Boris Filan: Wewerka
Vrátila som sa domov, matke som povedala, že podnik, kde som robila, skrachoval. Nemala som chuť jej niečo vysvetľovať. Ani ju počúvať. Niekedy sa mi nechce rozmýšľať a vypnem si mozog ako mobil. Sama seba považujem za chorobne inteligentnú.
Chorobne v tom zmysle, že chápem a vnímam niektoré úplne ťažké a zložité veci a knihy a myšlienky stokrát lepšie ako väčšina ľudí. A v niečom úplne bežnom a jednoduchom som debilka. Ale keď naozaj chcem, tak na všetko prídem a všetko vyriešim. Nepamätám sa, že by som niekedy uvažovala ako decko. Od prvej chvíle som vnímala a chápala tak ako dnes. Keď som mala asi tri roky mama znova otehotnela, ale otec vtedy tak chlastal, že si dala dieťa zobrať. Keď sa vrátila z nemocnice, sedeli s babkou a s jej sestrou u nás v kuchyni a rozprávali sa v ženských šifrách, aby som nerozumela. Ale mne bolo úplne jasné, že som mala mať súrodenca a že ho zabili. Na dušičky, keď spomínam na mŕtvych príbuzných, tak naňho ako na prvého. Ostatným zapálim spoločnú sviečku, ale jemu špeciálnu. To je nefér, keď vás zrušia ešte skôr, ako ste sa narodili. Vždy sa nájde niekto, kto povie po záhorácky: „Ten život je taký težký, že najlepší by bylo sa vúbec nenarodzit. Ale to sa podarí énem málokerému.“ A ľudia sa smejú, akože súhlasia a že je to hlboká múdrosť. Podľa mňa je to surovosť a blbosť.
Samozrejme je lepšie sa narodiť. Aspoň raz. Mať pár dobrých kamošov, niečo s nimi vypiť, pofajčiť. Iba to je nedomyslené, že keď vás život prestane naozaj baviť, nemôžete z neho odísť ako z kina. Skúsila som to dvakrát, ale nepustili ma. Ináč, tie kurvy nebožtíci majú o dva sviatky viac ako my živí. Majú normálne meniny, narodeniny, to nehovorím, že sa na nimi chodí na Vianoce, ale navyše majú výročie úmrtia a Dušičky. Tu je tuším lepšie byť mŕtvy ako živý.
Narodila som sa doma v kúpeľni. Viem to, lebo mama to rozprávala aspoň tisíckrát, a vždy rovnako. Moja mama si nevie vymýšľať ani klamať. Takže ja som špičková klamárka istotne po otcovi. Mama má v hlave nahranú pásku -- ako príbeh porozprávala prvý raz, tak to povie aj ôsmy alebo tridsiatykrát. Ja si ku každej príhode pri každom opakovaní niečo pridám, niečo z nej vynechám, trošku ju vylepším. Piata-šiesta verzia je vždy najlepšia, potom to už preženiem alebo strácam šťavu.
Keď bola mama v deviatom mesiaci, babka jej stále radila: „Ak sa ti to začne v noci, tak ma rýchlo zobuď a zavezieme ťa do nemocnice.“ Matka už mala brucho pod nosom. V noci sa zobudila, všetci spali, išla do kúpeľne. Nejako sa jej zamotala hlava, sadla si, možno aj stratila na sekundu vedomie. Vraj nič necítila -- tam na plachtách a na uterákoch pripravených do prania som sa jej narodila. Na tom mieste rozprávania vždy začudovane povie: „To decko sa tak ponáhľalo na svet, že zo mňa úplne vyskočilo.“
Začula ma plakať, na zemi samá krv, zakričala na svoju sestru, aby jej prišla pomôcť. Tá pomohla tak, že bežala zobudiť ich mamu. Bola zima, jedenásty november, vyšlo to, že na Martina už bol sneh. A babka ako spala, iba v kombiné, tak si prehodila kabát a utekala bosá po snehu zavolať sanitku. Vtedy bol v dedine iba jeden telefón, u susedov. Nejako mi prestrihli pupočnú šnúru, umyli ma v lavóre, zabalili ma do deky a do nemocnice ma už doviezli normálne oblečenú. A to si už pamätám aj ja. Dokážem si vybaviť tvár lekárky, ktorá mala službu a svetlo nad jej hlavou. Keď ma prezerali, či som v poriadku, zistili, že som sa narodila s jedným očným zubom. Pôrodná babica povedala, že ľudia, ktorí sa narodia s jedným očným zubom, sú múdri, získajú nečakané bohatstvo, ale budú tu iba krátko. Odvtedy bola matka stále v strese, že sa mi niečo stane.
