieme.
„Preboha, poď už,“ zakričala Magda, ktorá ma predbehla asi o tridsať metrov. Pozdravila som pole, na jeho počesť som sa napila a rozbehla som sa za Magdou. Paša mal jednu búdu so záhradkou pri vode. Grilovali sa tam klobásky, údené kolená a rebrá. Pred búdou bola veľké záhrada s dlhými stolmi a lavicami. Zakrývali ju veľké ovisnuté celty. Keď sme prišli, sedel tam Sergio. Dnes mal voľno. Robieval tam cez vikendy. Ale vždy strašne nadával. Najradšej sa cez víkend vyvaľoval na rybách alebo na kúpalisku balil baby. Vždy si zrežíroval sexuálny trojboj a potom o ňom celý týždeň rozprával. Neznášal, keď musel robiť a bolo pekne slnečno. Miloval teplo, slnko, keď baby mali na sebe iba sukničky a podprsenky. Najradšej by bol pracoval iba v zime. Alebo vtedy, keď je zamračené a prší. Každý rok bol opálený už v apríli. Doniesol si z domu umelohmotnú stoličku, a keď nemal žiadnu objednávku, tak sa na nej za kuchyňou vyhrieval ako had.
Reštaurácia pri prístavisku bola preplnená -- rodinky s deťmi, čundráci s bojovými psami, nenažratí Rakúšania. My sme sa cítili ako doma, veď to bol náš podnik. Pozdravili sme sa s babami, ktoré mali službu. Pamela nám priniesla dva poháre na naše vínko. Už sme aj vyhladli, objednali sme si grilované bravčové koleno s uhorkami a s horčicou. Kým sa nám zohrievalo, prišiel za nami na pokec aj Sergio. Vedel, že s nami bude chvíľu sranda. Veľa sme sa smiali, boli sme veselé a voľné. Keď mala niektorá baba z podniku chlapa alebo frajera, Sergio hovoril, že to je, ako keby mala chorobu. Pýtal sa nás, kam sme sa vybrali,videl, že sme troška pripité. Povedala som mu, že za každú cenu chcem ísť na loď. Sedel, pozeral sa na nás a tak čudne sa uškŕňal.
„Viete čo, kočky, ja pôjdem s vami. Loď pôjde o hodinu, je to dnes posledná plavba.“ Magda nevyzerala, že ma náladu na loď, istotne by radšej sedela popíjala a kecala. Povedala som jej, že ak sa jej nechce, tak mne to nevadí, pôjdem aj sama a nebudem sa na ňu hnevať. Lenže ona bola ten typ ako ja, že chcela byť všade, kde nie je. Bola by sedela na brehu, ale súčasne sa plavila na lodi, lebo tušila, že tam bude zábava.
„Musíš sa rozhodnúť sama.“
„Pôjdem, čo sa stresuješ?“
Zjedli sme grilované koleno, vypili sme k nemu asi po pol litri ribezláku a napadlo nás, že by sme sa do odchodu lode mohli poopaľovať. Pontóny boli dva. Išli sme k tomu opustenému. Bol rozpálený, museli sme si vyzliecť tielka, zostali sme sedieť iba v podprsenkách. Vytiahla som cigaretky a pofajčili sme ako kráľovné.
Na druhom pontóne sa začali schádzať ľudia. Bol obrovský a natretý načierno. Omývala ho špinavá voda z. Dunaja. Bola taká spenená, došeda, až čierna a na okrajoch bola hnedá K cigarete sme chlipkali ríbezľové víno a stále ho bolo dosť. Zdalo sa mi, ako keby som ho vypila už asi tri litre.
Konečne priplávala loď a turisti sa na ňu navalili, ako keď otvárajú nový obchoďák. Sergio na nás už čakal na môstiku. Na palube bolo milión ľudí. Posedávali na lavičkách, opaľovali sa, zízali na breh a do vody. Rýchlo som zistila, že na lodi vôbec nie je tak dobre, ako to vyzerá z brehu. Lebo pohľad na breh vás chvíľu prestane baviť a nie je kam ísť. Popíjali sme s Magdou svoje vínko a tiež sme čučali na vodu. Všimla som si, že na palube je čudné decko. Malý chlapček s opičou tvárou. Bol ako posadnutý. Typické rozmaznané decko starých rodičov. Najprv mal záchvat plaču, lebo niečo chcel a nedostal. Ale taký plač, pri ktorom decko úplne jačí, dostane modrú farbu, dusí sa a chce sa hádzať o zem. Keď sa upokojil, vozil sa po lodi na trojkolke, ktorá hrkotala na plechovej palube. Narážal náročky do ľudí. Trojročný chlapček otravný ako štípajúca mucha. Vozil sa, pobehoval, zúril. Hovorila som, že také decko je možné jedine zabiť. Asi za dvadsať minút stihol otráviť všetkých ľudí na lodi. Niektorí sa už kvoli tomu hádali, iní nerozprávali. Ja som sa do toho nechcela miešať. Dopila som víno a išla som dozadu, kde nebolo toľko cestujúcich. Našla som si prázdnu lavičku a ľahla som si. Bolo tam trošku tieňa, ale po víne a cigarete mi to bolo jedno.
