Herečka Soňa Valentová má za sebou ťažký rok – stratila manžela. ,,Snažila som sa robiť všetko pre to, aby som bolesť aspoň trošku prehlušila," vraví známa herečka, ktorá prekonala neľahký životný zlom. Čo je pomohlo a naďalej v živote pomáha? Viera, dcéry aj práca, ktorá jej stále prináša veľa radosti.
Dni pred Vianocami ste mali nabité. Hrali ste v Bratislave aj v Nitre, nie je to náročné?
- Momentálne áno, ale v našom povolaní sa striedajú pracovné návaly s pokojom. V lete máme príjemné prázdniny ako školáci, žiaľ, tie tohoročné boli pre mňa kruté. Strata, ktorú nám spôsobila smrť môjho manžela, bola ešte veľmi čerstvá. Snažila som sa robiť všetko pre to, aby som bolesť aspoň trošku prehlušila. Pustila som sa do úprav bývania, naložila som si na seba starosti, čo bolo v istom zmysle dobré: večer som bola taká unavená, že rozmýšľať nebolo kedy. Po lete som veľmi rada prijala ponuku od Jožka Bednárika, aby som si zahrala v jeho muzikáli Kabaret. Bola to krásna práca, ktorá mi tiež vyplnila čas. S Jožkom Bednárikom som naposledy robila pred desiatimi rokmi, konkrétne muzikál Pokrvní bratia, a rok predtým muzikál Grand Hotel. Po desiatich rokoch sme sa znovu stretli pri skvelej robote.
Váš manžel, známy režisér Pavol Haspra, zomrel minulý rok v apríli. Musí byť pre vás naozaj ťažké vyrovnať sa s jeho stratou.
- Veľmi ťažké, ale najhoršie boli vari minulé Vianoce. Manželova choroba naplno prepukla. Na Nový rok to vyzeralo nádejnejšie, zdalo sa, že leukémia ostane v chronickej forme a nebude tak rýchlo postupovať. Človek mieni, Pán Boh mení. Štyri mesiace po Vianociach, minulý rok v apríli, manžel zomrel. Svojich 75. narodenín sa už nedožil. Pri ich príležitosti, teraz v decembri, si Slovenské národné divadlo uctilo jeho pamiatku. Môj dar, bustu môjho manžela, umiestnia aj so sochami ďalších osobností (doteraz boli odložené), ktoré sa pričinili o vznik a rozmach SND, na čestnom mieste v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Verím, že terajšie vedenie ich, aj na môj podnet, vráti verejnosti.
Pred Vianacami ste hrali v muzikáli Kabaret a vaša dcéra Katka Hasprová v Hriešnom tanci. Na jej premiéru do Divadla Aréna ste prišli aj so staršou dcérou Natáliou, ktorá bola v minulosti tiež úspešnou herečkou. Boli ste čisto divadelná rodina: manžel známy režisér a vy tri herečky.
- Áno, aj staršia dcéra vyštudovala herectvo a po skončení školy hrala krásne postavy v mnohých kvalitných inscenáciách, ktoré sa dodnes reprízujú v televízii. Je to zaujímavé, ale obidve moje dcéry ,,vytiahol" Jozef Bednárik. Natália stvárnila hlavnú postavu v Krvavej svadbe a Katarína ešte počas štúdií v Brne hrala v muzikáli Jozef a jeho čarovný farebný plášť. Jožko Bednárik im v podstate pomohol pri odštartovaní kariéry.
Dnes však už nehrá, nie je vám to ľúto?
- Áno, je to škoda. Mnohí ľudia si ju stále pamätajú a majú podobný názor. Pýtajú sa ma, prečo sa už nevenuje herectvu. Natália žila dvanásť rokov v Španielsku, po rozvode sa vrátila do Bratislavy a dnes pracuje na ministerstve kultúry. V prerušenej hereckej kariére sa ťažko pokračuje. Ale vždy sme s manželom považovali za celkom prirodzené, že sa naše deti budú venovať umeniu, pretože vyrastali v takom prostredí. A bola to ich slobodná voľba, že si zvolili práve herectvo.
