BRATISLAVA – Incident v Košiciach, kde policajti šikanovali rómskych chlapcov, možno naznačil isté biele miesto vo vzdelaní policajtov. Možno je to príležitosť na doplnenie učebných osnov, myslí si psychologička Eva Jaššová.
Smutné na celom prípade je podľa nej to, že nešlo ani o náhly afekt, ale o vyvolávanie strachu, pocit nadradenosti. Košická aféra podľa nej odhalila, že zrejme zlyhali okrem iného aj kontrolné mechanizmy na policajnej stanici: „Napokon miesto, kde sa to dialo, bolo poloverejné, aspoň pre zamestnancov. Je možné, že hlavným aktérom šikanovania rómskych detí sa niektorí policajti skôr iba prispôsobovali a nenašli v sebe odvahu zabrániť tomuto zneužívaniu moci voči delikventným deťom.“
Úlohou policajtov bolo podľa Jaššovej dolapiť mladých lúpežníkov, čo sa stalo. Možno nezodpovedanou zostala otázka, či na ulúpenú peňaženku nečakal niekto plnoletý, kto možno deti nahovoril na tento čin. Vzhľadom na to, že podľa všetkého nešlo o ich prvý delikventný čin, policajti v ich predstave možno mylne a nad rámec kompetencie chceli zabrániť opakovaniu lúpežného prepadnutia svojvoľným šikanovaním páchateľov.
Prax podľa psychologičky ukazuje, že šikanovanie máva účinok štafetového kolíka - šikanujúci, bití, bijú ďalších, bezmocnejších, aby odreagovali svoje pocity, frustrácie, alebo zažili moc. Na druhej strane, pokračovala, sa takmer denne opakujú útoky na policajtov, v rôznej forme a intenzite, niekedy dokonca s fatálnym účinkom. „Policajti vravia aj o tzv. popravisku služby.“
Niektoré skúsenosti, strety s páchateľmi môžu podľa Jaššovej viesť aj k spochybneniu ideálov, ktoré ich viedli k tomuto povolaniu. „Ak sú menej odolní voči záťaži, môžu podľahnúť, zmeniť povahu, ktorá bola pôvodne pri nástupe ešte v rámci normy,“ myslí si psychologička.
Konštatuje, že neblahé skúsenosti s agresiou, stretmi interakciou s páchateľmi, môžu spôsobiť isté zmeny, deformácie povahy: „Stretávať sa denne zo zločinom, krádežou, brutalitou, lúpežami, nečestnosťou, vyhrážkami, provokáciami, vyžaduje vysokú odolnosť voči záťaži tohto druhu a tiež schopnosť odolávať týmto vplyvom. Podľa slov policajtov neraz detskí páchatelia dávajú najavo policajtom, že sú voči nim i tak bezmocní, nik ich nemôže potrestať, ba niekedy ani pokúsiť sa ich prevychovať . Vyžaduje si to prácu na sebe aj zo strany policajného zboru , osvetu, aby strážcovia zákona neprepadli pudom, deštrukcii, či agresii voči detským delikventom.“
Policajný prezident Ján Packa tvrdí, že až 60 percent uchádzačov o prácu policajta nie je prijatých, pretože neprejdú psychologickým vyšetrením. Jaššová tvrdí, že psychologické testy dokážu pomerne presne odhadnúť osobnosť testovaného, jeho inteligenciu, stabilitu či labilitu osobnosti, normalitu, alebo odchýlky od nej. Iná však bude podľa nej osobnosť huslistu, boxera, matematika a predstaviteľa ozbrojených zložiek.
Predstaviteľ polície musí mať istý stupeň „razantného sebapresadzovania až agresie“, aby mohol uchrániť napr. spomínaného huslistu, ak to bude potrebné. „Inak by sa v prípade nepokojov obaja šli schovať pod bránu. Je vedou, až umením odhadnúť, zmerať správnu mieru razancie, ktorá je ešte pod kontrolou, kde je agresia použitá iba v mene zákona, teda v jej ušľachtilej podobe, a kde sa agresia dostáva už mimo rozumovej kontroly, vymyká sa autoregulácii. Vtedy môže byť príležitosťou na prejavenie takých konaní, ktoré sú už za hranicou zákona,“ povedala.