Niečo sa mi preľnulo a snívalo sa mi, že som hore, a potom, že spím. Neviem, ako dlho som bola v spánku a koľko v polosne. Zobudila som sa omámená, mala som zalepené oči. Okolo mňa nebol nikto. Teda myslela som si, že nikto. Potom som videla, že je tam Sergio. Pozeral sa do špinavej peny za loďou. Z ničoho nič tam prikvitol ten malý otravný chlapček. Išiel k Sergiovi, nevyzeralo, že zablúdil, skôr bol na výprave. Sergio si chlapčeka nevšímal a zrazu sa stalo niečo, čo dodnes nechápem. Neviem, či som na sekundu zatvorila oči, alebo som iba neverila tomu, čo vidím, ako človek neverí, keď sa vykoľají električka a vy ju vidíte, ako ešte ide rovno, hoci už sa rúti do vedľa, do stojacich áut. Sergio toho chlapčeka skopol do vody. Iba tak bočným kopom, ako keby sa zbavoval prilepeného papiera na topánke. Skopol ho pod zábradlie, do tej peny za loďou. Vstal a odišiel, ako keby sa nič nestalo. Od hrôzy som skoro zamdlela. V ústach som mala z ríbezľáku lepkavo, ale teraz mi vyschli, ako keby som mala jazyk z pijaku. Nevedela som, čo mám robiť, či mám volať o pomoc, alebo plakať, alebo skočiť za chlapčekom do vody. Ale opustili ma sily a nespravila som nič. Fakt vôbec nič. Lebo na 50 % som si začala myslieť, že sa to nemohlo stať, že sa mi to iba snívalo. Že som mala sen, ako som zobudená a vidím Sergia, ako to spravil.
Vstala som a išla hľadať Magdu. Tá sedela s dvoma chalanmi a výborne sa zabávali. Iba sa ma spýtala, či som sa dobre vyspala. Bolo mi strašne. Najprv som si myslela, že nájdem Sergia a na očiach mu uvidím, či tú vec spravil, alebo nie.
Ale nenašla som v sebe odvahu. Bála som sa, že by to na mne spoznal. V hlave mi preskakovali úplne protichodné nápady: zavolať políciu, obrátiť sa na posádku, hľadať chlapčekových rodičov, alebo ujsť. Cítila som sa súčasne opitá aj triezva od hrôzy. Zrazu loď zastala na prístavisku . Nikto nevystupoval a ja som sa celkom nečakane rozbehla k môstiku a vybehla som na breh.
Chcela som ísť stopom, aby som bola čo najrýchlejšie v posteli. Mala som šťastie, lebo práve išiel okolo kamarát, ktorý ma zobral. Ani neviem, ako som prešla cez dvor, všetci ma videli v takom stave, nepamätám sa, či som niekoho z nich pozdravila. Bola som opálená, ale teraz som zbledla. Pod opálením je iná bledosť, taká hrozná. Eržika sa ma pýtala, čo mi je. Nič som nepovedala, lebo som nedokázala rozprávať, aby som nezačala jačať. Stále som myslela iba na ten pohľad z lode, na Sergia a toho chlapčeka. Mala som pocit, že sa z toho zbláznim. Dodnes neviem, ako som vyšla po schodoch do izby . Zvalila som sa na posteľ a v tej chvíli som zaspala.
Zobudila som uprostred noci, s tým, že mám niečo vlhké na tvári a zle sa mi dýcha. Otvorila som oči a dala som si ruku na tvár . Mala som na tvári niečo lepkavé. Zažala som a pozrela som si ruku. Bola celá od krvi. Aj vankúš a plachta. Nevedela som si vysvetliť, čo sa stalo. Mala som okno. Od toľkého ríbezľáku a trávy mi zastal mozog. Ako keď prestanú ísť hodinky. Nevidela som ani sekundu do budúcnosti. Nedokázala som si dať žiadny pokyn. Napadlo ma, či som sa neskydla zo schodov a či nemám aj nejakú modrinu na tvári, alebo aspoň zlomený nos, alebo nejaké také zranenie. Nič.
Pomaly som si ohmatala tvár a zistila som, že ma nič neboli. Tak som sa išla pozrieť do zrkadla. Pustila sa mi z nosa krv, sama od seba, mala som od nej celú tvár aj vankúš. Podľa mňa to bolo od hôzy z toho, čo som videla. Nechcela som tu byť ani sekundu. Stále som uvažovala, či ma Sergio nevidel. Bála som sa, že ma tiež zabije. Podľa mňa mi úplne šibalo. Rýchlo som si zbalila veci, nikomu som nič nepovedala a zdrhla som. Pamätám sa, že som stopla na nočnej ceste auto a to ma zaviezlo do Bratislavy. Nechala som tam výplaty za tri mesiace, polovičku vecí. Už nikdy som sa tam nevrátila, nikdy som nikoho z nich nevidela. Ani Magdu, ani Pašu, ani Olivera. A našťastie ani Sergia. Dnes ani neviem, či som to naozaj videla, alebo mi z toho tepla, chlastu a trávy zašibalo. Nechcem to riešiť. Fakt nie. Je lepšie to nevedieť.
9. časť si budete môcť prečítať v pondelok 15.5.!
www.slovart.sk
Wewerka 7. časť >>
