Andrej Princ ju pobozkal. To bolo pred desiatimi rokmi. Teraz už Bibiánu bozkáva iný. Má skvelú rodinu, ktorá sa statočne borí s udalosťami dnešných dní na Slovensku. Nezamestnanosť, nevšímavosť, krivdy, odliv mozgov, prehlbujúce sa sociálne rozdiely… Na snívanie už nie je čas. Alebo áno? Bibiáne zasiahne do života tragédia, a keď má pocit, že už nemôže ani len dýchať, príde on. Andrej Princ ju opäť pobozká. Lenže čo ak tá brána do raja sú len dvierka do predpeklia? Bozky už nič neznamenajú, je medzi nimi až príliš veľa otáznikov, príliš veľa bolesti a obetí.
Ukážka:
"Bibiána, si tam?"
"Áno."
"Stojím a budem tu stáť aj celú noc a rozprávať sa s tebou. Pokiaľ nezaspíš. A potom budem počúvať, ako dýchaš. Nádherne dýchaš. Keď som sa ráno vedľa teba zobudil, ležal som, hľadel na teba a počúval, ako dýchaš. Myslím, že som v živote nebol šťastnejší."
Ležala v tme a počúvala, čo rozpráva. A dýchala. Hrudník sa jej vzrušene dvíhal. Hore. Dole. Hore. Dole.
"Nemusíš nič hovoriť, len dýchaj. Počujem ťa. Úplne nahlas. Akoby si tu bola vedľa mňa."
Schúlila sa do klbka.
"Celú ťa vidím. Schúlenú do klbka. A tvoje vlasy v očiach, priesvitnú pokožku, zuby, prsia, prsty na nohách."
Mobil si pritlačila bližšie k uchu a prekrížila nohy.
"Dnes som si na obed kúpil čokoládovú zmrzlinu. Šiel som okolo stánku a zbadal som ju. Tak som si ju kúpil."
"Chutila ti?" spýtala sa.
"Áno. Chcel by som ju tu s tebou jesť." Mlčala. "Mohla by si sem prísť tento víkend, aby sme ju šli ochutnať? Vo všetkých stánkoch v meste."
V hrdle sa jej opäť zjavila známa hrča. Šla by hneď. Utekala. Nohy by si za ním polámala.
www.ikar.sk
