Keď som ušla z domu, zobrala som so sebou najlepšiu kamarátku Petru. A to som nemala robiť. Ale na začiatku nikdy neviete, ako sa čo skončí. Raz sme boli s mojou spolužiačkou Marienou celý víkend u nás doma. Samy dve. Pozerali sme telku, kecali, popíjali vínko. Kamarátky na celý život. Rozprávali sme sa o hocičom, trošku sme aj pofajčili. Úplná pohoda. A v nedeľu ráno som zistila, že Mariena na svitaní bez rozlúčenia odišla.
Na zrkadle v kúpeľni mi nechala odkaz. Rúžom mojej mamy tam bolo napísalné: Ty piča! A v pondelok v škole sme sa tvárili, že sa nič nestalo. Najviac ma prekvapilo, že sa Mariena zmohla na slovo piča. To je vyložene chlapské slovo. Z milióna slov je pár iba vyložene mužských a o niečo menej iba ženských. Piča je vyložene chlapské slovo, do chlapských úst. Babám nelezie z úst, ako keby mali ústa s guľatým otvorom a to slovo piča je hranaté, úplne to trhá hubu, s prepáčením za výraz. Ženy hovoria, šuška, šušula, moja priateľka, jaskynka. Vyložene uhnuté slovo je vagína. A penis nie je o nič lepšie. Vagína a penis sú zo sadry, vyfarbení, v kabinete. Možno najlepšia je česká kunda. Oni to aj všelijako obmieňajú, kundička, kunďaba, kůže, kůžička. Ale to svietiace: Piča! Do piče! Pal do piče! To je piča! To sú chlapské reči, a keď to vysloví žena, tak to pôsobí, ako keby mala obuté chlapské topánky alebo kockovanú flanelovú košeľu a smrdeli z nej cigarety a včerajšie víno. Rozdiel je aj v tom, že muži to slovíčko vyslovujú aj v zúrivosti s láskou, ale ženy si ho vylejú do ksichtu ako kyselinu. A už vôbec nechápem, že to dokázala napísať, pozrieť sa na to napísané, nechať to tam a odísť. Ale po mesiaci s Petrou na ceste, by som jej bola napísala na zrkadlo to isté. Od prvej chvíle bola ufňukaná, sťažovala sa, že je hladná, smädná. Stále chcela oddychovať. Keď videla nejakú krčmu, nemohla byť smädná, mali sme so sebou dvojlitrovú fľašu malinovky, ale ona keď videla krčmu, tak povedala: „Ja by som si dala kofolu.“ Iba kvôli tomu, že sme mali pomarančovú fantu. Keby sme mali kofolu, tak povie, že ja by som si dala pomarančovú fantu, aby si mohla posedieť. A stále mi hovorila: „Stopuj ty, stopuj ty!“ Ona sedela pri ceste na našich veciach a všetko som robila vlastne ja. Musela som zblbnúť dajakého chlapa, aby nám zastavil a odviezol nás. Petra si sadla dozadu a na mne zostala debilná konverzácia: „Kam idete dievčence? A nebojíte sa nasadnúť k cudziemu človeku? A čo tak zastaviť na kofolu?“
Normálne nemám problémy pokecať si s akýmkoľvek človekom, ale na stope mi liezlo na nervy, že Petra sedí vzadu, mlčí počúva a myslí si o mne, že trepem hovadiny. Mala som už všetky odpovede vyskúšané. Bolo treba chlapíka nažhaviť tak, aby nás odviezol kam my chceme. Ale nenažhaviť ho priveľmi, aby si nezačal robiť nádeje. Každý chlap na ceste v skutočnosti zastavuje preto, lebo sníva o tom, ako stopárku pretiahne. Aj keď by videl svoju šancu jedna k miliónu, tak sa mu zdá v skutočnosti obrovská. Je to legenda, na ktorej je postavený celý autostop. Bez tej ilúzie by žiaden chlap žiadnej babe nezastavoval. Aj naivný, neskúsený alebo psychopat za volantom si myslí, že ju hneď zatiahne do lesa, alebo mu tá baba od vďačnosti vyfajčí v aute. Taký poloidealista si robí plány, že niekde zastavia, dajú si obed a po obede ju zatiahne na deku, alebo kúpi v moteli pri ceste izbu a tam si to rozdajú. Normálne uvažujúci chlapík ráta s tým, že sa s tou stopárkou zoznámi, vypýta si jej telefón alebo si dohodnú rande a je iba otázka času, kedy dostane svoju sexuálnu odmenu. Už som stopla mladých, starých, fotrov s dospelými deckami, diaľkarov, takých čo vyberú auto z garáže raz za pol roka. Zastavili mi pracháči na meďákoch, manažéri, na veľkých tereňákoch, chudáci na dvadsaťročných škodovkách, a každý mal v očiach to svetielko. Blikajúcu kontrolku, že sú uvedení do pohotovosti. A tí, ktorí sa ovládali a dokázali všetky svoje svetielka utajiť, vydávali rovnaké samčie pachy, aj cez voňavky od Versaceho, Bossa, cez vôňu malty, cez cigaretový dym, cez obyčajný pot a smrdiace nohy. Ich pach hovoril to isté, ako si myslela hlava: „Ideš!“
Autostop je hra, to ma na ňom baví. Niekedy si predstavujem, že sú to preteky na korčuliach. Na zamrznutom jazere kde je kus od brehu ľad už tenký, a za ním iba voľná voda. A autostop, to sú preteky, kto má odvahu sa najviac priblížiť po tenkom praskajúcom ľade k vode. Cena za odvahu nie je žiadna čokoláda alebo diplom, ale práve tá odvaha sama.
