Boris Filan : Wewerka 7. časť - Koks a kokos

Raz v sobotu o pol desiatej večer nás napadlo, že ideme na diskotéku do Zvolena. To sa stáva, že vás napadne úplná blbosť, nezmysel, vy si to uvedomujete, ale máte pocit, že zomriete, ak to nespravíte. Z Brezna sme sa dostali len do Lopeja - to je najkritickejší stop, lebo tam sa môže na zmrzlinu zastaviť hociktorý sused. V Lopeji sme stopli dvoch chlapov v starom žltom Mercedese. Robili sa strašní čavovia, stále vyťahovali plné hrste peňazí a ponúkali nám marlborky. Ten, čo šoféroval, navrhol: „Á, baby, keď už vás vezieme, tak vás zoberieme aj naspäť.“ Neboli odporní, hrubí ani vtieraví. S takými sa nám nič nestane. Petre sa rátalo, že sme prišli do Poľany s dvoma chlapmi, ktorí mali dosť prachov. V jednom kuse nám objednávali tonik s džinom a rozprávali, akí sú šéfovia. V podstate som s nimi konverzáciu udržovala iba ja. Petra s Renátou sa celý čas obzerali, či ich niekto známy vidí, že sedia s takými machrami. Tí chalani boli v pohode. Predávali po okolí sady nožov, pampersky, vietnamskú elektroniku. Pre mňa je jedna diskotéka ako druhá. Prísť tam, chvíľu pofajčiť a pokecať s chalanmi pri dverách, prešmyknúť sa bez platenia dnu, poobzerať sa čo za týpky sa tam pozliezali, vyhlásiť, že je tam nahovno, a vypadnúť. Pred vchodom trošku pofajčiť, pokecať s chalanmi a: „Čao, párky!“

V Poľane sme zostali do polnoci. Nemohla som Petru a Renátu odtiaľ dostať. Nakoniec mi to bolo jedno, či tam zostaneme, alebo nie. Diskotéka je blbákov. Dá sa iba tancovať, chlastať a ohovárať očami, lebo rozprávať sa kvôli muzike nedá. Vracali sme sa po starej ceste a okolo Vlkanovej nás predbiehalo auto bez svetiel. Bol to biely Favorit a šofér zablikal svetlami. Chalani zastavili, že je to ich kamoš. Jeden z nášho auta vyšiel von a hovorí tomu v bielej Oktávii: „Čo si ty samovrah, že takto chodíš bez svetiel?“ Otočil sa k nám: „Baby, choďte si jedna k nemu sadnúť, nech mu nie je smutno. On ide do Podbrezovej, tam vás potom ja zoberiem. Je v pohode, nič sa vám nestane.“

Petra a Renáta sa tvárili, ako keby nepočuli. Mne to bolo trápne, tak som vystúpila a išla som si sadnúť k nemu. Povedala som, ako sa volám, a on sa mi nepredstavil. Len mi hovorí: „Ľavou rukou sa chyť pravých dverí, aby si potom nespadla na mňa.“ Pozrela som sa, ten chlap nemal ľavú ruku. Šoféroval tak, že ľavým kolenom si podopieral volant a pravou rukou šoféroval. Povedal, že pôjdeme dosť rýchlo. Aby som mu nebuchla do ruky, keď náhodou zabrzdí alebo nejako mykne. To by sme sa vyvrátili aj s autom. Asi po kilometri odbočil na odpočívadlo.