Keď som mala tri roky, bola som sa pozrieť v studni. Mama tvrdí, že som do tej studne spadla. Ja si pamätám, že som nespadla, ale letela. Mama ma nechala u babky, hrala som sa pri studni. Studňa bola uprostred dvora, asi meter vysoká, obrúbená kameňmi. Vyliezla som po výčnelkoch ako po schodíkoch, ľahla som si na okraj a pozerala som sa dole. Voda bola čierne zrkadlo, na jej hladine sa hojdali oblaky, nebo bolo čiernobelasé, oblaky čiernosnehobiele. Tam dole bol nádherný letný deň, lenže v noci. A ja som prvý raz mala ten pocit, že ma láka niečo, o čom viem, že je nebezpečné, ale také krásne a príťažlivé, že tomu neodolám, aj keby ma to malo stáť život. Vedela som, že sa v tej studni možno budem topiť, ale bola som si istá, že sa neutopím, že sa mi nakoniec nič nestane. Že ma vytiahnu. To všetko som si uvedomovala, ako keby ste sa pozerali na scénu z filmu, ktorý ste už videli A tak som sa nahla, pomaly, som sa prevážila cez okraj, roztiahla som ruky, aby som letela do tej oblohy podo mnou. Také nádherné pocity si zapamätáte navždy. Keď som dopadla do vody, tak som sa v nej otočila, ako artisti pri salte, a vystrčila som hlavu. Biele šaty s dlhou sukňou, ktoré som mala oblečené, sa nafúkli ako bublina a držali ma nad hladinou. Skôr ako som sa znova ponorila, už ma ťahali von. Babka zakaždým rozpráva, ako cítila, že na tú studňu vyleziem a spadnem do nej. „Pozrela som sa cez okno a už som ju videla, ako zmizla.“ Pôrodná babica povedala, že kto spadne do studne, ten sa do roka utopí. Mama potom každému vykladala: „Anička sa nám utopí, ona sa nám utopí, keď už do studne spadla!“
Naši po mojom narodení vydržali spolu asi pol roka. Bývali u otcovej mamy za kopcom. Kvôli niečomu sa pohádali, otec asi riadne popíjal, a matka povedala, že ona ide bývať späť k svojej mame. Otec nech jej ani nechodí na oči. U babky nám dali izbu, ktorá mala samostatný vchod z chodby. Ostatné miestnosti boli vnútri v dome a prechádzalo sa z jednej do druhej.
Keď si otec si po mňa prišiel, spala som na posteli zabalená v deke. Celý deň pili s chlapmi v krčme, viedli reči o ženách a otec sa posťažoval, že mu manželka ušla aj s dcérou. Niekto mu poradil, nech si svoje dieťa nedá. Nech si ma jednoducho vezme. Otec vypil ešte pár borovičiek, aby sa v ňom to rozhodnutie posilnilo. Išiel domov, zobral sánky a vybral sa cez kopec. Je to asi dva kilometre, snehu bolo po kolená. A ako majú opití šťastie, dostal sa k domu a do domu nepozorovaný. Vošiel do izby, kde som spala, zabalil ma do fusaka, položil na sánky a vydal sa na spiatočnú cestu. Ženy niečo varili v kuchyni, boli zarozprávané, nič si nevšimli. O chvíľu niektorá vošla do prednej izby a začal sa krik, že Anička zmizla. Na dvore objavili v snehu stopy. Hneď im došlo, kto to mohol byť. Babka, mama a jej sestra sa rozbehli sa za otcom. A asi po päťsto metroch ma našli v záveji. Otec asi cestou a chladom trošku vytriezvel, zľakol sa toho, čo spravil. Aby ho nechytili, začal bežať a ani si nevšimol že ma vytratil. Ležala som na snehu, zabalená do kožušín a tvrdo som spala. Ale ja mu nikdy nezabudnem, že si po mňa prišiel. Že mu na mne tak záležalo. Že to nenechal iba pri krčmových rečiach. Že sa naozaj v metrovom snehu vybral cez horu a ukradol ma. Viem, že mu to raz vrátim. To má u mňa navždy k dobru, aj keby čo bolo.
