Avis Cardella: Život v mínuse
NOVINKA! Americký bestseller v edícii Svetovky vydavateľstva Evitapress.
Každý typ závislosti má svoje spúšťacie mechanizmy. Vieme ich ako-tak pochopiť pri fajčiaroch, alkoholikoch či narkomanoch, oveľa horšie je to pri ľuďoch s „modernými“ závislosťami - závislých od práce (vorkoholikoch) alebo od nakupovania (shopaholikoch). Aj hlavná hrdinka knihy Život v mínuse pátra po tom, prečo cíti nutkanie vojsť do najbližšieho obchodu a míňať peniaze na veci, ktoré nikdy nepoužije. Má plné skrine drahých kostýmov a kabeliek, plné škatule topánok a na účte stále mínus. Nemá z čoho platiť nájomné ani stravu, no vo chvíli, keď vo výklade zbadá nový model nohavíc vychytenej značky, musí ho mať!
Je to len rozmar ženy, ktorá nemá vážnejšie starosti ako utrácať peniaze? Alebo volanie o pomoc?
Dočítate sa v novej knihe Život v mínuse, ktorá vychádza 31. marca 2011.
Ukážka z knihy
Až ma tak pichlo pri srdci, keď sme vošli do úžasného butiku Eickhoff. Obskakovali nás mladé predavačky. Všetky boli vysoké, šarmantné a dokonale oblečené. Nie ako ja. Pomyslela som si: „Veď na toto som zvyknutá, veď je to to isté, ako byť v Macy’s, kde som sa dokázala prechádzať celé hodiny a hľadať niečo, čo si nakoniec kúpim.“ Bola som v opojení, keď som sa vnárala do žiary svetiel a atmosféry butiku. Po prvom dúšku šampanského, ktoré som zrazu držala v rukách, som skoro dostala závrat. Zdalo sa mi, že tancujem po celom obchode. Nonšalantne, aby som skryla svoju neistotu. A odrazu som sa pristihla, ako civiem na tmavomodré šaty.
„Vyskúšaj si ich,“ povedal Thomas.
Zakoktala som: „Nie, vážne, ja... nie, to nie.“
Naliehal, a tak som sa v okamihu ocitla v obrovskej miestnosti, ktorá slúžila ako skúšobná kabínka. Šampanské som odložila na malý sklený stolík a zadívala som sa na niekoľko párov topánok na vysokom opätku, ktoré predo mnou stáli na koberci. Viacero párov vo viacerých veľkostiach.
V tichu, ktoré panovalo okolo mňa, môj zrak spočinul na kostýme, čo visel na kovovom vešiaku. Bol nádherný, z tmavomodrej ľahučkej vlny. Vtedy som sa prebrala z delíria a uvidela som seba, ako tam tak stojím, ešte nerozvedená, v düsseldorfskom butiku, popíjam šampanské a muž, ktorého sotva poznám, ma žiada, aby som si vyskúšala kostým od Jeana Paula Gaultiera.
Pozrela som na cenovku. Stál niekoľko tisíc nemeckých mariek, čo bolo približne 1200 amerických dolárov. No a keďže som na účte nemala viac ako 3500 dolárov, podobný kostým som si nemohla dovoliť ani náhodou. Nechcela som, aby mi ho Thomas kupoval. Vlastne som ho ani nepoznala a nechápala som, prečo by ma mal zahŕňať takýmito darmi. Kostým som si vyskúšala iba zo zdvorilosti.
Keď som si zapla aj posledný gombík priliehavého saka, cítila som sa ako vymenená. Bol ušitý dokonale, každý kúsok sedel. Sako mi zvýraznilo plecia, no zasa nie príliš. Pruhy vytvárali dojem hodinových ručičiek. Puky na nohaviciach boli ostré a mali aj skryté vrecko na hodinky. Sedeli mi ako uliate, no ja som si priala, aby to tak nebolo. Ten kostým by sa mi páčil, aj keby mi nebol dobrý. No on bol. Naozaj dokonalý.
Zdvihla som ruky, aby si každý všimol tie divné doplnky na pleciach, a zasmiala som sa. Bol to ten najbáječnejší kostým, aký som kedy mala na sebe.
Zostala som v ňom oblečená a podišla som k trojrozmernému zrkadlu. Aj keď moja tvár a postava mali ďaleko od dokonalosti, v kostýme som vyzerala sviežo. Priam som ožila. Vtom, ako som stála pred zrkadlom, som si uvedomila, že osoba, ktorá tu teraz stojí, úplne zastrela osobu, ktorá iba pred chvíľou vošla do butiku.
„Si prekrásna,“ žasol Thomas. Usmieval sa a hladil ma po vlasoch. Predavačka, ktorá okolo nás pobehovala, mi podala pohár so šampanským a navrhla, aby som sa prešla. „Musíte si na seba zvyknúť,“ podotkla.
Musím si na seba zvyknúť.
Prečo by som musela? Veď už som bola na seba zvyknutá. Dala som sa zviesť. Rozum sa akoby vytratil von oknom, realita zmizla niekde v záhyboch kostýmu, ktorý už ležal na zemi predo mnou. Chcela som ho. Veľmi. Zaumienila som si, že si ho kúpim.
Predavačke som povedala, že ho beriem. Thomas sa na mňa prekvapene pozrel. Netušil, aká je moja finančná situácia, no vedel, že prechádzam ťažkým životným obdobím. Počas spoločne strávených dní sme rozprávali o čomkoľvek, no otázke peňazí som sa vyhýbala. Vedel veľa o mojom predchádzajúcom živote, poznal exmanžela, bol u nás doma a videl, čím sa obklopujeme. Ako väčšina mojich kamarátov, aj on videl, ako sa mi rozpadá manželstvo, a vedel, že sa budem musieť vysťahovať do malého bytíka. Nebol hlúpy a vedel si spočítať, že taký drahý kostým si pravdepodobne dovoliť nemôžem.