Žili ste v dome s manželom a s dcérou Katkou. Po jeho smrti ste ostali samy. Katarína sa možno odsťahuje, odíde... Viete si predstaviť, že raz bude žiť aj sama?
- Viem. Natália býva vo svojom byte, ja bývam s Katkou, ale keď sa raz rozhodne, že chce byť sama, budem ju navštevovať. Ak nie, rada ju budem mať aj naďalej pri sebe, pretože som znášanlivý človek.
Nie ste človek, ktorého predstava, že ostane sám, desí?
- Nedesím sa toho, pretože si myslím, že človek nikdy nie je sám. Ak chce, má tú najväčšiu ochranu, akú môže mať – Pána Boha.
Prežili ste veľmi bolestný životný zlom, prišli ste o manžela. Psychológovia vravia, že človek potrebuje v priemere pol roka, aby sa s takou veľkou stratou, akou je úmrtie blízkeho človeka, vyrovnal. Čo vám najviac pomohlo, práca, deti?
- Práca až na treťom mieste. V prvom rade mi pomohlo presvedčenie, že smrť neznamená definitívny odchod človeka, čiže moja viera. Viera mi najviac pomohla a, samozrejme, aj moje dievčatá. No skôr som musela ja pomáhať im. Ale ak niekomu pomáhate, súčasne to pomáha vám. Ak niekomu urobíte dobre, určite sa vám to vráti, lebo všetko sa vracia, dobré aj zlé.
Veľmi ma prekvapilo, a určite nielen mňa, vyznanie synovca vášho nebohého manžela. V relácii Pošta pre teba sa vám verejne poďakoval za to, ako veľmi ste mu v krízovej životnej situácii pomohli.
- Aj ja som bola nesmierne prekvapená. Netušila som, kto ma vlastne do relácie pozýva. Keď vyšlo najavo, že je to on, bolo to naozaj nečakané. To, že som mu pomohla, som nepokladala za nič mimoriadne. Ako sa ukázalo, preňho to znamenalo veľa. Práve tu som si uvedomila, že akákoľvek pomoc je dôležitá, pretože nikdy nevieme, v akej miere druhému pomôžeme. Z nášho pohľadu to môže byť nepodstatné a jemu to môže zachrániť život.
Doba sa mení, a, žiaľ, aj vzťahy. Mnohí ľudia vzdychajú za minulosťou, keď honba za peniazmi natoľko neovplyvňovala ich životy. Boli si bližší, viac sa o seba zaujímali. Zmenili sa vzťahy aj medzi hercami?
- Áno, doba sa mení. Uvedomujem si, že ľudstvo si asi musí odskúšať všetky druhy spolunažívania, aby zistilo, že nie je schopné dať tento svet na poriadok bez Najvyššieho, ktorý všetko vytvoril a všetko mu patrí: vesmír aj to miesto pre nás na svete. No ja osobne som veľmi šťastná, že ma osud zavial do Slovenského národného divadla, ktoré je miestom veľkých osobností. Vždy som sa tam cítila dobre a cítim sa aj dnes. Žiaľ, Slováci si nevážia svojich vedcov, umelcov, ľudí, ktorí niečo dokázali. Neviem, čím to je. Máme vari takú malú národnú hrdosť?! Ale tu nejde o žiaden nacionalizmus. Francúz sa teší, že je Francúzom, Maďar Maďarom. A my? To ma naozaj trápi.
Je zrejme príjemné robiť v zamestnaní, kde vek nepredstavuje nijaké obmedzenie. Herec, ak svoje zamestnanie miluje a môže ho vykonávať, nemusí sa trápiť nad tým, že v určitom veku pocíti tlak a bude musieť odísť, aj keby chcel ostať.
- Máte pravdu, neviem si to predstaviť pri iných zamestnaniach, určite to prináša stres. Našťastie, dobré úlohy sa nepíšu len pre pre mladých ľudí, a kým nám funguje pamäť a telo, ide to. Nie nadarmo sa hovorí: herci umierajú postojačky. Ale aj keby som, nedajbože, musela skončiť s divadlom, vedela by som to prijať. Určite by som si naša takú činnosť, ktorú by robila radosť mne aj iným. A nemuselo by to byť práve z javiska.