Čo si zaumienim, tak aj dokážem. Povedala som, že zmaturujem – a aj som zmaturovala. Povedala som, že prestanem huliť, a prestala som. Teda, nie celkom, ale mám to pod kontrolou. Viem, že keď budem chcieť, tak si zarobím tých stotisíc pre našich a ešte aj toľko peňazí, aby som išla žiť niekam k moru. Bez problémov. Alebo sa dostanem na výšku. V pohode. Ale najprv musím spraviť dve veci. Pomôcť mame sa dať zdravotne do poriadku. A nájsť fotra. S mamou to bude jednoduchšie. Ale fotra nestačí iba nájsť. Akože: „Aha, tu si, tak už poď domov.“ Človek neodíde od ženy a od troch detí iba tak, musí na to mať dajaký vážny dôvod. Možno dostal skrat a teraz mu je blbé sa ukázať doma a vysvetľovať. Hoci by nič vysvetľovať nemusel, aspoň mne nie. Má na to právo. Ale čo ak iba potrebuje niekoho, kto mu povie, že má odpustené. Niekedy stačí pohľad. Alebo esemeska, akože omylom. Lenže môj foter nemá mobil.
Myslím si, že viem, ako ho stretnem. Natrúfam si povedať miesto alebo čas, ale tú situáciu som už videla. Tak ako som sa videla, ako padám do studne dávno predtým, ako som do nej letela. Videla som sa, ako sa topím s vystrčenou rukou v Seneckom jazere. Mám v hlave taký valec medzi dvoma kruhmi, z materiálu, ako sú mydlové bubliny. Jeden kruh je Normál a druhý Nenormál. A medzi nimi na tom valci vidím všelijaké obrazy. Niekedy sa splnia a inokedy sa len tak vyparia. Keď som mala autohaváriu, keď som sa prežrala hríbikov alebo keď som sa zjebala v knižnici zo schodov, tak som cítila, že bublina praskla a tie dva kruhy sa dotkli. Moja búračka bola svetová. Požičala som si Daewoo môjho frajera a s Pinčíslom som išla navštíviť Renátu. Ten deň bolo celé Brezno pod ľadom. Cez obed napršalo a nad večerom to zamrzlo. Keď som zastala pred Renátiným domom a otvorila som dvere, Pinčíslo vyskočil a začal ako nenormálny bežať medzi baráky. Kým som ho chytila, aj som zabudla, že mi svietia svetlá. Zamkla som, a keď som sa o tri hodiny vrátila od Renáty, bola batéria vytlčená na mraky. Nechcela som volať svojho frajera Pipa, lebo by stopercentne robil scény. Vedela som, že ak ma niekto autom roztiahne a trošku pojazdím, tak sa batéria dobije toľko, aby som mohla zaparkovať a vrátiť Pipoovi s dobrým svedomím kľúče. Ani som dlho nepózovala a pristavil sa pri mne chlap v Passate. „Dáky problém, slečna? Môžem vám pomôcť?“ Povedala som, že som debilka, že som nechala zapnuté svetlá a vyšťavila som baterku. Také kydy, čo chlapi milujú, aby sa cítili veľkí. Vytiahol lano, zapol ma za seba, spýtal sa, kam to bude, a vyrazil. Ale naozaj vyrazil. Cesta bola čistý ľad a chlap išiel ako blázon. V každej zákrute ma šmýkalo až k chodníku, bola iba otázka času, kedy nabúram. Našťastie sme zastali na semaforoch. Rýchlo som vyskočila z auta a bežala som chlapa poprosiť, aby išiel pomalšie. Bola som taká vystresovaná, že som nevedela, čo robím. Ani neviem, prečo som vytiahla kľúčik zo zapaľovania, a keď som nasadla, tak som ho tam nevrátila. Naskočila zelená, chlap znova vyrazil, ako keby štartoval na formule. Mne skrútilo kolesá a zamkol sa mi volant. Potom, po búračke, mi všetci radili, že som mala skočiť na brzdu a pretrhnúť vlečné lano. Ale mne to nenapadlo, a keby aj, tak by mi bolo ľúto lana. Kolesá som mala nasmerované doprava a o tri sekundy som čelne narazila do stĺpa elektrického vedenia. Bolo to presne tak, ako to opisujú ľudia po havárii. Svet zastal, všetko som vnímala ako v spomalenom filme – stĺp pred sebou, skáčuceho Pinčísla. Náraz. Rachot plechov. A Pinčíslov štekot. Trvalo to pár sekúnd, ale mala som dosť času vnímať, čo sa odohráva, a myslieť na to, že keď sa nezabijem, tak ma zabije Pipo. To som celá ja. Nabúrať v aute ťahanom na lane, lebo je zaseknutý volant a kolesá v polohe smer do stĺpa. To som fakt presne ja, rozbiť auto na mraky a vyliezť z neho iba s vlasmi plnými črepín, ako keby som prebehla cez sklený dážď.
