BRATISLAVA - Bol to moment, kedy sa triasli stoličky v najvyšších poschodiach moci a verejnosť sledovala, či nás nečakajú predčasne voľby. Rok po koaličnej kríze, ktorá na ministerské kreslá vyniesla Rudolfa Huliaka a Samuela Migaľa, sme sa očami expertov pozreli na to, čo táto zmena priniesla a či išlo o významný moment z pohľadu voliča, alebo skôr o politickú udalosť bez dlhodobejšieho efektu na preferencie.
Presne pred rokom stál Robert Fico pred osudovou dilemou: buď ustúpi požiadavkám rebelujúcich poslancov, alebo riskne pád celej kabinetnej zostavy. Zvolil cestu pragmatického kompromisu, ktorý do dôležitých funkcií katapultoval Rudolfa Huliaka a Samuela Migaľa. Podľa politológa Radoslava Štefančíka išlo o čisto núdzové riešenie. „Určite ako núdzový kompromis. Nikto nebol nadšený, že si niektorí poslanci vydupali ministerské posty, ale parlamentná matematika nepustí. Ak by odišli z vládnej koalície a pridali by sa na stranu opozície, mohla padnúť vláda,“ vysvetlil pre Topky.
Najväčšia pozornosť sa sústredila na to, či noví ministri prinesú do koalície nový vietor, alebo len dočasne upokoja vášne. Štefančík má v tom po roku jasno – ich hviezda žiarila najjasnejšie počas rebélie, no po vymenovaní nastal útlm. „Riešia bežné starosti a úlohy ministrov bez väčšieho vplyvu na politický diskurz,“ hovorí politológ. Podľa neho je súčasná vláda v stave, kedy „vlk zostal sýty, aj koza celá,“ hoci napätie pod povrchom nezmizlo.
Skutočný problém je inde
Analytik agentúry NMS Market Research Mikuláš Hanes dopĺňa, že z pohľadu koaličného voliča tento moment len potvrdil obraz Roberta Fica ako skúseného lídra, ktorý vie zvládnuť krízu. „Personálne otázky a s tým súvisiace konflikty voliči vnímajú pomerne negatívne, avšak ich úspešné vyriešenie mohlo krátkodobo posilniť pozíciu Roberta Fica ako politika, ktorý si dokázal "ukočírovať" svojich koaličných partnerov a danú krízu dokázal vyriešiť,“ uvádza Hanes.
Hoci sa personálne zemetrasenie podarilo ustáť, dáta agentúry NMS ukazujú, že koalícia nemá vyhraté. Hrozbou totiž nie sú hádky o funkcie, ale konsolidácia verejných financií. Podľa Hanesa sa ukazuje, že pokles podpory vlády je priamo naviazaný na dopady konsolidácie na rozpočty domácností. “ Práve to je jeden z dôvodov, prečo koaličné strany (najmä Smer-SD a Hlas-SD) opúšťajú voliči v mladšom a strednom veku a presúvajú sa k podpore mimoparlamentnej Republiky, prípadne medzi nerozhodnutých.“
Podľa analytika mala kríza skôr sekundárny efekt na ďalšie správanie lídrov. „Andrej Danko sa začal výraznejšie vyhraňovať voči Robertovi Ficovi a opakovane dáva najavo svoju nespokojnosť s fungovaním koalície a samotného parlamentu,“ dodáva.
Efekt „prdu do stromovky“
Pohľad na vládne rošády je s odstupom času rozpačitý. Politológ Štefančík to uzatvára priamym prirovnaním k Ficovmu výroku – pre voliča to bol moment s efektom „ako prd do stromovky“. Opozícia síce prišla o šancu na predčasné voľby, no podľa neho ani pohľad na jej lídrov neponúka voličom záruku stability.
Skutočným testom pre vládny kabinet tak nebude lojalita jednotlivých poslancov, ale to, ako voliči v nasledujúcich mesiacoch strávia zvyšovanie cien a daní.