Pýtam sa: „Prečo tu stojíte?“ Stále som mu vykala.
On povedal: „Počkaj, hneď sa dozvieš.“ Načiahol sa na moju stranu. Takmer si mi ľahol na kolená. Zľakla som sa a vravím si, ty kokos, to bude nejaký prúserár. Siahol do palubnej dosky, vytiahol odtiaľ dve telefónne karty a vrecúško. Z vrecúška niečo vysypal na palubnú dosku a vraví: „Daj si!“
Chcela som vedieť, čo si to mám dať.
„Daj si, uvidíš!“
Tak som sa bála, že som sa ani neopýtala, čo to je.
„Ako si mám dať?“
On si zapchal jednu nosnú dierku a druhou potiahol.
Zopakovala som to po ňom a on sa pýta: „Dobre si si potiahla?“
A ja, že áno.
„Teraz sa neopováž smrkať. A potiahni si do seba ešte tak dvakrát.“
Tak som si tak potiahla a až sa mi rozbúchalo srdce.
„Dobrý, že?“
Nevedela som, či dobrý, alebo zlý; a hlavne čo dobrý, alebo zlý. Ale mne sa málokedy niečo zlé stane, tak som dúfala, že mi šťastie vydrží aj teraz.
Chlapík si už asi dával aj predtým. Stále poťahoval nosom a usmieval sa bez veselosti; vtedy som ešte nerozoznávala, ako sa ľudia tvária po kokse.
Išli sme do Brusna. Tam, ako je vlek, sme sa otočili a on mi hovorí: „A teraz sa poriadne chyť!“ A po lyžiarskom svahu sme sa spustili autom dole. Bláznil sa po priekopách, aby mi ukázal, že aj s jednou rukou je schopný jazdiť rýchlo a nebezpečne. Tak aby nás to všelijako hádzalo a trepalo. Chcel vedieť, čo na to hovorím, a ja som mu povedala, že už musím ísť domov. Že som ospalá.
„A čo si myslíš, že keď prídeš domov, tak budeš po tomto spať?“ „Prečo by som nemala? Normálne...“
„Tak ja ti ručím, že po tomto spať nebudeš, milá zlatá. Po tomto naozaj chvíľu nebudeš spať.“ „Dobre, ale už aj tak chcem ísť domov. Keď budem pred naším panelákom, tak mi to nebude vadiť, ale že... proste už musím ísť, už chcem ísť.“
„Robím ti niečo? Obťažujem ťa? Neobťažujem ťa, nič sa ti nestane. Ale ako chceš, dobre, zaveziem ťa.“
Celý čas som bola zvedavá, ako prišiel o ruku, ale nechcela som sa ho to spýtať. Dúfala som, že mi to niekedy porozpráva sám.

Cestou späť ho začali chytať mikrospánky. Len tak po očku som ho sledovala. Išli sme po rovnej ceste a jemu sa rozochveli viečka, nakoniec normálne zatvoril oči a dobrých päťsto metrov šoféroval v spánku. Potom sa strhol a chvíľu bol normálny.
Už toľko nerozprával, skôr bol ticho, ale nakoniec povedal: „Kurva, tretí deň nespím. A ešte zopár nebudem. Tak ako niektorí držia hladovku, tak ja držím nespavku.“
Chcela som vedieť prečo. Vraj kvôli babe, ktorú miluje, chce sa s ňou oženiť, ale ona sa nechce vydávať. Len tak som sa spýtala, čo tá baba robí, a on mi povedal, že je v jednom erotickom salóne. Končí o piatej ráno. A niekedy aj neskôr. On ju čaká, najdlhšie hodinku, a keď nepríde, tak ju čaká na tom istom mieste na druhý deň. Keď má tá baba veľa zákazníkov, tak mu zaspí už v aute. Keby mal dve ruky, tak ju vynesie, ale takto ju musí vždy zobudiť, a to ho mrzí. Teraz tri dni po sebe neprišla. Volal jej a ona povedala, že už jej nemá volať ani ju nemá čakať. On jej povedal, že dovtedy, kým sa nestretnú, nebude spať. Keď sme prišli pred náš dom, boli štyri hodiny ráno, už sme prepásli čas na kecanie v aute. O chvíľu pôjdu ľudia do roboty. Na svitaní mi to je vždy čudne, keď ja som ešte včerajšia a tí, čo idú na autobus, už dnešní.

Bosá som vybehla po schodoch... šup hore, opatrne si odomknúť a rýchlo do postele. A tam ako ryba na suchu. Hádžem sa z jednej strany na druhú. Oči som stláčala, počítala som do milión, nič. Nedalo sa mi zaspať. Už som sa aj začala báť, že ty kokšo, čo keď sa ti niečo stane, čo ak ti bude ráno zle a budeš vracať, odvezú ťa k lekárovi a tam budeš musieť povedať, čo si zobrala a ty nevieš čo. Zapamätala som si iba značku, ale to nemuselo byť jeho auto. O ôsmej som vkĺzla do detskej izby a pozerala som telku. V nedeľu som vždy spávala dlho, matka sa čudovala, že už som hore, a ponúkala mi rožky a parízer. Vôbec som nebola hladná, vôbec, iba som stále pila vodu a minerálku. Matka ma volala, nech si dám obed. Vravím, že ešte nie som hladná.
„Ako to, že si nie si hladná, si chudá a musíš ísť jesť.“
„Vieš čo... ďakujem, ale nie... Nejako ma bolí žalúdok.“
„ Práve preto, že ťa bolí žalúdok, by si si mala dať polievku.“ Bla-bla-bla.

