Braňo Hochel vydal v roku 2013 zbierku poviedok ThE ABBA alebo Tato je tatut (Pectus), ktorú čitateľom predstavil 3. apríla v bratislavskom KC Dunaj. Igorovi Hochelovi vlani vyšla prvá zbierka poviedok Muchy (v treťom roku okupácie) (MilaniuM). Nielen o nich autori hovoria v nasledujúcom dvojrozhovore.
Okrem rovnakého profesijného a umeleckého zamerania vás spája aj súrodenecký vzťah. Premietlo sa to do vášho literárneho smerovania – ovplyvňovali, motivovali, inšpirovali ste sa navzájom vo svojich tvorivých začiatkoch?
B. H.: Myslím, že nie. Určite nie.
I. H.: Môj starší brat ma do istej miery ovplyvnil tým, ako sa profesijne orientoval a že sa dal na písanie. S tvorbou textov bol spätý v podstate od útlej mladosti. Už na strednej škole sa podieľal na príprave nielen školského časopisu, ale aj celoslovenského periodika a veľmi skoro prenikol do literárneho života. Myslím si, že v mojom smerovaní potom zohralo rolu – možno len podvedomé – úsilie v niečom sa mu vyrovnať. Páčilo sa mi, že študoval odbor slovenský jazyk a literatúra, a tak som sa i ja dal na takéto štúdium, hoci v inej kombinácii. Rovnako ako on som sa počas univerzitných štúdií popri básnických pokusoch pustil aj do písania recenzií – jednoducho som ho mal ako vzor v tom zmysle, že človek už ako študent môže preniknúť na stránky vtedy veľavážených literárnych časopisov. Určite ma však priamo neovplyvnila jeho básnická či prozaická tvorba a pochybujem, že by som ovplyvnil ja jeho. Domnievam sa, že spôsob nášho písanie je zjavne odlišný.
Obaja ste básnici aj prozaici. No kým v posledných rokoch ste sa orientovali skôr na poetickú výpoveď, aktuálne sa hlásite o slovo prozaickými titulmi. V čom vidíte možnosti a limity poetického a prozaického jazyka?
B. H.: Dešifrovať jazyk poézie – na to sa nájde menej ochotných čitateľov, na prózu viac. Na druhej strane – keď sa mi podarí presne zachytiť, čo chcem, v niekoľkých veršoch (alebo si to aspoň navrávam), som spokojný, môžem sa venovať inému. Byť presný v próze žerie veľa času.
I. H.: Limity básnického i prozaického textu podľa mňa spočívajú v obmedzeniach samotného jazyka. Jazyk je ohromný komunikačný nástroj, ale ani ním sa nedá vyjadriť všetko. Umelecká literatúra a z nej predovšetkým poézia pritom možnosti jazyka obohacujú a podstatne rozširujú. Limitujúcim faktorom, prirodzene, je aj autor: jeho schopnosť pracovať s jazykom, miera talentu, to, či mu ide viac o dosiahnutie úspechu, alebo o sebavyjadrenie, či podlieha alebo nepodlieha napríklad ideologickým tlakom, teda či si dokáže zachovávať autorskú slobodu...
ThE ABBA alebo Tato je tatut! (B. H.) aj Muchy (v treťom roku okupácie) (I. H.) spája podobný časový a geografický rámec: obdobie totalitného režimu v bývalom Československu. Čím je pre vás ako literátov tento rámec zaujímavý?
B. H.: Pozor: istá (a nezanedbateľná) časť udalostí v ThE ABB-ovi sa odohráva až v posttotalite. Pokiaľ ide o obdobie totalitného, u mňa hádam presnejšie: normalizačného Československa – o čom možno najhodnovernejšie písať, ak nie o tom, čo človek žil?
I. H.: Zvykne sa hovoriť, že komunistická totalita, a najmä roky tzv. normalizácie boli časom nehybnosti. Do istej miery je to pravda, lebo sa nemenil politický systém a ak, tak išlo len o kozmetické úpravy. To však neznamená, že by toto obdobie bolo nezaujímavé z hľadiska námetov pre prozaickú tvorbu, že by neposkytovalo dostatok podnetov či epického materiálu. Naopak, možno to bolo svojím spôsobom zaujímavejšie ako v rovnakom čase, povedzme, vo Švédsku. Situácia kládla isté nároky na ľudský charakter. A napokon, dosť sme toho zažili či videli. Päťdesiate roky si nepamätám, ale šesťdesiate už veľmi dobre. Celé sa niesli v znamení postupného uvoľňovania, potom sme zažili vzopätie spoločnosti v čase dubčekovskej éry, Pražskej jari, vpád vojsk Varšavskej zmluvy a následnú okupáciu, nástup Husákovho režimu, upevňovanie jeho moci, prezliekanie kabátov, vylúčenie niektorých osobností aj z literárneho života, normalizačnú absurditu, víťazstvá nad sovietskymi hokejistami, ale tiež všelijaké pokusy v umení prejsť prísnej kontrole cez rozum, počúvanie Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky... Neviem, čo zaujímavé v rovnakom čase prežívali Švédi.
...a ako ste túto historickú etapu vnímali v rovine súkromnej a občianskej?
B. H.: Bol som si primerane vedomý, že som občanom druhej kategórie. S podobnými druhotriednymi občanmi sme sa v tejto škatuľke cítili slobodní, vonkajší potemkinovský svet sa nás veľmi netýkal, ani sme sa s ním – okrem pragmatických situácií – nestýkali; výnimkou boli iba niektoré aktivity z rodu „ostrovov pozitívnej deviácie“. Nedávno som na jednom kurze dal poslucháčom interpretovať prózy Petra Pišťanka Strašidlá a Ivana Znášika Výlet, obe vsadené do čias tzv. normalizácie. Študenti boli prekvapení, žasli, ako aj veselo, až šantivo v tých časoch protagonisti (deti, resp. mladí ľudia) dokázali žiť. Vždy je jeden svet, a predsa sú dva svety – na tom istom mieste.
I. H.: Každý ľudský život je svojím spôsobom vždy rozčlenený na sféru súkromnú a verejnú. Pravda, priepasť medzi nimi bola v čase normalizácie značne široká a hlboká. I ja som bol v istom rozdvojení, môj život bol mierne schizofrenický, ale nie v takej miere, aby to smerovalo k úplnému „scvokateniu“. Na vysokej škole som musel – tak ako každý, kto chcel vyštudovať – absolvovať vedecký ateizmus (čo mi ako v tom čase absolútne presvedčenému ateistovi išlo hrozne na nervy), dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia i marxistickú filozofiu, vedel som, že isté svoje názory nemôžem prezentovať oficiálne, verejne, hocikde. Na druhej strane som si nikdy nedával mimoriadny pozor na to, čo poviem medzi spolužiakmi, priateľmi či fanúšikmi na futbale, neskôr medzi kolegami. Jednoducho som nepredpokladal, že ma niekto udá. Ani ma nik neudal. Napokon, nebol som taká dôležitá osoba.
Jitka Rožňová
Celý rozhovor si prečítate v Knižnej revue 8 (16. apríla)!
- reklamná správa -