Vybrala som z peňaženky svoju kreditnú kartu, no on ma odstrčil. „Nie, neplať to,“ povedal. Vzápätí vytiahol vlastnú kreditku. „Dovoľ mi, aby som ti kúpil darček.“
Je to len rozmar ženy, ktorá nemá vážnejšie starosti ako utrácať peniaze? Alebo volanie o pomoc?
Dočítate sa v novej knihe Život v mínuse, ktorá vychádza 31. marca 2011.
Ukážka z knihy
Až ma tak pichlo pri srdci, keď sme vošli do úžasného butiku Eickhoff. Obskakovali nás mladé predavačky. Všetky boli vysoké, šarmantné a dokonale oblečené. Nie ako ja. Pomyslela som si: „Veď na toto som zvyknutá, veď je to to isté, ako byť v Macy’s, kde som sa dokázala prechádzať celé hodiny a hľadať niečo, čo si nakoniec kúpim.“ Bola som v opojení, keď som sa vnárala do žiary svetiel a atmosféry butiku. Po prvom dúšku šampanského, ktoré som zrazu držala v rukách, som skoro dostala závrat. Zdalo sa mi, že tancujem po celom obchode. Nonšalantne, aby som skryla svoju neistotu. A odrazu som sa pristihla, ako civiem na tmavomodré šaty.
„Vyskúšaj si ich,“ povedal Thomas.
Zakoktala som: „Nie, vážne, ja... nie, to nie.“
Naliehal, a tak som sa v okamihu ocitla v obrovskej miestnosti, ktorá slúžila ako skúšobná kabínka. Šampanské som odložila na malý sklený stolík a zadívala som sa na niekoľko párov topánok na vysokom opätku, ktoré predo mnou stáli na koberci. Viacero párov vo viacerých veľkostiach.
V tichu, ktoré panovalo okolo mňa, môj zrak spočinul na kostýme, čo visel na kovovom vešiaku. Bol nádherný, z tmavomodrej ľahučkej vlny. Vtedy som sa prebrala z delíria a uvidela som seba, ako tam tak stojím, ešte nerozvedená, v düsseldorfskom butiku, popíjam šampanské a muž, ktorého sotva poznám, ma žiada, aby som si vyskúšala kostým od Jeana Paula Gaultiera.
Pozrela som na cenovku. Stál niekoľko tisíc nemeckých mariek, čo bolo približne 1200 amerických dolárov. No a keďže som na účte nemala viac ako 3500 dolárov, podobný kostým som si nemohla dovoliť ani náhodou. Nechcela som, aby mi ho Thomas kupoval. Vlastne som ho ani nepoznala a nechápala som, prečo by ma mal zahŕňať takýmito darmi. Kostým som si vyskúšala iba zo zdvorilosti.
Keď som si zapla aj posledný gombík priliehavého saka, cítila som sa ako vymenená. Bol ušitý dokonale, každý kúsok sedel. Sako mi zvýraznilo plecia, no zasa nie príliš. Pruhy vytvárali dojem hodinových ručičiek. Puky na nohaviciach boli ostré a mali aj skryté vrecko na hodinky. Sedeli mi ako uliate, no ja som si priala, aby to tak nebolo. Ten kostým by sa mi páčil, aj keby mi nebol dobrý. No on bol. Naozaj dokonalý.
Zdvihla som ruky, aby si každý všimol tie divné doplnky na pleciach, a zasmiala som sa. Bol to ten najbáječnejší kostým, aký som kedy mala na sebe.
Zostala som v ňom oblečená a podišla som k trojrozmernému zrkadlu. Aj keď moja tvár a postava mali ďaleko od dokonalosti, v kostýme som vyzerala sviežo. Priam som ožila. Vtom, ako som stála pred zrkadlom, som si uvedomila, že osoba, ktorá tu teraz stojí, úplne zastrela osobu, ktorá iba pred chvíľou vošla do butiku.
„Si prekrásna,“ žasol Thomas. Usmieval sa a hladil ma po vlasoch. Predavačka, ktorá okolo nás pobehovala, mi podala pohár so šampanským a navrhla, aby som sa prešla. „Musíte si na seba zvyknúť,“ podotkla.
Musím si na seba zvyknúť.
Prečo by som musela? Veď už som bola na seba zvyknutá. Dala som sa zviesť. Rozum sa akoby vytratil von oknom, realita zmizla niekde v záhyboch kostýmu, ktorý už ležal na zemi predo mnou. Chcela som ho. Veľmi. Zaumienila som si, že si ho kúpim.
Predavačke som povedala, že ho beriem. Thomas sa na mňa prekvapene pozrel. Netušil, aká je moja finančná situácia, no vedel, že prechádzam ťažkým životným obdobím. Počas spoločne strávených dní sme rozprávali o čomkoľvek, no otázke peňazí som sa vyhýbala. Vedel veľa o mojom predchádzajúcom živote, poznal exmanžela, bol u nás doma a videl, čím sa obklopujeme. Ako väčšina mojich kamarátov, aj on videl, ako sa mi rozpadá manželstvo, a vedel, že sa budem musieť vysťahovať do malého bytíka. Nebol hlúpy a vedel si spočítať, že taký drahý kostým si pravdepodobne dovoliť nemôžem.
Vybrala som z peňaženky svoju kreditnú kartu, no on ma odstrčil. „Nie, neplať to,“ povedal. Vzápätí vytiahol vlastnú kreditku. „Dovoľ mi, aby som ti kúpil darček.“