Po obede som sa stretla s babami a porozprávala som im, čo sa mi stalo a tak. Petra závidela: „Ty kokos, to by som aj ja chcela vyskúšať.“
Priznala som sa, že mi dva razy dobre nie je, búcha mi srdce a mám triašku. V pondelok som išla normálne do školy. Po zvonení sa škola zamykala, cez vyučovanie tam stála služba, ktorá dávala pozor. Zrazu chalan, ktorý mal službu, príde do triedy a hovorí: „Anča Kováčová má dole návštevu.“
Ja som sa strašne zľakla, že mám nejaký prúser, bola to už moja druhá škola, ty kokšo. Ani neviem, čo som vykonala, a už je prúser.
„Pani učiteľka, môžem ísť?“
„A kto to je?“
„Taký starší pán.“
Bože, starší pán. V duchu som sa modlila, aby si to iba vymyslel. Možno, že nejaký kamoš alebo niekto z rodiny. Zbehla som dolu a tam stál jednoruký, čo ma včera viezol. Hííí. A teraz čo?
„Čao. Poď na chvíľu do auta.“
V tom momente som si začala domýšľať všelijaké možné aj nemožné veci. Či si na mne neprišiel vybiť zlosť. Čo ak sa mu niečo stratilo z auta. Teraz si bude myslieť, že ja som mu to zobrala. Alebo niečo spáchal a teraz chce, aby som išla svedčiť.
V aute zase vytiahol dve karty a hovorí: „Daj si!“
„Čo blázniš? Nemôžem. Ja som v škole.“
„Daj si!“
Nechcela som sa s ním škriepiť, tak som si dala. Vyzeral, ako keby sa týždeň ukrýval vo fľaši s kyslými uhorkami. Bol zelený a scvrknutý. Ešte stále držal nespavku. Chvíľu sme iba tak sedeli a potom mi z ničoho nič porozprával, ako prišiel o ruku. Robil na píle. Rukáv monteriek sa mu zachytil do drvičky, a kým ju zastavili, bola ruka na kašu. Mal šťastie, mohol v nej skončiť celý. Takže teraz má jeden život k dobru.

Znova som prežívala ten pocit, že sa pozerám na film, v ktorom hrá niekto, kto vyzerá ako ja. Tak som si dala a vrátila som sa do triedy. Nevedela som, čo mám od toho čakať. Myslela som si, že budem mať haluze, vidiny. A nič. Ale bola som nezvyčajne bdelá. Nechcelo sa mi spať a mala som veľa energie. Ale nie takej energie, ako keď sa po víne raduješ. Takej normálnej zaslúženej, z ktorej máš chuť niečo robiť. Niečo v pohode, nič unáhlené, ani extrémne. V škole išlo všetko mimo mňa, mala som podopretú hlavu a v nej príjemné svetlo. Doma som si pustila muziku, okno otvorené, bola som taká polo vylebedená. Stále som si namýšľala, že teraz príde to pravé, teraz to príde. Že to bude mať o také dve hodiny nástup. A po asi šiestich hodinách mi prišlo na vracanie. Naplo ma, asi z toho, že som stále pila minerálku. Vravela som si, Andula, s kým si sa to dala dokopy? A začala som si domýšľať, že chlap takto zopárkrát príde, budeš závislá a potom si budeš musieť kupovať alebo čo. Asi o dva dni k nám prišla Petra taká vyľakaná, že jej úplne zlyhával dych. Čo sa deje? Petra sa nadýchla, spravila dramatickú pauzu a povedala: „Ten chlap, čo ťa viezol, je mŕtvy.“ No zbohom. Predávkoval sa. A kto vie, aké svinstvo pchal do seba aj do mňa.
„Zabil sa v aute. V tej zákrute za Brusnom sa zrazil s nákladiakom. Na fleku bol mŕtvy. Vraj išiel ako blázon, vôbec nebrzdil. A tí jeho kamoši vtedy chceli, aby sme išli s ním.“ „Mal ešte niekoho v aute?“
„Viezol dáku kurvu. Tá je tiež v háji.“

8. časť si budete môcť prečítať v pondelok 8.5.!

www.slovart.sk

Wewerka 6. časť >>