Pondelok15. júl 2024, meniny má Henrich, zajtra Drahomír, Drahomíra

ROZHOVOR: Rozhlasový moderátor vpádu RUSOV neveril. Emigroval až pre ZÁHADNÉ ÚMRTIA kolegov. V AMERIKE sa stal kňazom

Dušan Tóth, evanjelický farár a významný slovenský aktivista v Kanade. Foto: Martin Bublavý/Topky.sk; Grafika Zoznam.sk Zobraziť galériu (5)
Dušan Tóth, evanjelický farár a významný slovenský aktivista v Kanade. Foto: Martin Bublavý/Topky.sk; Grafika Zoznam.sk

BRATISLAVA – Keď 21. augusta 1968 vojská Varšavskej zmluvy obsadili našu krajinu, Dušan Tóth (85) bol moderátorom Československého rozhlasu v Bratislave. Po tom, čo sa jeho budovy zmocnili Sovieti, podieľal sa na tajnom rozhlasovom vysielaní Dunaj. Emigroval, až keď dvaja z jeho spolupracovníkov zomreli za záhadných okolností. V exile pôsobil ako evanjelický kňaz, najprv v USA a neskôr v Kanade, kde sa stal aj významným slovenským aktivistom. Svoje duchovné zamyslenia vysielal aj na rozhlasových staniciach Slobodná Európa a Hlas Ameriky.

Videorozhovor s Dušanom Tóthom, kňazom a slovenským aktivistom v Kanade o okupácii v roku 1968. (Zdroj: Topky.sk/Martin Bublavý)

Videorozhovor s kňazom Dušanom Tóthom sme nakrúcali pri príležitosti 55. výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do bývalej Československej socialistickej republiky (ČSSR). Priamo pred budovou, v ktorej kedysi sídlil Československý rozhlas (dnes je v nej Vysoká škola múzických umení) na Zochovej ulici v Bratislave spomínal na to, ako v prvý deň okupácie sovietski vojaci prerušili rozhlasové  spravodajstvo: „Nevedeli sme, čo budeme robiť. Ľudia sa začali zbiehať, pred šiestou už tu bolo možno 100 – 120 ľudí, tu pred rozhlasom, a ľudia kričali: Rozhlas nesmie mlčať! Rozhlas nesmie mlčať...“ 

Na snímke fotografie od Ladislava Bielika z 21. augusta 1968.
Zobraziť galériu (5)
Na snímke fotografie od Ladislava Bielika z 21. augusta 1968.  (Zdroj: TASR – Štefan Puškáš)

Ďalej opisoval ako skupinke spravodajcov pomohol rozhlasový technik Skovajsa, ktorý tajne napojil rozhlasové vysielanie na telefónne linky. Pretože neskôr sa usídlili na lodi na Dunaji, nazvali ho Vysielanie Dunaj. 

„Až nás nakoniec pozvali naspäť do rozhlasu. Pionieri nás vítali ako veľkých hrdinov. Ale nie dlho. Pretože potom začali ísť po nás. Skovajsa sa zastrelil v Harmónii, Darinka Reková (hlásateľka – pozn.red.), ktorá bola v šiestom mesiaci, vyskočila z balkóna z piateho poschodia... Čiže, vedeli sme, že to neboli samovraždy, ale to boli vraždy!“ 

Dušan Tóth si pred kamerou pripomenul ako s manželkou a synom utekali do Rakúska doslova od variacej sa večere. Vysvetlil tiež, prečo neostali v Európe, hoci dostal možnosť pracovať v Mníchove na rozhlasovej stanici Slobodná Európa. 

V ďalšej časti rozhovoru sa dočítate: 
•    Prečo po štúdiu teológie vyštudoval aj herectvo,
•    prečo pôsobil ako rozhlasový spravodajca, 
•    ako sa napokon stal kňazom v cudzine,
•    ako Kanaďania pristupovali k emigrantom, 
•    ako na podnet jeho manželky vznikla hra o kanadských Slovákoch,
•    ako bol tajomníkom Svetového kongresu Slovákov,
•    aký vzťah mal s takzvaným „uránovým kráľom“, slovenským emigrantom Štefanom  Boleslavom Romanom, majiteľom najväčších uránových baní na svete.

