Ján Kroner: Som krajší a štíhlejší ako Kramár

V relácii Inkognito ste stálicou. Čím si vás získala?

J.K.: Spoluúčinkujúcimi. Sú to moji kamaráti a mám ich rád. A tiež tým, že v nej nie je nič pripravené. Všetko záleží na pohotovosti, improvizácii a súhre hercov, aby si vedeli slovne nahrať. Je to uvoľnený večer a ľudia sa naň tešia.

Zdá sa, že nielen diváci sa v Inkognite zabávajú...

J.K.: Neviem, prečo Kramár stále naráža na moju postavu, hoci všetci vidia, že som štíhly, vyšportovaný a pekný na rozdiel od neho – malého a tučného. A som aj krajší... (smiech)

Mladé ženy dokážu vás i Maroša vyburcovať k úžasne vtipným výkonom.

J.K.: Téma okolo žien nás baví, lebo, ako hovorí Kramár, my dvaja sme „lesbici“. Máme radi dievčatá a páčia sa nám. Takže keď sa nejaká objaví, veľmi sa tešíme. Nedávno bola v relácii pani, čo vyrába podprsenky a už len tá predstava, aké objekty oblieka, bola príjemná a šteklivá.

Zvykla si na tento spôsob humoru vaša manželka, herečka Lenka Košická?

J.K.: Priznávam, že sa pri mne neváľa od smiechu od rána do večera, ale snažím sa, aby v našej rodine prevládal humor. Považujem to za veľmi dôležité. Pred chvíľkou som dostal od Lenky esemesku. Písala, že ma veľmi ľúbi a ja som jej odpovedal, že sa ani nečudujem. Viem, že sa aj ona pobavila.

V Inkognite ste tvrdili, že notebook používate na krájanie rezňov a uviedli ste aj vtipnú e-mailovú adresu – wwwhrochúdenáčtreskabodkask. Ako to v skutočnosti je?

J.K.: Viackrát sa stalo, že ľudia chceli so mnou komunikovať cez internet. Odolával som výhovorkou, že nemám e-mailovú adresu. Jedného dňa sa manželka naštvala a kúpila note-book. Tri mesiace ležal v zásuvke, pretože ja tomu vôbec nerozumiem a nikto zo známych nemal čas, aby ho spojazdnil. Keď sa tak stalo, Lenka ho hneď zavírila. Momentálne ho využívame pri dlhších cestách autom. Púšťame v ňom našej dcére Paulínke (3) rozprávky. A dá sa položiť aj na kolená, s drevenou doštičkou a krájať na ňom rezne. Takže som neklamal, že s ním neviem narábať, len e-mailová adresa nebola správna. Namiesto údenáč je zavináč a ani hroch nie je pravdivý.

Prečo ste si vymysleli práve hrocha?

J.K.: Doma ma občas volajú hroch. Lenka s mojím synom Jakubom (18, z prvého manželstva, pozn. red.) mi raz kúpili kľúčenku s hrochom, čím mi chceli naznačiť, aby som niečo so sebou robil. Potom mi z recesie na všetky sviatky kupovali hrochy, až sa z nich stala zbierka. Kramár má asi pravdu, že by som mal menej jesť a viacej cvičiť, ale nech sa pozrie na seba!

Máte svoju teóriu o chudnutí?

J.K.: Mám nápad, ako posilňovať a chcem si ho dať patentovať. Kto nemá čas cvičiť ako ja, nech si vyrobí 15-kilovú činku, umiestni ju do dutiny brušnej a potom pri chôdzi neustále posilňuje nohy, chrbát, srdce...

Ako znie rada na výrobu činky?

J.K.: Asi pol roka sa napchávate, najlepšie o polnoci – polievka, rezne, dva čokoládové bonbóny, až sa vaša hmotnosť zvýši o 15 kg. No a potom už spontánne cvičíte.

Vďaka obrazovke na vás široká verejnosť nezabudla. Boli ste jedným z nominovaných na cenu OTO 2004, a ešte aj v upútavkách ste sa s Kramárom prekárali.

