Nie všetci budúci panovníci patria v mladosti k tým najpriebojnejším. Mnohí z nich sú bojazliví a ustrašení – stačí málo, aby sa rozplakali. A nelichotivá povesť slabošských kráľov závislých od svojho okolia sa s nimi tiahne aj v dospelosti. Francúzskeho vladára Ľudovíta XIII. označujú ešte dlho po nástupe na trón za „korunovaného otroka“, historik Jules Michelet (1798–1874) ho dokonca opovržlivo nazve „chudým Jupiterom so špicatými fúzmi“, akoby mu nič iné z kráľovej osobnosti nestálo za zmienku. Ferdinandovi I. nepovedia Viedenčania inak ako „úbohý blbeček Ferdáček“, podobným ústrkom čelí aj zakríknutý princ Albert, druhorodený syn britského kráľa Juraja V. (1865–1936). Je tichý, plachý, náchylný na choroby, a navyše má problém s rečou. Zadrháva sa a koktá, len veľmi ťažko sa vyjadruje. Aj jemu však nakoniec koruna spadne do lona...