Ako ste sa stali rozhlasovým spravodajcom, keď ste vyštudovali Slovenskú evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského? 
Mal som pár dní pred ordináciou za kňaza, keď ma predvolali na Úrad pre veci cirkevné  pri Ministerstve kultúry, kde mi prednosta Kmeť oznámil,  že majú pre mňa miesto seniorálneho kaplána v Nových Zámkoch. No vzápätí dodal, že tam pôsobí starší kňaz, ktorý má akési tajné aktivity: „...a o nich nás z času na čas budete  informovať“. Vôbec sa mi to nepáčilo, preto som si vyžiadal deň na rozmyslenie. Kým som vyšiel z budovy, celý som sa triasol. Nešlo mi do hlavy, že chcú zo mňa urobiť udavača. Išiel som sa poradiť s mojim nadriadeným na teologickú fakultu Dr. Olexom, no on ma upokojoval: „Polievka sa nikdy neje taká horúca ako sa uvarí, čo budeš chcieť povieš a čo nie, nepovieš.“ Mne to však nevoňalo. Išiel som teda za mojim profesorom liturgií, farárom Dr. Jánom Petríkom, ktorý mi povedal, že sa mám úprimne pomodliť a Duch svätý mi napovie, čo mám urobiť. A tak aj bolo. Na druhý deň som išiel prednostovi Kmeťovi povedať, že chcem byť normálny človek, nie farár - udavač.

Ako reagoval? 
Rozkričal sa na mňa: „Odkiaľ ste zobrali, že chcem, aby ste boli udavač. Ak to niekde poviete, dám vás k súdu.“ Tak ma zaskočil, až som sa mu ospravedlnil. Ale kým som prišiel z Bratislavy domov do Modry, už ma čakal telegram, v ktorom stálo: Vaša účasť na ordinácii nie je žiaduca. 
Moji rodičia, súrodenci, bratranci, tety, ujovia, všetci sa však na ňu pripravovali ako na veľkú udalosť. Mať farára v rodine pre nich veľa znamenalo. Navyše mala byť v Modre, mojom rodisku. A ja som im ani nemohol povedať pravdu, tak veľmi som sa bál možných následkov. Bola to príšerná situácia.

Ako ste si s ňou poradili? 
Kamufloval som, že som chorý. Moja manželka vtedy pracovala vo vojenskej nemocnici v laboratóriu. Totiž, chcela ísť na medicínu, ale pre zlý kádrový profil musela mať najprv prax. Vybavila mi, že na víkend ma tam hospitalizujú. A o týždeň som dostal povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu. Pravdu som príbuzným povedal až oveľa neskôr.

Evanjelický kňaz Dušan Tóth. Vľavo pri nahrávaní duchovných zamyslení pre Slobodnú Európu.
Zobraziť galériu (5)
Evanjelický kňaz Dušan Tóth. Vľavo pri nahrávaní duchovných zamyslení pre Slobodnú Európu.  (Zdroj: autobiografia Dušana Tótha Moja cesta)

Po vojenčine ste absolvovali štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení. Zvažovali ste ho už vtedy, keď ste sa rozhodovali pre vysokú školu prvýkrát? 
O herectve som vôbec neuvažoval. Keď som prišiel z vojny, hľadal som si zamestnanie. Uchádzal som sa o prácu robotníka, závozníka, robil by som čokoľvek. Ale zakaždým, keď som na pohovoroch vyplnil dotazník a potenciálny zamestnávateľ v ňom uvidel, že som vyštudovaný teológ, vypoklonkoval ma. 

Vtedy platil zákon, že keď niekto tri mesiace nepracoval, považoval sa za parazita spoločnosti a išiel do väzenia.  Už reálne hrozilo, že tam skončím, keď sa moja manželka dozvedela, že ešte dodatočne prijímajú na herectvo a réžiu na VŠMU a navrhla mi, aby som išiel na talentovky. Vo výberovej komisii boli Ladislav Chudík, Viliam Záborský, Milan Sládek, Karol Zachar. A predstavte si, že ma prijali. Vôbec im neprekážalo, že som predtým študoval teológiu.

