Výborný herec, glosátor, ale aj karikaturista a fotograf priznáva, že sám sebe dosť často nadáva.
Neželáte si, aby sa vás novinári stále pýtali na to isté, a ani na súkromie. Čo by ste sa teda spýtali sám seba, aby ste o sebe nič neprezradili a aby ste sa neopakovali?
- Vždy, keď privolím, sám seba sa pýtam, prečo som zase šiel na rozhovor. Naozaj nežijem taký „bohatý“ život, aby som niekoľkokrát do roka odpovedal na otázky, ktoré sa opakujú. Navyše nerád odhaľujem svoje súkromie, i keď na druhej strane chápem, že čitateľ je zvedavý a rád sa so známejšími osobnosťami stotožňuje. Myslím si, že nie som ten správny vzor.
Objavujete sa v obľúbenej relácii Sedem s r. o. ako glosátor. Má to pre vás výhody, prípadne nevýhody?
- Je to výhodou, pretože sa môžem prejaviť trochu inak ako herec. Beriem to ako tréning pohotovosti, improvizácie, hodnotenia určitej situácie so snahou odľahčiť ju, najmä čo sa týka politiky, ktorá mnohým ľuďom berie chuť do života.
Ľudská hlúposť bola pre umelcov vždy bezodnou studnicou inšpirácie. Čím vás fascinuje a akými výrazovými prostriedkami ju najradšej vyjadrujete?
- Pri tvorbe humoru sú hlúpe situácie veľmi vďačné, avšak ľudia robia hlúposti neúmyselne. Hlúposť by som radšej nazval omylom. A ten je vďačnou inšpiráciou, či už ide o herectvo, kreslenie, alebo o fotografovanie. Iste, človek sa občas pobaví aj na niektorých výrokoch politikov. Tu už však nejde o humor, ale skôr o smiech cez slzy, pretože keď sa v politike niekto pomýli, dôsledky znášame všetci. V takomto prípade sa dá hovoriť aj o hlúposti. A to hlavne vtedy, keď si politik nepripustí svoj omyl a pokladá ho za objektívnu pravdu.
Istým spôsobom sa venujete politickej satire. Vždy sa však lepšie kritizuje ako nesie zodpovednosť...
- Samozrejme, je to tak. Neviem si predstaviť, že by som namiesto kreslenia vtipov alebo chodenia do Sedem s r. o. musel kráčať do parlamentu. Na to som tak trošku zbabelec. Poslanie satiry, o ktorú sa pokúšame, nespočíva v tom, aby sme niekoho skritizovali pod čiernu zem, ale skôr sa usilujeme problém odľahčiť.
Čo si myslíte o spätosti politiky a umenia?
- V celom umení politika viac alebo menej rezonuje, a v divadle zvlášť. Vzniká z potreby upozorniť ľudí na nedostatky a v tom lepšom prípade ich v smutných časoch aspoň nejakým spôsobom zabaviť.
Kedysi ste mali v úmysle napísať divadelnú hru. Podarilo sa vám to?
- Inšpirovali ma mladí herci, ktorí k nám prišli do divadla. Hovoria si Divadelné združenie Publikum a hrávajú v bratislavských kaviarňach a v kaviarňach blízko mesta takzvané divadlo improvizácie. Štamgasti, ktorí do podniku prídu, napíšu jednou vetou na lístok tému a herci ju rozohrajú. Podobným spôsobom by sme sa chceli dopracovať k vlastnej hre. Zatiaľ je to v rovine teoretickej, ale myslím si, že na hru už pomaly dozrieva čas.
Zručnostiam, ktoré využívate najmä na chalupe, ste sa priučili na dedine u starých rodičov. Aké boli u nich prázdniny?
- Najvzácnejšie v mojom živote. Strávil som u nich v Ratkovej vždy takmer celé dva mesiace a chvíľu som tam chodil aj do prvej triedy. Starý otec ma naučil píliť a rúbať drevo, zbíjať poličky, šamrlíky... Až po mnohých rokoch som to ocenil. Keď si spomeniem na detstvo, cítim úžasnú spokojnosť a vidím prekrásnu nedotknutú prírodu.