J.K.: V upútavke k Stroskotancovi som mal povedať, že nominovaný je aj Kramár a Dočolomanský. Marošovo meno som vyslovil opovržlivo a výsmešne. Keď som ho na druhý deň stretol, priznal som sa a zahral som mu to. Vôbec som netušil, že on ešte upútavku nenahral. Samozrejme, vrátil mi to slovami, že nominovaný je aj vyšportovaný Kroner.

Pochádzate zo slávnej hereckej rodiny. Ako to vyzeralo, keď sa stretli takí šoumeni, ako bol váš otec a strýkovia Jozef a Ludvik?

J.K.: U nás neboli veľkí srandisti len chlapi, ale aj ženy. Keď sa zišli pri nejakej príležitosti, tak sa na radosť nás detí zabávali nielen sedením a popíjaním, ale dokázali sa správať ako strelené deti. Napríklad sa s nami hrali na skrývačku.

ETV: Rybárčenie je vo vašej rodine tiež tradíciou. Chodievali ste na ryby už v detstve?

J.K.: Občas som chodil. Otec i strýkovia sa na rybačkách stále chichúňali. Brávali ma na úhory a väčšinou som ich so zaťatými zubami dával dole z háčika. Podpichovali ma, že sa ich bojím. Až po rokoch mi otec prezradil, že niekto to robiť musel, pretože im sa to hnusilo. (smiech) Mal som aj pioniersky rybársky lístok a dodnes mám odložený svoj prvý navijak za 49 korún, ktorý mi kúpil otec. Nosím si ho ako relikviu a spomienku na neho.

O rybárskych úlovkoch vždy kolovali historky. Máte nejakú rodinnú?

J.K.: Na rybačke sa veľa nenahovorí, ale rybári sú šťastní a veselí chlapíci. Pamätám si na historku, ako strýko Jožko prišiel niekoľkokrát po sebe domov z rybačky bez úlovku. Hnevalo ho to, a tak sa raz zastavil na tržnici a kúpil kapra. Keď sa jeho žena Terka pýtala, čo chytil, ukázal trofej a 20-30 minút predvádzal, ako s kaprom zápasil. Keď skončil, povedala mu, že zabudol na kaprovi účet z pokladne. (smiech)

Vyrastali ste v Považskej Bystrici. Ako si na tie roky spomínate?

J.K.: Sídlisko Lánská, kde som vyrastal, bolo plné mojich rovesníkov. Keď sme prišli zo školy domov, hodili sme tašky do kúta, vybehli von a vrátili sme sa, až keď na nás mamy večer vykrikovali. Hrávali sme sa na Kalvárii, v lese a na kúpalisku, keďže sme bývali sto metrov od neho. V zime mával každý dvor klzisko a viedli sme medzi sebou hokejové turnaje.

Dnes už máte svoje deti. Aký majú vzťah, keď je medzi nimi pätnásťročný rozdiel?

J.K.: Paulínka sa narodila a Jakub tri mesiace predýchaval, že mám aj dcéru. Našťastie je inteligentný, citlivý a dobrý, takže to pochopil. Keď sa dnes stretnú, Paulínka visí Jakubovi na krku a ja som šťastný, že sa ľúbia.

Čo je ťažšie, byť otcom dospelého syna, alebo malej dcéry?

J.K.: Každý ma svojím spôsobom obohacuje. Kubo mi pripomína chlapčenské roky, lás-ky, žúry... Som na neho veľmi pyšný a je aj mojím dobrým kamarátom. Paulínka ma vracia do detstva. Pri nej znovu objavujem krásy púpavy, slniečka, hviezdičiek... Je pre nás šťastíčko. Ráno otvorí oči a nám sa chce žiť. Som šťastný otec dvoch super detí!

Vaša manželka je od vás podstatne mladšia. Čo sa jej na vás najviac páči?

J.K.: To by som aj ja rád vedel a, mimochodom, aj sa jej čudujem. (smiech) Určite to nie je to, že som už ťažší a serióznejší pán, pretože mi hovorieva, že som väčší puberťák ako všetci jej rovesníci. Keď si robím žartíky, obíjme ma a povie: „Vidíš, a pre toto ťa mám rada.“