S manželkou sme sa dohodli, že poštudujem iba prvé tri mesiac. Naivne sme si mysleli, že potom ma už nebudú môcť vyhlásiť za príživníka, ale budem len skrachovaný študent herectva. Samozrejme, v mojich kádrových posudkoch bolo všetko, asi by sme to tým nevyriešili. 

Napokon ste však herectvo dokončili.
Viedol nás Ladislav Chudík, s ktorým som veľa vecí riešil, pretože ako najstarší medzi spolužiakmi som sa stal ročníkovým vedúcim. Dokopy nás bolo v ročníku asi šestnásť, po prvom semestri vyhodili asi piatich, potom ďalších a ďalších. Až nás skončilo tuším šesť, medzi nimi aj Ferko Kovár, ktorý je dodnes mojim priateľom. S manželkou sme už mali syna Petríka, musel som sa teda obracať. Už v druhom ročníku som začal čítať správy v rozhlase. Potom mi dali aj reláciu Dobré ráno v spravodajstve a ešte som si privyrábal v relácii Pozor zákruta. 

Po emigrácii do USA ste znovu začínali od nuly, prvý rok ste vraj robili upratovača. Ako na to spomínate? 
Nevedel som po anglicky, iná práca teda ani nepripadala do úvahy. Ale Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (SELC) v USA, ktorá sa neskôr stala časťou  Missourskej synody, uznala môj diplom z teologickej fakulty. Dostal som šancu stať sa v rámci nej kňazom pre niektorý zo slovenských evanjelických zborov v zahraničí. Pravdaže, len ak urobím kolokvijné skúšky. 

Mal som šťastie, že porota mi na nich dovolila rozprávať po slovensky, len som musel mať prekladateľa do angličtiny. Tým bol Jaroslav Pelikán, jeden z najslávnejších teológov 20. storočia, čo som vtedy ani len netušil. Bol synom kňaza z Chicaga, ktorému som pomáhal a on mi takto vyšiel v ústrety. Len som sa čudoval, že ja poviem dve tri vety v slovenčine a on ich aj dve minúty prekladá. No skrátka a dobre, skúšku som spravil a v septembri 1969 som bol ordinovaný za kňaza.

Služby Božie ste viedli v slovenčine? 
Kým som sa nenaučil lepšie po anglicky, pomáhali mi s tými anglickými kolegovia, a robil som aj slovenské. S mojou lámanou angličtinou som vyvolal veľa smiešnych situácií. Napríklad som si mýlil výslovnosť hlások C a S , v angličtine sí a es. Raz sa počas mojej kázne celý kostol rozosmial, lebo som namiesto BC (bí-sí), čo je skratkou pre before Christ (pred Kristom), povedal BS (bí-es), čo znamená bullshit, čiže býčí trus. 

Manželka Dušana Tótha, Valika, syn Petrík a staré mamy.
Zobraziť galériu (5)
Manželka Dušana Tótha, Valika, syn Petrík a staré mamy.  (Zdroj: autobiografia Dušana Tótha Moja cesta)


V USA ste ako farár slúžili dva roky, v lete 1971 vás preložili do Kanady, kde žijete dodnes. Ako sa vtedy Kanaďania chovali k emigrantom?
Slovenskí emigranti mali v tejto krajine neobyčajné šťastie. Významný slovenský emigrant Štefan Boleslav Roman, ktorý sa v Kanade vypracoval na úspešného priemyselníka a majiteľa najväčších uránových baní na svete sa aj s Tomášom Baťom, svetoznámym podnikateľom v obuvníctve, vybrali za vtedajším premiérom Pierre Elliott Trudeauom, otcom súčasného kanadského lídra Justina Trudeaua orodovať za emigrantov zo socialistického Československa. Vďaka nim Kanada v tom čase prijala okolo 25-tisíc až 30-tisíc Slovákov, len do Ontaria ich prišlo po roku 1968 okolo 10-tisíc. Posilnili tým predchádzajúce vlny slovenských emigrantov po rokoch 1945 a 1948. Takže dohromady sa v Kanade  zhruba v polovici 20. storočia usídlilo okolo 100-tisíc našich krajanov. 