Zdal sa vám starý otec výnimočný?
- Bol to veľmi zaujímavý, zručný a inteligentný človek. Mal na viac ako žiť v malej dedinke. Menil povolania a dokonca po vojne takmer zostal v Taliansku. Pracoval na statku niekde v Modene. Pre majiteľa bol taký výnimočný, že ho zamestnal ako účtovníka a chcel z neho urobiť správcu svojho majetku. Lenže starý otec dostal maláriu a reumu, a tak sa vrátil domov. So zdeformovanými rukami robil všetky roboty a choval aj včely. Pripomínal mi starého Pichandu, ktorého nehral, ale žil vo filme Tisícročná včela Jozef Kroner. Občas sa do Ratkovej vraciam s otcom a strýkom, ktorí si tam na staré kolená dohadujú stretnutia so sedemdesiat- a viac-ročnými spolužiakmi!
Vyrastali ste v Prešove v hereckej rodine. Ako ste vnímali profesiu svojich rodičov?
- Na jednej strane som bol veľmi hrdý, že mám rodičov hercov, ale na druhej strane to malo aj nevýhody. Herci sú viac na očiach a ľudia u nás sa na nich pozerajú akosi prísnejšie – herec je buď Boh, alebo šašo. Ale u väčšiny šašo. Takže herectvo a divadlo som si veľmi nevšímal. Skôr ma bavil šport. V osemnástich rokoch ma začal otec brávať na predstavenia do divadla a odhalil mi veľmi príjemné tajomstvá tohto povolania. Keď som sa neskôr prihlásil na herectvo, rodičia zostali v šoku.
Okrem niekoľkých desiatok hereckých úloh ste si vyskúšali aj režisérsku stoličku. Aký je pohľad na divadlo z druhej strany javiska?
- Ak má herec mnoho príležitostí hrať dobré úlohy, dopracuje sa k pocitu, že sa potrebuje vyjadriť inak. Režírovanie je pre mnohých hercov divadelnou výpoveďou z trochu iného uhla.
Vraj najhorším snom pre herca je, keď sa mu sníva, že zmešká vlastné predstavenie. Stalo sa vám to?
- To sa mi nestalo (smiech), ale párkrát sa mi snívalo, že mi vypadol text. Stál som na javisku ako nahý v tŕní a nenapadlo mi nič iné, len cítiť sa trápne, až mi bolo do plaču. Keď som sa zobudil, vydýchol som si a zotrel pot z čela.
V novom slovenskom filme Konečná stanica ste si zahrali majiteľa reštaurácie. Prečo práve táto úloha?
- Je to veľmi malá postava. Ale keď ma na konkurze vybrali, bol som aj za ňu vďačný, pretože už som skoro zabudol, ako sa film robí.
Dcéra Kristína (21) študuje dramaturgiu, ktorú vyštudovala aj vaša manželka Katarína. Kam smerujú záujmy vášho syna Ondreja (15)?
- Posledné roky boli v našej rodine smutnejšie. Zomreli obidve babky na ťažko liečiteľnú chorobu. Ondrej úplne vážne vyhlásil, že chce byť lekárom. Som hrdý, že sa dostal na gymnázium bez akéhokoľvek cudzieho pričinenia. Je jednotkár a nechápal som, keď sa navyše prihlásil na doučovanie z matematiky, pretože ja som z tohto predmetu robil reparát. Aj Kristína rok súkromne študovala a pripravovala sa, aby ju prijali na VŠMU. Mám deti veľmi zodpovedné ku školským povinnostiam a priznám sa, že v tomto nie sú celkom po mne. Chvalabohu!
Manželstvo je istým spôsobom spoločnosť s ručením obmedzeným. Cítite k rodine takú zodpovednosť, že sa na vás môže spoľahnúť?
- Určite. Hlavne za deti. Som rád, že sú také, aké sú. Či už chceme, alebo nie, do značnej miery sú naším zrkadlom. Vznikajú situácie, keď sa pozerám na svoje deti, chcem im za niečo vynadať a vtom mi mysľou prebehne: Veď sa dívam na seba. Sebe vynadaj! (smiech) Nadávam si pomerne často...
