BRATISLAVA - Slovenské nemocnice fungujú v systéme, ktorý podľa generálneho riaditeľa Dôvery Martina Kultana dlhodobo toleruje neefektivitu, slabé motivácie a deformované financovanie. V rozhovore pre Topky.sk otvorene hovorí o tom, prečo sa nemocnice zadlžujú aj napriek miliardovým injekciám, prečo štátne zariadenia dostávajú viac peňazí za menej práce, a prečo platový automat trestá poctivých lekárov. Tvrdí, že ak by nemocnice odrobili to, za čo dostávajú zaplatené, čakacie listiny by sa mohli znížiť o desiatky tisíc pacientov.
Ako by ste opísali aktuálny model financovania nemocníc na Slovensku?
- Skôr ako odpoviem priamo na vašu otázku, vrátim sa pár týždňov do minulosti. Audit štátnych nemocníc otvoril dôležitú debatu o tom, ako efektívne vieme využiť zdroje v zdravotníctve. Zo stany lekárskych odborárov okamžite zaznelo, že za problémy nemocníc nesú zodpovednosť zdravotné poisťovne a riaditelia nemocníc. Vraj vyrokovali nevýhodné zmluvy s limitmi na výkony, čo núti nemocnice obmedzovať počet operácií, aby neprehlbovali stratu. Samozrejme, že to nie je pravda. Naopak, mierne ironicky by sa dalo povedať, že títo riaditelia by si skôr zaslúžili pochvalu, pretože s poisťovňami vyrokovali zmluvy, ktoré pre nemocnice ako celok veľmi priaznivé. Ak niekto tvrdí, že nemocnice nemôžu operovať pre zmluvy s poisťovňami, je to rovnako absurdné ako tvrdiť, že kuchár nemohol variť, lebo mal plnú chladničku.
Aktuálny model financovania nemocníc na Slovensku by som zjednodušene opísal ako systém, v ktorom sa dlhodobo toleruje neefektivita. Praktický dôsledok je, že časť nemocníc dostáva peniaze, ktoré nie sú „kryté“ primeraným objemom výkonov. Keď sme porovnávali reálne úhrady štátnym nemocniciam so štátom zverejňovanou centrálnou základnou sadzbou, vyšlo nám, že ak by nemocnice dostali len túto „optimálnu“ úhradu, museli by urobiť v roku 2025 o 13-tisíc hospitalizácií viac a v roku 2024 až o 17,5 tisíc viac, aby dostali rovnaký objem peňazí. Inými slovami, systém v praxi vytvára situáciu, že sa platí aj za výkony, ktoré neboli urobené.
Aké sú podľa vás jeho najväčšie slabiny?
- Najväčšia slabina je, že takéto nastavenie neposilňuje tlak na produktivitu, organizáciu práce a využívanie kapacít. Potom vidíme prestoje, poloprázdne oddelenia, nízku obsadenosť a nevyužité operačné sály – veci, ktoré by v iných odvetviach znamenali okamžitý problém, no v prostredí niektorých nemocníc sa roky „ustoja“ práve preto, že financovanie a riadenie nepracujú s ostrými ekonomickými pravidlami.
Ako sa podľa vás líši financovanie štátnych a súkromných nemocníc a čo to znamená pre ich fungovanie v praxi?
- Rozdiel nie je len v tom, koľko dostanú z úhrad. Štátne dostávajú v priemere o takmer 400 eur viac za hospitalizáciu ako súkromné, nedávno to zverejnil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Rozdiel je najmä v tom, čo sa stane, keď sa hospodárenie zhorší. Štátne nemocnice sa opierajú o opakované oddlžovania a kapitálové injekcie, zatiaľ čo súkromné nemocnice „musia vyžiť“ z toho, čo dostanú – bez oddlžovania a bez finančných injekcií – a napriek tomu vedia fungovať, niekedy aj prosperovať. V praxi to znamená, že súkromný sektor má prirodzene silnejšiu motiváciu držať procesy v poriadku, lebo nedostáva „odmenu“ za zlé hospodárenie vo forme oddĺženia.
Ako hodnotíte súčasné nastavenie platov zdravotníckeho personálu a ich vplyv na efektivitu nemocníc?
- Problém je, že veľká časť odmeňovania, najmä u lekárov, je nastavená cez platový automat, ktorý nezohľadňuje ich výkon. Trestá poctivých a pracovitých a odmeňuje nepoctivých. Preto tu máme situácie, kedy je rovnako odmenený ten, kto má vysoký výkon, aj ten, kto má nízke tempo alebo na obed odchádza do vlastnej ambulancie. Takéto nastavenie má dve výrazné negatíva. Neexistuje nástroj ako motivovať k vyššiemu výkonu, lebo rast mzdy je aj tak automaticky „daný“. Vyššia mzda môže dokonca paradoxne viesť aj k tomu, že časť ľudí preferuje kratší pracovný čas, čo znižuje kapacitu systému – a to dnes vidíme aj v iných krajinách, nie je to iba slovenské špecifikum.
Ako by mal podľa vás vyzerať férový systém odmeňovania?
- Férovosť by som postavil na princípe: základná istota plus variabilná zložka podľa prínosu pre pacienta a systém. A to nielen individuálne, ale aj tímovo – zdravotná starostlivosť je tímový šport. Pokiaľ ide o odmeňovanie nemocníc, je to podobné. Za rozumné považujem, aby sa kombinovala fixná časť, výkonová aj kvalitatívna.
Ktoré segmenty zdravotníctva sú podľa vás dnes najviac podfinancované a aké to má dôsledky pre pacientov?