4. časť si budete môcť prečítať v pondelok 10.4.!
www.slovart.sk
Wewerka 2. časť >>
Wewerka 1. časť >>
Samozrejme je lepšie sa narodiť. Aspoň raz. Mať pár dobrých kamošov, niečo s nimi vypiť, pofajčiť. Iba to je nedomyslené, že keď vás život prestane naozaj baviť, nemôžete z neho odísť ako z kina. Skúsila som to dvakrát, ale nepustili ma. Ináč, tie kurvy nebožtíci majú o dva sviatky viac ako my živí. Majú normálne meniny, narodeniny, to nehovorím, že sa na nimi chodí na Vianoce, ale navyše majú výročie úmrtia a Dušičky. Tu je tuším lepšie byť mŕtvy ako živý.
Narodila som sa doma v kúpeľni. Viem to, lebo mama to rozprávala aspoň tisíckrát, a vždy rovnako. Moja mama si nevie vymýšľať ani klamať. Takže ja som špičková klamárka istotne po otcovi. Mama má v hlave nahranú pásku -- ako príbeh porozprávala prvý raz, tak to povie aj ôsmy alebo tridsiatykrát. Ja si ku každej príhode pri každom opakovaní niečo pridám, niečo z nej vynechám, trošku ju vylepším. Piata-šiesta verzia je vždy najlepšia, potom to už preženiem alebo strácam šťavu.
Keď bola mama v deviatom mesiaci, babka jej stále radila: „Ak sa ti to začne v noci, tak ma rýchlo zobuď a zavezieme ťa do nemocnice.“ Matka už mala brucho pod nosom. V noci sa zobudila, všetci spali, išla do kúpeľne. Nejako sa jej zamotala hlava, sadla si, možno aj stratila na sekundu vedomie. Vraj nič necítila -- tam na plachtách a na uterákoch pripravených do prania som sa jej narodila. Na tom mieste rozprávania vždy začudovane povie: „To decko sa tak ponáhľalo na svet, že zo mňa úplne vyskočilo.“
Začula ma plakať, na zemi samá krv, zakričala na svoju sestru, aby jej prišla pomôcť. Tá pomohla tak, že bežala zobudiť ich mamu. Bola zima, jedenásty november, vyšlo to, že na Martina už bol sneh. A babka ako spala, iba v kombiné, tak si prehodila kabát a utekala bosá po snehu zavolať sanitku. Vtedy bol v dedine iba jeden telefón, u susedov. Nejako mi prestrihli pupočnú šnúru, umyli ma v lavóre, zabalili ma do deky a do nemocnice ma už doviezli normálne oblečenú. A to si už pamätám aj ja. Dokážem si vybaviť tvár lekárky, ktorá mala službu a svetlo nad jej hlavou. Keď ma prezerali, či som v poriadku, zistili, že som sa narodila s jedným očným zubom. Pôrodná babica povedala, že ľudia, ktorí sa narodia s jedným očným zubom, sú múdri, získajú nečakané bohatstvo, ale budú tu iba krátko. Odvtedy bola matka stále v strese, že sa mi niečo stane.
