Lýdia Eckhardt: Január vyškrtnem z kalendára

Vianoce a novoročné oslavy sú už za nami a čaká nás opäť bežný pracovný rytmus. Tešíte sa? Oddýchli ste si počas sviatkov?

– Áno, aj keď musím otvorene povedať, že vôbec nemám rada zimu. November a december napriek tomu milujem, lebo je to obdobie, ktoré niekam smeruje. Je to očakávanie niečoho pekného. Január by som najradšej z kalendára vyškrtla. Chudáčik, nech mi odpustí, ale je to veľmi depresívny mesiac. Všetci sme tuční, prispatí, robíme daňové priznania a chodia nám faktúry... Ale najviac mi prekážajú krátke dni. Ja totiž potrebujem slnko. Keď ho mám dostatok, som plná energie a endorfínov, ale keď prší a je zamračené, som aj ja zachmúrená. Preto sa vždy predpripravím na tento mesiac, hádam ho aj tentoraz celkom dobre prežijem (smiech).

Čo konkrétne vás čaká?

– V januári ešte vybavujeme v našom salóne objednávky, ktoré dostávame na základe poslednej módnej prehliadky. Tá bola v novembri a veľmi ma teší, že originálne modely mám do posledného kusa predané. To je pre mňa veľmi pozitívne znamenie, že kolekcia sa páčila. Vo februári však začnem pracovať na príprave letnej kolekcie, ktorú predstavím zase v máji, takže žijem letom. A marec je už fajn, vonku všeličo vyklíči (smiech), sú dlhšie dni.

Než ste si tento rytmus zabehali, asi to dlho trvalo.

– Salón už funguje štrnásty rok, ale zaujímavé je, že každú módnu prehliadku pripravujem stále s tými istými ľuďmi. Vďaka tomu sa oveľa skôr vychytali detské choroby a módne prehliadky bežia bezbolestnejšie. Všetko funguje na telefón. Ide o to, čím skôr pochopiť systém, ako to má fungovať. Mám rada poriadok a organizovanosť, aj keď je toho veľa, čo ešte úplne neklape...

Isté je, že máte obchodného ducha, keď ste si dokázali vybudovať obchodnú značku. Kolekcia Dione je už cenovo dostupná pre väčšinu žien, predávate okuliare...

– Vyzerá to veľmi jednoducho, ale ako vždy hovorím, začínali sme v suterénnych priestoroch na ploche 50 štvorcových metrov. Než sme sa dostali na 6. poschodie, išli sme krok za krokom, poschodie za poschodím. Je to veľmi ťažká práca a nikdy to nebolo ani nebude jednoduché. Môžete sa prinútiť umývať riad aj upratovať, ale prinútiť sa tvoriť, to nejde. Keď nemáte vnútornú pohodu a pocit rozletu, tvoriť nemôžete. A keď dám dokopy celú kolekciu, potom je tu ďalšia vec: vytvoriť kolekciu pre naše malé Slovensko, ktoré sa počtom obyvateľov podobá predmestiu Káhiry alebo Moskvy. Tvorba modelov je jedna vec a doladiť všetko druhá vec. Potrebujem, aby sa to finančne zmestilo do našich možností.

Pritom nie ste vzdelaním ani výtvarníčka, ani ekonómka.

– Veľa narážok bolo na mňa zo strany výtvarníkov, ale ja sa nepasujem za nijakú výtvarníčku. Mám salón, kde ľudia radi chodia, snažím sa splniť im ich túžby, a odchádzajú od nás kompletne oblečení. Možno som na začiatku svojej tvorby robila kreácie, ktoré som nepredala, a preto som s tým prestala. No nie je to komercia, len chcem vidieť zmysel toho, čo robím. Pokiaľ nie sú ľudia na Slovensku ochotní nosiť holé bruchá a nohavice nezvyčajnej dĺžky, nemôžem robiť nejaké príliš extravagantné modely. Je ťažké, aby človek prežil, ale nechcem sa sťažovať, mám okolo seba úžasných ľudí, aj zákazníkov.

