POPRAD - Od prvého transportu slovenských Židov uplynulo 84 rokov. Tragická udalosť z 25. marca 1942, keď z Popradu vypravili vlak s 999 mladými ženami a dievčatami do Auschwitz-Birkenau, dodnes pripomína, kam môže viesť nenávisť, ľahostajnosť a zlyhanie štátu.
Dňa 25. marca 1942 sa začala jedna z najtemnejších kapitol slovenských dejín. Zo železničnej stanice v Poprade v ten večer o 20.20 h vyrazil prvý transport slovenských Židov. Nešlo len o logistickú operáciu, ale o systematický proces, ktorým štát zbavoval vlastných občanov dôstojnosti, majetku a napokon aj života.
Ako približuje Ústav pamäti národa a Slovenské národné múzeum, do dobytčích vagónov bolo natlačených 999 mladých žien a dievčat vo veku od 16 do 36 rokov zo Šarišsko-zemplínskej župy. Pod zámienkou práce pre vojnovú ekonomiku smerovali do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Slovensko opustili nadránom 26. marca pri obci Skalité, kde transport prevzali jednotky SS. Ešte v ten istý deň popoludní prešli selekciou na rampe v tábore. Z prvého transportu prežilo len približne 20 z nich.
Týmto vlakom sa začala prvá vlna deportácií, ktorá trvala do 20. októbra 1942. Počas nej bolo zo Slovenska vyvezených približne 57-tisíc židovských spoluobčanov. Mnohí z nich zahynuli vo vyhladzovacích táboroch, najmä v Sobibore, kde prišlo o život asi 24-tisíc ľudí. Celkovo si deportácie zo Slovenska vyžiadali približne 70-tisíc obetí.
Štátny archív v Bratislave pripomína, že vojnová Slovenská republika sa tak stala jediným spojencom Ríše, ktorý deportácie židovského obyvateľstva realizoval vlastnými silami, nie pod priamym velením nemeckej armády. "Slovenský štát sa zároveň zaviazal zaplatiť nacistickému Nemecku za každého deportovaného tzv. osídľovací poplatok vo výške 500 ríšskych mariek. Celkovo tak zaplatil približne 22 miliónov ríšskych mariek. Poplatok bol zdôvodňovaný ako úhrada za 'prepravu, pracovné uplatnenie a osídlenie' deportovaných a sčasti bol financovaný z arizovaného majetku," opisuje Ústav pamäti národa.
Druhá vlna deportácií nasledovala po nacistickej okupácii Slovenska. Začala sa 30. septembra 1944 transportom zo Serede a do konca vojny bolo deportovaných ďalších približne 13 500 Židov. Na rozdiel od roku 1942 už deportácie organizovali nacistické orgány, hoci aj za asistencie domácich zložiek.
Väčšina deportovaných sa nevrátila
Po skončení vojny sa väčšina deportovaných nevrátila. Krajský súd v Bratislave zaplavili žiadosti príbuzných o vyhlásenie nezvestných za mŕtvych. V týchto dokumentoch sa zachovali bolestné svedectvá o osudoch ľudí, ktorí zmizli bez stopy.
Ide o jedny z najdojímavejších archívnych dôkazov tragédie, ktorá zasiahla tisíce rodín.Štátny archív v Bratislave zverejnil snímky žiadostí na sociálnej sieti. "Vybrané dokumenty sú z fondu Krajského súdu v Bratislave, založené v roku 1945 so spisovou značkou M," uvádza.
Prvý transport židovských žien si pripomenuli na železničnej stanici
Na železničnej stanici v Poprade si v stredu za účasti prezidenta SR Petra Pellegriniho pripomenuli tragické udalosti spred 84 rokov. Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Richard Duda upozornil, že očití svedkovia týchto udalostí sa pomaly vytrácajú. Paralely z minulosti sú však podľa neho stále prítomné.
"Je tu neúprosná historická sínusoida, musíme si to strážiť, vychovávať deti ku kritickému mysleniu, stretávať sa na perónoch, nebyť hrdinom na internete a na sociálnych sieťach a predovšetkým objaviť ľudskosť," skonštatoval Duda. Z Popradu vyšiel prvý kompaktný židovský transport, ktorý dorazil do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Bolo v ňom 999 mladých žien a dievčat vo veku od 16 rokov. Vojnová Slovenská republika bola vôbec prvou krajinou po nacistickom Nemecku, ktorá spustila masové deportácie Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov.
"Železničná stanica je miesto odchodov aj návratov, miesto rozlúčok a vítania. Železničná stanica v Poprade sa, žiaľ, pred 84 rokmi stala dejiskom bolesti a veľkého utrpenia, miestom, odkiaľ sa tisíc slovenských dievčat a žien židovského pôvodu vydalo na jednosmernú cestu v ústrety istej smrti. Domov sa ich napokon vrátilo len 20. V tom čase žila na Slovensku 90-tisícová židovská komunita, viac než 70.000 Židov prišlo počas holokaustu o život. Krutý rozsudok nad nimi vyriekol štát, ktorý má občanov chrániť. Tak ďaleko zašla poslušnosť a lojalita vtedajšej politickej reprezentácie voči obludnému nacistickému režimu," pripomenul v príhovore prezident. Upozornil, že proces s tragickým vyvrcholením sa začal nenápadne, tým, čo so znepokojením pozorujeme i dnes - prejavmi slovnej nenávisti, pohŕdaním a predsudkami.
Celý tento proces sa opieral o protižidovskú legislatívu známu ako Židovský kódex. "Pred rokmi sa nám počas spomienky v Poprade prihovárali ženy z prvého transportu, dnes už nie je medzi nami žiadna z nich. Na Slovensku už pravdepodobne nenájdeme nikoho, kto bol ako obeť vtedajších protižidovských zákonov deportovaný v roku 1942. Čas je neúprosný a preživších ubúda. O to viac si vážime prítomnosť tých, ktorí napriek hlbokým ranám stále nachádzajú silu zdieľať svoj príbeh. Skláňam sa pred ich odvahou hovoriť o strate najbližších. Verím, že ich slová v nás ostanú hlboko zapísané a budú nám kompasom pri našich vlastných rozhodnutiach," podotkol vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok.
"Aj dnes vnímame mnohé znepokojivé signály - spochybňovanie obetí holokaustu a druhej svetovej vojny, nedostatok úcty k občianskym a ľudským právam, vo vojnách opäť trpia a zomierajú nevinní ľudia, v slovenskej spoločnosti čelíme nenávisti, keď dehonestácia názorových oponentov vedie k volaniu k ich dehumanizácii. Zastavme tento trend, zastavme nenávisť a snahu o dehumanizáciu vo verejnom priestore," vyzval Pellegrini.
Spomienky sa zúčastnil aj Igor Rolný, ktorý vojnu prežil v úkryte v sirotinci v Štiavnických Baniach a v koncentračných táboroch zahynula veľká časť jeho rodiny. "Transporty boli momentom, keď boli tisíce ľudí vytrhnutí zo svojich životov a deportovaní do neznáma. Odchádzali často v nádeji, že ide o dočasné opatrenie. Netušili, že odchádzajú na miesta, odkiaľ niet návratu. V jednom z prvých transportov do tábora Auschwitz bola aj moja stará mama a nemala to šťastie sa vrátiť. Napriek všetkému necítim nenávisť, ale cítim zodpovednosť tieto spomienky zdieľať. Dnes si uctievame pamiatku tých, ktorí sa nevrátili, nezabúdajme na nich," apeloval Rolný.