Keď som mala tri roky, bola som sa pozrieť v studni. Mama tvrdí, že som do tej studne spadla. Ja si pamätám, že som nespadla, ale letela. Mama ma nechala u babky, hrala som sa pri studni. Studňa bola uprostred dvora, asi meter vysoká, obrúbená kameňmi. Vyliezla som po výčnelkoch ako po schodíkoch, ľahla som si na okraj a pozerala som sa dole. Voda bola čierne zrkadlo, na jej hladine sa hojdali oblaky, nebo bolo čiernobelasé, oblaky čiernosnehobiele. Tam dole bol nádherný letný deň, lenže v noci. A ja som prvý raz mala ten pocit, že ma láka niečo, o čom viem, že je nebezpečné, ale také krásne a príťažlivé, že tomu neodolám, aj keby ma to malo stáť život. Vedela som, že sa v tej studni možno budem topiť, ale bola som si istá, že sa neutopím, že sa mi nakoniec nič nestane. Že ma vytiahnu. To všetko som si uvedomovala, ako keby ste sa pozerali na scénu z filmu, ktorý ste už videli A tak som sa nahla, pomaly, som sa prevážila cez okraj, roztiahla som ruky, aby som letela do tej oblohy podo mnou. Také nádherné pocity si zapamätáte navždy. Keď som dopadla do vody, tak som sa v nej otočila, ako artisti pri salte, a vystrčila som hlavu. Biele šaty s dlhou sukňou, ktoré som mala oblečené, sa nafúkli ako bublina a držali ma nad hladinou. Skôr ako som sa znova ponorila, už ma ťahali von. Babka zakaždým rozpráva, ako cítila, že na tú studňu vyleziem a spadnem do nej. „Pozrela som sa cez okno a už som ju videla, ako zmizla.“ Pôrodná babica povedala, že kto spadne do studne, ten sa do roka utopí. Mama potom každému vykladala: „Anička sa nám utopí, ona sa nám utopí, keď už do studne spadla!“
Naši po mojom narodení vydržali spolu asi pol roka. Bývali u otcovej mamy za kopcom. Kvôli niečomu sa pohádali, otec asi riadne popíjal, a matka povedala, že ona ide bývať späť k svojej mame. Otec nech jej ani nechodí na oči. U babky nám dali izbu, ktorá mala samostatný vchod z chodby. Ostatné miestnosti boli vnútri v dome a prechádzalo sa z jednej do druhej.
Keď si otec si po mňa prišiel, spala som na posteli zabalená v deke. Celý deň pili s chlapmi v krčme, viedli reči o ženách a otec sa posťažoval, že mu manželka ušla aj s dcérou. Niekto mu poradil, nech si svoje dieťa nedá. Nech si ma jednoducho vezme. Otec vypil ešte pár borovičiek, aby sa v ňom to rozhodnutie posilnilo. Išiel domov, zobral sánky a vybral sa cez kopec. Je to asi dva kilometre, snehu bolo po kolená. A ako majú opití šťastie, dostal sa k domu a do domu nepozorovaný. Vošiel do izby, kde som spala, zabalil ma do fusaka, položil na sánky a vydal sa na spiatočnú cestu. Ženy niečo varili v kuchyni, boli zarozprávané, nič si nevšimli. O chvíľu niektorá vošla do prednej izby a začal sa krik, že Anička zmizla. Na dvore objavili v snehu stopy. Hneď im došlo, kto to mohol byť. Babka, mama a jej sestra sa rozbehli sa za otcom. A asi po päťsto metroch ma našli v záveji. Otec asi cestou a chladom trošku vytriezvel, zľakol sa toho, čo spravil. Aby ho nechytili, začal bežať a ani si nevšimol že ma vytratil. Ležala som na snehu, zabalená do kožušín a tvrdo som spala. Ale ja mu nikdy nezabudnem, že si po mňa prišiel. Že mu na mne tak záležalo. Že to nenechal iba pri krčmových rečiach. Že sa naozaj v metrovom snehu vybral cez horu a ukradol ma. Viem, že mu to raz vrátim. To má u mňa navždy k dobru, aj keby čo bolo.
Čo si zaumienim, tak aj dokážem. Povedala som, že zmaturujem – a aj som zmaturovala. Povedala som, že prestanem huliť, a prestala som. Teda, nie celkom, ale mám to pod kontrolou. Viem, že keď budem chcieť, tak si zarobím tých stotisíc pre našich a ešte aj toľko peňazí, aby som išla žiť niekam k moru. Bez problémov. Alebo sa dostanem na výšku. V pohode. Ale najprv musím spraviť dve veci. Pomôcť mame sa dať zdravotne do poriadku. A nájsť fotra. S mamou to bude jednoduchšie. Ale fotra nestačí iba nájsť. Akože: „Aha, tu si, tak už poď domov.“ Človek neodíde od ženy a od troch detí iba tak, musí na to mať dajaký vážny dôvod. Možno dostal skrat a teraz mu je blbé sa ukázať doma a vysvetľovať. Hoci by nič vysvetľovať nemusel, aspoň mne nie. Má na to právo. Ale čo ak iba potrebuje niekoho, kto mu povie, že má odpustené. Niekedy stačí pohľad. Alebo esemeska, akože omylom. Lenže môj foter nemá mobil.
