Dvadsaťdva rokov od svojho vzniku má filmový muzikál skupiny Pink Floyd v obnovenej premiére stále čo povedať.
Keď v roku 1979 vydala kapela Pink Floyd dvojalbum The Wall, okamžite vyvolal vlnu nadšenia. Basgitarista Roger Waters, autor väčšiny textov, s ním mal aj iné plány. Piesne totiž od počiatku videl ako príbeh, ktorý treba dostať na filmové plátno.
Rozhádaní na smrť
Waters predostrel svoju myšlienku spoločnosti EMI, no odtiaľ ho veľmi rýchlo vypoklonkovali. Ambiciózny projekt nakoniec zachránil režisér Alan Parker a jeho vplyv na správnych ľudí v MGM. S Watersom si však od prvej sekundy skočili do vlasov – ten sa totiž nevedel zmieriť s faktom, že Parker ho neobsadil do hlavnej úlohy a zmenil jeho pôvodný koncept. Nakoniec musel aj sám Waters uznať, že Parker je ten pravý, ale ani to mu nezabránilo, aby počas celého nakrúcania neustále na režiséra útočil a hádky boli na dennom poriadku. Po poslednej klapke sa urazený Waters zbalil a z pľacu odišiel. S Parkerom odvtedy neprehovoril ani slovo.
Nemáš The Wall?
Ak by sa mal udeliť titul najžiadanejšej pirátskej videonahrávke totalitných čias v bývalom Československu, The Wall by bezkonkurenčne zvíťazil. V komunistickom bloku išlo o „kontraband“ s cenou zlata, roztrasené kópie putovali z ruky do ruky a kto film videl, považoval sa za vyvoleného. Za železnou oponou mal The Wall povesť totálnej kritiky socializmu a diktatúry, ale Watersovi, Parkerovi a autorovi animovaných sekvencií Geraldovi Scarfovi išlo najmä o pranierovanie konzervatívnej britskej spoločnosti. Za ostnatý drôt toto posolstvo nepreniklo, komunistickí cenzori sa cítili ohrození a The Wall okamžite po svetovej premiére dali na čiernu listinu. O to viac ľudí ho chcelo vidieť a určite si ho radi pozrú aj dnes.