Povolanie policajta láka podľa Jaššovej tých, ktorí chcú presadzovať zákon, potierať zločinnosť, ale i tých, pre ktorých je príležitosťou zlegalizovať svoju agresiu, ktorá pod vplyvom opakovaných interakcií s agresívnymi páchateľmi môže narastať. „Tu je priestor na prácu veliteľov, policajných psychológov, ale i prácu na sebe, aby policajt konal vždy iba v medziach zákona. Platí to pre neho viac, než pre ostatných občanov,“ zdôraznila.
Povaha policajta v praxi sa môže meniť i na základe negatívnych zážitkov v teréne, stresov, tvrdí psychologička. Vyžaduje si okrem fyzických predpokladov aj „inteligenciu, racionálnu kontrolu, schopnosť tvorivo pristupovať k problémom. Medzi podnet a reakciu dať rozumovú úvahu, sebareguláciu, sebaovládanie.“
Policajt potrebuje častejšie zachovať stoický pokoj aj v situácii, ktorá nabáda k rozčúleniu, reakcii. Zneužívanie moci voči bezbranným, síce asociálnym deťom je podľa Jaššovej prejavom šikanovania. „ Kým niektorí policajti sú skutočne hrdinovia a zachraňujú život iným, dobré meno týchto profesionálov kazia tí, ktorí dávajú priechod svojim negatívnym emóciám, zneužívajú moc na asociálnu agresiu. Takíto predstavitelia kazia meno kolegom, profesii,“ dodala.
Policajti by sa mali podľa nej snažiť približovať čo najviac humánnemu modelu svojho povolania, „v tom je ich najväčšie poslanie“. Niekde, vo vzdelávaní, osvete, výučbe interakcie s páchateľom i detským zostalo však biele miesto, myslí si Jaššová. Možno je to príležitosť na zvýšenie dôrazu v učebných osnovách na o niektoré zásady a spôsoby interakcie s mladistvými páchateľmi, delikventami, doplnila.
„Bolo by však vhodné, potrebné myslieť aj na obeť týchto detských delikventov, staršiu pani, ktorú prepadli v prítomnosti jej dcéry, ktorá ju zrejme tiež nevedela ubrániť. Zostal po lúpežnom prepade ležať zranená na ulici. - Niektorí starší ľudia môžu pri prepade dostať šok, z ktorého sa nemusia ani spamätať, ba dôsledkom prepadu u starších ľudí môže byť i infarkt, mozgová príhoda . Kým policajti budú možno súdení za zneužitie moci, možno i za prejavy rasizmu, treba si položiť aj otázku, akú farbu pleti mala prepadnutá staršia pani malými deťmi – možno tiež inú..? A možno dovtedy mala malé deti veľmi rada, a teraz sa už po uzdravení bude na ulici so strachom pozerať okolo seba, za chrbát. Ak vravíme o páchateľoch, aj staršia obeť si zaslúži zamyslenie,“ povedala psychologička.
Násilnou formou sa sotva čo vyrieši, iba sa presunie problém tam, kde nemôže byť sankcionovaný, kde ho nevidno, uviedla psychologička. Je to podľa nej zjednodušujúci pohľad. Citovala Komenského, ktorý povedal, že výchova nepotrebuje tvrdú ruku, ale ľudí ušľachtilého srdca. „Vždy je účinnejšie riešiť príčiny problému, než dôsledky. Kvalita postojov, správania sa aj Rómov je závislá od kvantity ich poznatkov - vieme, že vzdelávanie je zväčša ich slabou stránkou, čo znižuje ich šance zamestnať sa, a to zasa znižuje životnú úroveň rodín a detí, ktoré v takom prostredí nemôžu držať krok s ostatnými. Nezostávajú prostriedky na koníčky, zušľachťovanie ducha,“ konštatovala.
V rómskych sídlach býva jednopercentná zamestnanosť, odtiaľ je krok k prežívaniu rôznym asociálnym spôsobom, čo deti v rodine neraz inšpiruje, povedala Jaššová. „Pokiaľ im nik neposkytne iný model života, samotné sa ťažšie vytrhnú z nepriaznivých podnetov. Myšlienka o prechodnom, krátkodobom pobyte týchto detí v rôznych zariadeniach typu internátu bola už mnohokrát diskutovaná. Je zrejme ťažké rozhodovať o tom, či je pre ne väčšou hodnotou permanentná rodičovská blízkosť, ktorá stavia do ich budúcnosti často neprekročiteľné limity, alebo riskovať trochu citovej deprivácie, ale pootvoriť týmto deťom dvierka do vzdelanostne, existenčne lepšie zabezpečeného života, kde budú mať možnosť poznať aj život, do akého by sa mali dokázať harmonicky včleniť. “ dodala.
