USA - Po celom svete sú roztrúsené miesta, o ktorých si vedci myslia, že by mohli byť označené ako vstupy do pekla. Ide napríklad o desivú sopku alebo podmorskú jaskyňu plnú obetí. Tieto lokality však nie sú pre ľudí odstrašujúce ako kedysi a v súčasnosti lákajú množstvo zvedavcov.
Historky o pekle majú svoje korene najmä v kresťanstve a niektoré lokality našej zemegule naozaj pôsobia tak, ako keby boli jeho vstupnou bránou. Vedci ich vytipovali celkovo päť. Poznáte ich?
Gehenna
Gehenna je v Novom zákone grécky výraz pre peklo. Názov je odvodený od hebrejského Ge Hinnom (Hinnomské údolie). Išlo o skutočné údolie za hradbami starého Jeruzalema, kde starí Izraeliti pálili deti ako obetu amonitskému bohu Molochovi. V židovskej a kresťanskej teológii takýto obraz obetovania tiel následne inšpiroval vznik pojmu „pekelný oheň“ a tento spôsob likvidácie ľudských pozostatkov prispel k tomu, že bolo toto miesto spájané práve s peklom. „V starovekom svete (či už gréckom, rímskom alebo židovskom) bolo odmietnutie dôstojného pohrebu najhorším posmrtným trestom,“ napísal odborník na Nový zákon, Bart Ehrman, pre magazín Time. „Ježiš tento názor rozvinul do scenára: mŕtvoly tých, ktorí boli vylúčení z kráľovstva, budú bez okolkov hodené na najznesvätenejšie smetisko na svete.“ Keď bola Biblia preložená do iných jazykov, slovo Gehenna bolo nahradené slovom „peklo“, čo znamená, že práve toto miesto je tak blízko peklu na Zemi, ako sa len dá.
Hierapolis
Hierapolis je portálom do posmrtného života v prenesenom a aj doslovnom zmysle, pretože dokáže skutočne zabiť ľudí, ktorí do neho vstúpia. V starovekej gréckej metropole na území dnešného Turecka sa nachádza chodba, ktorá vedie do jaskyne v otvorenej aréne, píše denník Daily Mail. Podľa starovekých rozprávačov prenášali kňazi cez otvor, známy ako Plutónova brána, obetné zvieratá, ktoré tam zomierali. „Priestor je naplnený hmlou a tmavým oparom, takým hustým, že sotva možno rozoznať dno,“ povedal antický filozof Strabón približne pred 2 000 rokmi. Táto takzvaná toxická smrtiaca pasca sa zdala byť mýtom až do roku 2013, keď archeológovia objavili vytesaný oblúkový otvor v Plutovom chráme. Výpary sa chrlili z termálnych prameňov ako z podzemnej plynovej komory. „Tieto výpary oxidu uhličitého môžu zabiť vtáky a iné drobné živočíchy, ktoré sa priblížia k tomuto 'satanskému chrámu', čo z neho robí jednu z najstrašidelnejších pekelných brán na Zemi,“ píše sa v cestovnom sprievodcovi Fodors Travel.
Hekla
Všetci, ktorí jazdia po štrkovej ceste k tejto islandskej sopke, sa zároveň vydávajú po diaľnici do pekla. Stredovekí kresťania tvrdili, že zasnežená hora, ktorá meria takmer 4900 metrov, je jednou z brán do podsvetia. Islandský výraz „Hekla“ odkazuje na krátky plášť s kapucňou odrážajúci strašidelné mraky, ktoré neustále zahaľujú jej vrchol. Sopky sú často vnímané ako skutočné pekelné diery kvôli roztavenej hornine vyvierajúcej pod ich povrchom. Obavy ľudí sa zrejme potvrdili v roku 1104, keď Hekla vybuchla s indexom vulkanickej výbušnosti 5, čiže s rovnakým hodnotením ako smrtiaca erupcia Mount St. Helens v roku 1980. Výbuch bol taký silný, že viac ako polovica Islandu bola zasypaná kameňmi a popolom. Cisterciánsky mních Herbert z Clairvaux v roku 1180 vyhlásil, že Hekla je smrteľnejšia ako Etna v Taliansku. „V porovnaní so známym ohnivým kotlom na Sicílii, ktorý ľudia nazývajú pekelným komínom, je tento kotol ako malá pec,“ napísal, informuje denník New York Post. Nemecký učenec Caspar Peucer v 16. storočí povedal, že bránu do pekla je možné nájsť v „bezodnej priepasti Hekla Fell“.
Actun Tunichil Muknal
Cesta do záhuby sa neobmedzuje len na Starý svet. Príkladom je Actun Tunichil Muknal na Belize. Ide o lokalitu známu ako „Jaskyňa kamenného hrobu,“ ktorá je ukrytá viac ako tri kilometre pod zemou. Podzemný labyrint je posiaty pozostatkami detí vo veku štyroch rokov. Archeológovia sa domnievajú, že cenote (jama) bola uctievaná ako vstup do Xibalby, čo je heavy metalová verzia pekla v Mayskej teológii. Posmrtné priestory boli opísané ako desivý labyrint plný riek krvi a škorpiónov, kde za každým rohom číhali démonické bytosti. Mŕtvi tu boli zrejme obetovaní v 10. storočí, čiže v čase, keď úpadok Mayskej ríše urýchľovali apokalyptické prírodné katastrofy, ako napríklad suchá. „U Mayov nepozorujeme až do neskorého klasického obdobia, čiže do 8. a 9. storočia nášho letopočtu, zmienky o výskyte ľudských obetí,“ pre BBC povedal profesor z Kalifornskej univerzity Holley Moyes. Doplnil, že s ľudskými obeťami začala táto komunita až po nástupe extrémneho sucha a snažila sa prostredníctvom nich vyriešiť tento problém.
Očistec svätého Patrika
Toto kultové pútnické miesto v severozápadnom Írsku, ktoré sa dnes nazýva Station Island, sa kedysi považovalo za okraj známeho sveta. Podľa latinského textu napísaného okolo roku 1184 ukázal Kristus svätému Patrikovi jamu do očistca, aby ju mohol použiť ako varovný príbeh na presvedčenie tvrdohlavých Írov, ktorí odmietli konvertovať, píše Smithsonian Magazine. Každý, kto by zostúpil do tejto pekelnej diery plnej ohňa a démonov, by sa na vlastnej koži presvedčil o dôsledkoch vyhýbania sa kresťanstvu. Správy o tomto mieste sa líšia, ale údajne to bola skromná jaskyňa, v ktorej sa tradične vdychoval dym, čo malo uľahčiť duchovné prebudenie. Tento príbeh zohral dôležitú úlohu pri zmene vnímania očistca v západnej Európe a premenil ho z obyčajnej predstavy na skutočné fyzické miesto.