- Dlhodobo upozorňujem najmä na ambulantný sektor. Všeobecní lekári aj špecialisti sú pre zdravotný systém extrémne dôležití, no napriek tomu je tento sektor, hlavne niektorí špecialisti, podfinancovaný. A samozrejme, nemocnice tiež veľmi tlačí platový automat.
Nedávny audit štátnych nemocníc ukázal, že operačné sály sa nevyužívajú naplno. Kde vidíte najväčšiu prekážku?
- Najväčšou prekážkou je kombinácia zlej organizácie práce a slabých motivačných mechanizmov. Ak systém odmeňuje len to, že nemocnice „existujú“ viac než to, koľko a ako kvalitne odliečia pacientov, tak prestoje, poloprázdne oddelenia či nevyužité sály nehrajú v motivácii žiadnu rolu.
Prečo sa podľa vás zadlžovanie nemocníc opakuje aj napriek pravidelným finančným injekciám zo strany štátu?
- Práve kvôli tým pravidelným finančným injekciám. Finančná injekcia je odmenou za zadĺženie. Preto sme uväznení v cykle mäkkých rozpočtových obmedzení: každých pár rokov príde oddlžovanie, podpíše sa ozdravný plán, sľúbi sa, že už naozaj nikdy, nikdy, nikdy žiadne dlhy nebudú, a o pár rokov sme na tom istom mieste.
Ilustratívny je príklad, keď sa odhadovalo, že nemocnice sa zadlžujú približne 200 miliónmi eur ročne, štát pridal takmer rovnakú sumu - 191 miliónov - s očakávaním, že sa zadlžovanie zastaví – no nezastavilo sa. To je dôkaz, že problém nie je len „málo peňazí“, ale nastavenie systému a motivácií. A potom sú tu dôsledky: dlhy voči dodávateľom, dodávky „na sekeru“, slabá schopnosť inovovať, chýbajúci kapitál na prístroje a kvalitu.
Lekárski odborári odmietajú akékoľvek úvahy o transformácii štátnych nemocníc na akciové či obchodné spoločnosti, považujú ich za začiatok skrytej privatizácie nemocníc a ich postupného odovzdávania do rúk finančných skupín. Čo hovoríte na takéto tvrdenie?
- Tvrdenie, že transformácia rovná sa privatizácia, je nepravdivé. Na Slovensku už dávno existujú štátne akciové spoločnosti v zdravotníctve, ktoré neboli privatizované a viaceré z nich nie sú v strate. Z pohľadu zmluvných vzťahov v systéme fungujú štátne akciovky normálne. Naopak, boli nemocnice patriace krajom, ktoré sa sprivatizovali alebo dali do dlhodobého prenájmu súkromným poskytovateľom. A pomohlo to im, aj pacientom.
Pointa transformácia nie je o tom, „komu nemocnica patrí“, ale o tom, ako sa správa a podľa akých pravidiel funguje. Príspevková organizácia v sebe nesie iné pravidlá, iné motivácie a iný vzťah k dlhu než obchodná spoločnosť. A argument, že „akciovky nemôžu tvoriť dlhy“, nie je hrozba – to má byť príležitosť, ako konečne dostať do systému tvrdšie ekonomické pravidlá a prestať normalizovať zadlžovanie. Z môjho pohľadu by na tom získal občan – ako pacient aj ako daňový poplatník – lebo by sa znížila tolerancia k dlhom a neefektivite.
Aký máte názor na využívanie umelej inteligencie (AI) v zdravotníctve? Je to budúcnosť modernej medicíny, prípadne môže ohroziť pracovné miesta niektorých profesií v zdravotníctve?
- Som presvedčený, že AI je silný nástroj, ale nenahradí lekára. Najväčší prínos vidím v tom, že dokáže odbremeniť zdravotníkov od administratívy a zrýchliť diagnostiku. Ak by AI dokázala zobrať lekárovi napríklad 30 % administratívy a skrátiť čas diagnostiky, tak to nie je hrozba – to je okamžité zvýšenie kapacity pre pacientov. Máme aj praktické skúsenosti: pri našom kožnom benefite sa ukazuje, že len tretina pacientov po použití aplikácie na vyšetrenie na diaľku naozaj potrebuje fyzickú návštevu lekára. Cez našu aplikáciu poistenci urobia 1500 kožných vyšetrení mesačne, bez tejto technológie by prišli všetci do ambulancií. Čo sa týka pracovných miest: AI skôr zmení náplň práce, ale v zdravotníctve sa určite nebude prepúšťať kvôli umelej inteligencii.
Aké zmeny v organizácii práce alebo financovaní by podľa vás najrýchlejšie skrátili čakacie lehoty na hospitalizácie? Kde vidíte optimálnu budúcnosť slovenského zdravotníctva?
- Najrýchlejšie by pomohli zmeny, ktoré otočia motivácie systému smerom k skutočnému výkonu, kvalite a maximálnemu využívaniu kapacít. Ak by nemocnice odrobili to, za čo dostali zaplatené, podľa výpočtov by sme dnes mali približne o 30-tisíc ľudí menej na čakacích listinách, čo je zhruba polovica našich poistencov čakajúcich na hospitalizáciu. To je obrovský potenciál. Treba zmeniť odmeňovanie tak, aby podporovalo výkon. Kým bude u lekárov dominovať platový automat, len ťažko dosiahneme zmenu. Musíme posilniť ambulantný sektor a manažment cesty pacienta ešte pred tým, ako sa dostane do nemocnice. A na záver - nebojme sa inovácií. Ak dokážeme odľahčiť lekárov od administratívy a znížiť počet zbytočných fyzických návštev pacientov, systém získa kapacitu bez toho, aby sme „zázračne“ zohnali tisíce ľudí zo dňa na deň.
