Ingrid Šusteková
BZINCE POD JAVORINOU - Optimizmus by jej mohol každý závidieť! Ingrid Šusteková (44) ho má na rozdávanie, a to aj napriek tomu, že je už dvadsať rokov pripútaná k lôžku a trápia ju silné bolesti.
Od života chce iba dve veci - aby jej čo najrýchlejšie opravili pokazený televízor, a aby si
mohla sadnúť aspoň na vozíček. S ním vraj bude sebestačná.
Inka sa narodila ako úplne
zdravé dieťa. Zlom nastal
v zime 1977. Pri korčuľovaní
jej podrazil nohy trinásťročný
chlapec. Nikto ani len netušil,
aké následky to bude
mať. Veď po páde sa Inka
dvihla a nič zvláštne necítila.
Úraz jej však spôsobil
mikrokrvácanie do miechy,
ktoré sa začalo prejavovať
len postupne. Až po rokoch
začala trpieť silnými bolesťami
a napokon zostala pripútaná
k lôžku.
Dnes je odkázaná na lieky proti bolesti a na pomoc iných. „Tomu chlapcovi nič nevyčítam. Bol iba dieťaťom,“ tvrdí so žiarivým úsmevom na tvári Inka, ktorá už desať rokov žije v domove dôchodcov v Bzinciach pod Javorinou. Desať rokov sa o ňu starali rodičia, no keď sa už nevládala hýbať ani na vozíku, museli dcéru zveriť do rúk odborníkom. Svoje dni prežíva v útulnej izbičke a najradšej zo všetkého pozerá televíziu. Zaujíma sa o politiku aj šport. Fanúšikuje hlavne hokejistom. „Niekedy až priveľmi nahlas, keď sa im nedarí,“ smeje sa.
„Veľmi rada sa smejem a rozprávam. Dokázala by som rozprávať celý deň aj noc,“ tvrdí. Teraz ju trápi iba to, že televízor jej vypovedal službu. „Modlím sa, aby to bola len malá porucha,“ dúfa Ingrid, pretože nový si nemôže dovoliť. Inka rada maľuje seba aj portréty. „Vždy musím byť pekne upravená,“ priznáva. Líčenie zvláda sama, aj keď ju pravá ruka úplne neposlúcha. To, že je odkázaná na posteľ, neberie tragicky. Od života nechce takmer nič. „Ale bolo by skvelé, keby som si mohla sadnúť na invalidný vozík. Tak by som bola samostatná a mohla by som svojej mame vrátiť starostlivosť, ktorú mi celé tie roky poskytovala,“ dodáva Inka.
Dnes je odkázaná na lieky proti bolesti a na pomoc iných. „Tomu chlapcovi nič nevyčítam. Bol iba dieťaťom,“ tvrdí so žiarivým úsmevom na tvári Inka, ktorá už desať rokov žije v domove dôchodcov v Bzinciach pod Javorinou. Desať rokov sa o ňu starali rodičia, no keď sa už nevládala hýbať ani na vozíku, museli dcéru zveriť do rúk odborníkom. Svoje dni prežíva v útulnej izbičke a najradšej zo všetkého pozerá televíziu. Zaujíma sa o politiku aj šport. Fanúšikuje hlavne hokejistom. „Niekedy až priveľmi nahlas, keď sa im nedarí,“ smeje sa.
„Veľmi rada sa smejem a rozprávam. Dokázala by som rozprávať celý deň aj noc,“ tvrdí. Teraz ju trápi iba to, že televízor jej vypovedal službu. „Modlím sa, aby to bola len malá porucha,“ dúfa Ingrid, pretože nový si nemôže dovoliť. Inka rada maľuje seba aj portréty. „Vždy musím byť pekne upravená,“ priznáva. Líčenie zvláda sama, aj keď ju pravá ruka úplne neposlúcha. To, že je odkázaná na posteľ, neberie tragicky. Od života nechce takmer nič. „Ale bolo by skvelé, keby som si mohla sadnúť na invalidný vozík. Tak by som bola samostatná a mohla by som svojej mame vrátiť starostlivosť, ktorú mi celé tie roky poskytovala,“ dodáva Inka.