Za veľa vďačíte aj svojej schopnosti komunikovať s ľuďmi.

– Určite. Bez toho by to nešlo. Mnohí mi povedia, že som mala šťastie, ale ja na to mám vetu: Bežala som mu oproti! Keby som sedela doma, nenafúka mi ani úspech, ani peniaze. A vždy to tak je, ten, kto dáva, ten aj dostáva!

Máte však aj oporu v rodine.

– Áno. Cením si podporu všetkých. Aj mamy, aj svokry. Ale najviac môjho manžela. Treba otvorene povedať, že nebyť jeho, neviem. Možno ste si všimli, že muži nemajú radi úspešné ženy. Je to dané historicky, že muž je pán, ten hlavný v rodine. Ja som prvé tri roky všetky financie, ktoré môj muž zarobil, dala do salónu.

Asi vás musí veľmi ľúbiť...

– (smiech) Asi áno. Ale to je vždy v strede – akcia a reakcia. Ten, kto lásku rozdáva, ten aj dostáva. K tomu, kto je milý, aj tí druhí sú milí a k tomu, kto je zlý, aj druhí sú zlí. Tak to v živote funguje a snažím sa to vštepovať aj môjmu synovi, že nie je len učiteľ zlý, ale je to niekde v strede.

Darí sa vám väčšinu vzťahov mať akoby pod kontrolou.

– Chcela som študovať psychológiu, potom architekútru, ale promovala som na práve a nakoniec som skončila pri móde. Psychológia je však podstatná. S kolegami, so zákazníkmi je veľmi dôležitá komunikácia. Keď je vám niekto sympatický, verte, že aj vy ste mu sympatická. Mám to vyskúšané, za tých štrnásť rokov sa v salóne premlelo milión ľudí. Osvojila som si výrok Coco Chanel, že ten, kto vstúpi do môjho domu, musí sa stať mojím priateľom. Keď nie, nemôžem ho obliekať. V mojom salóne sú však ženy, ktoré obliekam 12 rokov, tykáme si a máme "babince". Veľa si o sebe povieme. Moje zákazníčky sa navzájom stávajú priateľkami. Je to vzájomné. Prirodzený výber, ako pri voľbe partnera.

Práve ste mi povedali jeden z vašich receptov na úspech?

– Nepovažujem to za recept. Ide o to, že keď človek robí svoje povolanie s láskou aj so srdcom a peniaze sú prostriedkom na to, aby mohol fungovať, nikdy nie cieľom, úspech príde. Začala som podnikať v období, keď mi ešte všetci hovorili, že to je šialenstvo. Otec aj brat sú lekári, takéto úlety v našej rodine neboli. Napriek tomu som začala. Tri roky som preplakala, keď mali byť výplaty, budila som sa, ale je to za mnou. V každom prípade som, kde som, je to ťažké v živote, ale čo nie je? Každé zamestnanie má za aj proti. Všetko je obeta. Hovorím to stále aj svojmu synovi. Keď niečo chceš dosiahnuť, musíš sa učiť.

Nepríde vám niekedy trochu ľúto, že nemáte dcéru, ktorú by ste mohli obliekať? A ktorá by po vás prevzala rodinný podnik?

– Chlapci sa majú – nehovorím, že lepšie, ale človek sa oveľa viac bojí o dievča. Chlap sa pri výbere partnerky "minie" v živote dvakrát, trikrát a nič sa mu nestane. Ale žena? A teraz si predstavte, že by som nebola stará mama (smiech). Okrem toho, chlapci majú k mamám vždy krásny vzťah a ja ho mám tiež. A to, že mám jedného syna? Bol to prirodzený vývoj a ja nikdy nič neplánujem. Možno príde vnučka, ktorá salón prevezme.