Raz som zasa chvíľu chodila do školy, bolo to tesne pred prázdninami. Išli sme so školou na pochodové cvičenie. Autobusom nás odviezli niekam asi tridsať kilometrov od mesta a ja som vedela, že sa nevrátime skôr ako o druhej popoludní. Deň predtým som si dohodla s jedným známym rande, o jednej naobed pred hotelom. V tej chvíli som nerozmýšľala, ako sa dostanem späť do Brezna, jednoducho som bola presvedčená, že tam o jednej budem. O pol jednej sme ešte celá trieda sedeli na lúke okolo telocvikára a on vysvetľoval, ako sa dáva pomoc pri zlomenej nohe. Nenápadne som sa vytratila a bežala som cez les smerom, kde som tušila cestu. Mala som plán, že niekoho stopnem a to rande stihnem. Lenže ako som vyšla z lesa, tak som zistila, že neviem, ktorým smerom je Brezno. Bola to taká stará asfaltka, po akej chodí auto raz za hodinu. Mala som oblečené iba krátke texaskové nohavice a tričko. Ideálne oblečenie na stop. Nemala som hodinky, odhadujem, že asi dvadsať minút nič nešlo. Potom som počula motor, z opačnej strany ako som čakala, ale to bolo jedno. Ledva som stihla prebehnúť cez cestu a vystrčiť ruku a už sa blížila horčicovožltá škodovka. Presne som cítila, ako ma šofér zaregistroval, nemusela som ani vystrkovať ruku. Zaostril. Spomalil. Také to musí byť, keď rybárovi zaberie ryba, iba na stope nikdy nie je isté, kto je kto. Zastal tak, že ma o kúsok akože prešiel. Takých poznám. Nechajú vás pobehnúť najmenej desať metrov, aby ste nastúpili zadychčaní – a on milostivo počkal. Tento bol mladý, asi tridsaťročný, ostrihaný nakrátko, v letnej košeli.
„Kam to bude, slečna...?“
„Do Brezna..“
Už som sedela v aute, keď povedal: „Ale ja idem opačným smerom.“
Tak pomaly sa rozbiehal, pre prípad, že si to ešte rozmyslím. Ja som už vedela, že ma zavezie tam, kam chcem, lebo to mal napísané na čele. Ale musela som o to poprosiť, a tak som mu tú radosť spravila.
„A nemohli by ste si spraviť malú okľuku? Ja sa strašne ponáhľam. O jednej musím byť u lekára, a keď tam nebudem, tak ma vyhodia zo školy, lebo som dvakrát zmeškala... to je také špeciálne očkovanie...“
Mám jeden problém, že keď si začnem vymýšľať, neviem prestať a sama tomu úplne uverím. Ešte chvíľu a bola by som sa pred ním rozplakala a sama by som bola hotová z toho, že zmeškám očkovanie, ktoré vôbec neexistovalo.
A on zastala a spýtal sa: „A čo za to? Zadarmo to nebude...“
Rýchlo som rozmýšľala, koľko mám pri sebe peňazí. V zadnom vrecku asi päťdesiat korún. Ale on mi položil ruku na stehno a mne bolo všetko jasné. Že som nastúpila do dosť nesprávneho auta. Ani neviem, čo som mu hovorila, tuším som mu odstrčila ruku, rozprávala som ako automat, len aby som niečo hovorila, a on otočil auto do protismeru. Ako ho otáčal, musel zastať a vtedy som otvorila dvere a vyskočila som na cestu. Myslela som si, že spadnem, ale zadrobčila som a podarilo sa mi to vyrovnať a rozbehnúť sa. V behu som bola najlepšia z celej školy, lepšia ako chalani. Ale tu to bolo málo. Chlap zašiel s autom na okraji cesty, počula som ako zabuchol dvere. Potom šuchot lístia a dychčanie. Bežala som medzi stromčekmi zo všetkých síl, ale cítila som, že sa stále blíži. Ešte som chvíľu zo zotrvačnosti robila kroky, a nakoniec som to vzdala. Chytil ma zozadu okolo rúk. Mykala som sa, chcela som kopať, ale mal strašnú silu. Najprv ma zodvihol a niesol pred sebou ako balík. Bola som mu ťažká, tak ma kus vliekol bokom. Zatiahol ma medzi stromy zvalil sa aj so mnou na zem. Obaja sme boli úplne mokrí od potu. Kĺzala som sa mu v rukách, zápasili sme; myslím si, že som ho poškriabala na tvári, lebo mi z ničoho nič vrazil facku ako lopatkou na smeti. Chytil mi ruky, začal mi ich vykrúcať. Ako ma chcel znehybniť, zachytil mi tričko a roztrhol mi ho tam, kde je na pleci zošité. Niť nevydržala a látka sa rozpadla na dva kusy.
Chlapík ma z ničoho nič pustil, zodvihol ruky, ako keby si ich popálil, a povedal: „Prepáč.“ Páčilo sa mi, ako ľahko z drepu vstal, ešte raz povedal: „Prepáč.“ A potom: „Poď, odveziem ťa do Brezna.“ Povedala som si, že už s ním môžem znova sadnúť do auta a nechať sa odviezť. Nielen preto, že som to potrebovala, ale už nebol nebezpečný. Vydával celkom inú vôňu a energiu. Vysvetlila som mu, kam ma má zaviezť, a on celú cestu šoféroval ako blázon. Ale aj tak sme prišli o tri štvrte na dve a ten môj známy tam už nebol. Dovtedy v pohode. A až potom som sa rozrevala.
Boris Filan: Wewerka 3. časť >>
5. časť si budete môcť prečítať v pondelok 17. 4.!
www.slovart.sk
Autor: Boris Filan