Myslím si, že viem, ako ho stretnem. Natrúfam si povedať miesto alebo čas, ale tú situáciu som už videla. Tak ako som sa videla, ako padám do studne dávno predtým, ako som do nej letela. Videla som sa, ako sa topím s vystrčenou rukou v Seneckom jazere. Mám v hlave taký valec medzi dvoma kruhmi, z materiálu, ako sú mydlové bubliny. Jeden kruh je Normál a druhý Nenormál. A medzi nimi na tom valci vidím všelijaké obrazy. Niekedy sa splnia a inokedy sa len tak vyparia. Keď som mala autohaváriu, keď som sa prežrala hríbikov alebo keď som sa zjebala v knižnici zo schodov, tak som cítila, že bublina praskla a tie dva kruhy sa dotkli. Moja búračka bola svetová. Požičala som si Daewoo môjho frajera a s Pinčíslom som išla navštíviť Renátu. Ten deň bolo celé Brezno pod ľadom. Cez obed napršalo a nad večerom to zamrzlo. Keď som zastala pred Renátiným domom a otvorila som dvere, Pinčíslo vyskočil a začal ako nenormálny bežať medzi baráky. Kým som ho chytila, aj som zabudla, že mi svietia svetlá. Zamkla som, a keď som sa o tri hodiny vrátila od Renáty, bola batéria vytlčená na mraky. Nechcela som volať svojho frajera Pipa, lebo by stopercentne robil scény. Vedela som, že ak ma niekto autom roztiahne a trošku pojazdím, tak sa batéria dobije toľko, aby som mohla zaparkovať a vrátiť Pipoovi s dobrým svedomím kľúče. Ani som dlho nepózovala a pristavil sa pri mne chlap v Passate. „Dáky problém, slečna? Môžem vám pomôcť?“ Povedala som, že som debilka, že som nechala zapnuté svetlá a vyšťavila som baterku. Také kydy, čo chlapi milujú, aby sa cítili veľkí. Vytiahol lano, zapol ma za seba, spýtal sa, kam to bude, a vyrazil. Ale naozaj vyrazil. Cesta bola čistý ľad a chlap išiel ako blázon. V každej zákrute ma šmýkalo až k chodníku, bola iba otázka času, kedy nabúram. Našťastie sme zastali na semaforoch. Rýchlo som vyskočila z auta a bežala som chlapa poprosiť, aby išiel pomalšie. Bola som taká vystresovaná, že som nevedela, čo robím. Ani neviem, prečo som vytiahla kľúčik zo zapaľovania, a keď som nasadla, tak som ho tam nevrátila. Naskočila zelená, chlap znova vyrazil, ako keby štartoval na formule. Mne skrútilo kolesá a zamkol sa mi volant. Potom, po búračke, mi všetci radili, že som mala skočiť na brzdu a pretrhnúť vlečné lano. Ale mne to nenapadlo, a keby aj, tak by mi bolo ľúto lana. Kolesá som mala nasmerované doprava a o tri sekundy som čelne narazila do stĺpa elektrického vedenia. Bolo to presne tak, ako to opisujú ľudia po havárii. Svet zastal, všetko som vnímala ako v spomalenom filme – stĺp pred sebou, skáčuceho Pinčísla. Náraz. Rachot plechov. A Pinčíslov štekot. Trvalo to pár sekúnd, ale mala som dosť času vnímať, čo sa odohráva, a myslieť na to, že keď sa nezabijem, tak ma zabije Pipo. To som celá ja. Nabúrať v aute ťahanom na lane, lebo je zaseknutý volant a kolesá v polohe smer do stĺpa. To som fakt presne ja, rozbiť auto na mraky a vyliezť z neho iba s vlasmi plnými črepín, ako keby som prebehla cez sklený dážď.
4. časť si budete môcť prečítať v pondelok 10.4.!
www.slovart.sk
Wewerka 2. časť >>
Wewerka 1. časť >>