No a Kanaďania sa chovali veľmi dobre nielen k nám, ale aj k emigrantom iných kultúr.  Američania z nás chceli rýchlo urobiť Američanov, ale Kanaďania chceli, aby sme si svoju kultúru udržali. Vďaka tomu tam vznikol multikulturalizmus.

Napokon aj štúdium herectva výrazne ovplyvňovalo vašu životnú cestu. V Kanade ste založili Torontské slovenské divadlo. Čo ste v ňom hrávali? 
Najprv som viedol slovenskú televíziu v Toronte,  ktorej sme vysielali také pel-mel. Bolo v ňom spravodajstvo, kultúrne aj politické rozhovory, kurz varenia, poézia... A z toho následne vzniklo Torontské slovenské divadlo, pre ktoré dokonca významný dramatik Viliam Klimáček napísal hru Horúce leto 68. 

Ako k tomu došlo? 
Keď som sa v roku 2007 chystal na Slovensko, manželka mi hovorí: „Vyhľadaj Viliama Klimáčka, autora divadelných hier, je fantastický, práve o ňom čítam. A spýtaj sa ho, či by pre naše divadlo nenapísal divadelnú hru o invázii Československa.“ Pravdaže, oponoval som, že to je bláznivá predstava, že predsa nemôžem len tak prísť za dramatikom a navrhnúť mu, aby pre nás napísal divadelnú hru. 

No prišiel som na Slovensko a začal som ho hľadať. Nemal som ani šajnu, kde začať, netušil som ani, že vedie divadlo GUnaGU. Napadlo mi, že sa pozriem, či niečo od neho nehrá Slovenské národné divadlo. A čuduj sa svete, práve hrali jeho Hypermarket. Tak som tam zatelefonoval s nádejou, že naňho získam kontakt. Predstavil som sa, vysvetlil som akú úlohu som dostal od manželky a na druhom konci sa so smiechom ozvalo: „Ja som Klimáčková.“ Už na druhý deň mi zatefonoval sám Viliam Klimáček.

Ako sa to vyvíjalo ďalej? 
Bol strohý, ale dal mi termín stretnutia. Pekne si ma vypočul, ale nereagoval, ani brvou nemrkol. Pozval som ho do Toronta, aby si vypočul príbehy slovenských exilantov, no nepovedal ani áno ani nie. Keď som sa vrátil do Kanady, začali sme si emailovať a rozhodol sa prísť aj s manželkou. Zorganizovali sme našich krajanov z rôznych oblastí života. Počúval ich príbehy, robil si poznámky a napokon napísal divadelnú hru Horúce leto 68. Naštudovali sme ju v Toronte a v roku 2008 sme ju hrali aj v Martine, Nitre a Bratislave na Malej scéne. Na základe našich príbehov napísal aj rovnomennú knihu, ktorá je preložená do niekoľkých jazykov. 

S delegáciou zo Slovenska na čele s A. Dubčekom, R. Schusterom a M. Čičom na Generálnom zhromaždení Svetového kongresu Slovákov v Toronte v roku 1990.
Zobraziť galériu (5)
S delegáciou zo Slovenska na čele s A. Dubčekom, R. Schusterom a M. Čičom na Generálnom zhromaždení Svetového kongresu Slovákov v Toronte v roku 1990.  (Zdroj: autobiografia Dušana Tótha Moja cesta)

Manželku spomínate vždy v súvislosti s nejakým spásonosným, alebo originálnym nápadom. Čomu sa v Kanade venuje? 
Ach... S Valikou sme boli manželia päťdesiatšesť rokov. Mali sme nádherné manželstvo, krásny vzťah. 5. apríla 2019 však náhle zomrela. Byť bez nej je pre mňa teraz najťažšie. Vždy, keď ju spomínam, bolí ma srdce. 

