MOSKVA - Hospodárska stagnácia Sovietskeho zväzu, odzbrojovacie zmluvy s USA, ale aj pokračovanie v zbrojení a tzv. Brežnevova doktrína obmedzenej zvrchovanosti socialistických krajín - to sú pojmy, s ktorými je najviac spojované meno bývalého sovietskeho vodcu Leonida Brežneva. Pre Slovákov a Čechov je tento politik navždy spojený s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Brežnev zomrel pred 35 rokmi, 10. novembra 1982, na srdečnú zástavu vo veku 75 rokov.
Zdravotný stav Brežneva sa začal zhoršovať už od polovice 70. rokov. Prežil niekoľko mŕtvic, infarktov a klinických smrtí a svoj podiel na neutešenom stave sovietskeho vodcu zohrali aj lieky a alkohol. Napriek tomu, že režim jeho zdravotný stav tajil, Brežnevova neschopnosť vládnuť v posledných rokoch jeho života sa stala verejným tajomstvom. Keď zomrel, oficiálna tlač o ňom hovorila ako o „vernom pokračovateľovi Leninovho diela”. V Československu bol v deň pohrebu (15. novembra) vyhlásený štátny smútok a vlajky boli spustené na pol žrde.
Brežnev sa chopil moci v októbri 1964 a v čele ZSSR stál osemnásť rokov. Nikto iný s výnimkou Josifa Stalina nebol tak dlho sovietskym vodcom. Máloktorý štátnik sa ale tiež stal terčom posmechu ako on. Hruď pokrytá vyznamenaniami, bozky so spriaznenými súdruhmi a husté obočie - aj takto sa spomína na Leonida. Nejeden Rus ale na jeho éru spomína s nostalgiou.
Leonid Iljič Brežnev sa narodil v rodine hutníka 19. decembra 1906 v ukrajinskom priemyselnom mestečku Kamjanske, ktoré sa ešte donedávna volalo Dniprodzeržynsk. Členom KSSS sa stal ako 25-ročný, jeho stranícka kariéra začala stúpať až po službe v Červenej armáde (1935 – 1936). Počas druhej svetovej vojny bol politickým komisárom a konca vojny sa dočkal ako náčelník politického oddelenia 18. armády v Poličke na Vysočine. Vo svojej knihe Malá krajina (1978) uviedol, že v Československu, na ktoré si údajne „potrpel”, prežil „najšťastnejší deň svojho života”. Ako sovietsky vodca ČSSR navštívil trinásťkrát.
Z vojny odišiel ako generálmajor a neskôr sa jeho ochrancom stal Nikita Chruščov, ktorý v roku 1953 vystriedal Stalina v čele štátu. Na jeho odporučenie Brežnev nastúpil do vrcholných straníckych funkcií na Ukrajine, stal sa šéfom moldavských komunistov i členom a tajomníkom Ústredného výboru strany. V rokoch 1954-1956 bol ako šéf kazašských komunistov zodpovedný za Chruščovov projekt získania poľnohospodárskej pôdy rozoraním kazašsckých stepí a po návrate do Moskvy sa ako tajomník ÚV podieľal na zrušení pokusu o zosadenie Chruščova. V rokoch 1960 - 1964 a následne od roku 1977 bol predsedom prezídia Najvyššieho sovietu (titulárnou hlavou ZSSR). V roku 1964 sa však obrátil proti svojmu chránencovi a po vnútrostraníckom puči sa stal prvým tajomníkom strany a najmocnejším mužom v krajine.
O dôvodoch Brežnevovho vzostupu sa vedú polemiky. Jeho najväčšia devíza bola údajne v tom, že vedel hrať rolu prostredníka pri konfliktoch vo vnútri strany, a pritom budil dojem človeka bez ambícií. "Ten neznepokojoval nikoho, nechcel nič meniť, nič inovovať a nikoho nekritizoval - jednoducho sa oprel o aparát," napísal historik a analytik Václav Kotyk. Počas jeho vlády začalo stagnovať sovietske hospodárstvo a ZSSR pokračovalo v zbrojení. Patrí k nej takzvaná Brežnevova doktrína, ktorá prisudzovala Moskve právo zasahovať v iných štátoch východného bloku pri "obrane socializmu". Výsledkom bol rok 1968 v Československu a vpád Sovietov do Afganistanu v roku 1979.
Na druhej strane sa Brežnev zišiel s niekoľkými prezidentmi USA a so svojimi americkými náprotivkami podpísal niekoľko odzbrojovacích zmlúv (SALT 1 a 2). Bol taktiež jedným zo strojcov politiky uvoľnenia a vývozom surovín zaistil v krajine relatívne slušnú životnú úroveň. V roku 1980 sa v Moskve konala letná olympiáda, ktorá bola poznamenaná bojkotom niektorých západných štátov kvôli Afganistanu.
Od konca 70. rokov však kvôli zhoršujúcemu sa stavu Brežneva krajinu údajne riadili ministri zahraničia a obrany - Andrej Gromyko a Dmitrij Ustinov a šéf KGB Jurij Andropov. Pokračovateľmi jeho éry sa stali Andropov a Konstantin Černenko, ktorí ale krátko nato zomreli. V roku 1985 bol do čela KSSS zvolený Michail Gorbačov, ktorý zahájil v krajine revolučné zmeny. Tie ale viedli k rozpadu sovietskeho impéria.
S manželkou Viktóriou mal Brežnev dcéru Galinu a syna Jurija. Galina, ktorú to tiahlo k cirkusovému prostrediu a okázalosti, zomrela v roku 1998 v 69 rokoch. Manželka, ktorá sa na verejnosti príliš neukazovala, zomrela v roku 1995 ako 87-ročná. Syn Jurij, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi, pracoval v straníckom výbore a na ministerstve zahraničného obchodu. On aj jeho syn Andrej (56) nedali na svojho otca, resp. dedka dopustiť. K Brežnevovi patrila i túžba po vyznamenaniach, okázalých poctách a drahých autách. Jeho vášňou boli údajne i ženy alebo lov, ktorému sa venoval aj počas svojich návštev Československa. V roku 1969 prežil pokus o atentát.