O tom som netušila. Je mi to ľúto. Nemusíme sa o nej rozprávať.
Rád o nej rozprávam. Bola režisérkou mnohých vecí v našich životoch, režírovala aj mňa, ale veľmi jemne. Nerozkazovala mi, len naznačovala, vedela ako mi ulahodiť a ja som robil čo chcela. 
Napokon nešla na medicínu, ale vyštudovala učiteľstvo nemčiny a slovenčiny. V Kanade sme spolu pomáhali emigrantom z bývalého Československa. Cez našu cirkev prešlo 274 československých rodín a nepýtali sme sa, či sú evanjelici, alebo katolíci, pomáhali sme každému kto to potreboval. Vraj v rakúskom utečeneckom tábore v Traiskirchene bolo na záchodových dverách naše telefónne číslo.

V 80-tych rokoch vznikol v Kanade tribunál, ktorý sa zaoberal utečencami z Iránu. V tom čase opozícia Chomejního (šiítsky náboženský vodca, ktorý sa dostal k moci v roku 1979 – pozn.red.) prenasledovala v Iraku evanjelikov zo severu. Valiku pozvalo Ministerstvo migrácie na polročné štúdium utečeneckého práva a kráľovná Alžbeta II. ju vymenovala za sudkyňu tribunálu, ktorý posudzoval dôvody emigrácie jednotlivých utečencov. Overoval, či skutočne ušli pred prenasledovaním pre svoje náboženské alebo politické presvedčenie. Lebo samozrejme, boli medzi nimi aj takí, ktorí utiekli z vlasti pre ekonomické dôvody. Dokopy v ňom bolo devätnásť sudcov, Valika medzi nimi pôsobila skoro desať rokov. 

Devätnásť rokov ste boli tajomníkom Svetového kongresu Slovákov (SKS), ktorý vznikol z iniciatívy už spomínaného priemyselníka Štefana Boleslava Romana. Cieľom tohto združenia Slovákov v exile bolo pomôcť Slovákom oslobodiť sa od komunistického režimu. Čo bolo náplňou vašej práce? A aký vzťah ste mali s Romanom?  
V mene Svetového kongresu Slovákov sme organizoval konferencie o ľudských a občianskych právach, festivaly mládeže, kultúrne podujatia. Organizovali sme zasadnutia predsedníctva, komisií SKS - náboženskej, kultúrnej, či politickej, generálne zhromaždenia atď. S Romanom sme sa veľmi spriatelili aj rodinne aj spoločensky. Niekoľkokrát som chcel tej funkcie vzdať, lebo toho bolo na mňa veľa, ale on ma vždy prehovoril, aby som v nej ostal. 

A tak som bol generálnym tajomníkov SKS až do roku 1990, kedy bolo už Slovensko slobodné a kongres sme odovzdali vtedajším politickým predstaviteľom. Avšak išlo to s ním do stratena, dnes už málokto vie, že existoval. Je to škoda, lebo v jeho členskej základni bolo 1 240 000 Slovákov žijúcich v zahraničí, bola to pravdepodobne najväčšia slovenská organizácia v zahraničí aká kedy existovala. 

Pred pár týždňami vám vyšla autobiografia s názvom Moja cesta, ktorú ste napísali počas pandémie. Pomýšľali ste na ňu dlhšie? 
Vôbec som na ňu nepomýšľal. Môj syn, lekár, mi ju dal za domácu úlohu. Vie totiž aké mám túlavé topánky a týmto spôsobom ma chcel uchrániť pred vírusom. No keď som si kúpil blok, do ktorého som chcel začať písať, mal som pocit, že si nič nepamätám. 

Denne som chodil k Valikinmu hrobu a v duchu som sa s ňou rozprával o našom spoločnom živote. Tak som sa naň postupne rozpamätával a každý deň som venoval tri až päť hodín písaniu. V predvečer mojich 85. narodenín ju uviedla Kanadsko-obchodná komora i v mojom rodisku v Modre.

Viac o téme: Okupácia 1968Úspešní Slováci vo sveteDušan Tóth
Nahlásiť chybu

Odporúčame

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Stream naživo

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Celý program

Ďalšie zo Zoznamu