Na Orave bol neprehliadnuteľný. Dodnes sa priatelí s tamojšími mladými z ulice. Vie byť rázny a na rovinu rozpráva o tom, čo si myslí. Napriek tomu, si ho mnohí rýchlo obľúbia. Asi preto, že to, čo robí, dáva ľuďom zmysel. Zakladateľ internetovej psychologickej poradne pre mladých IPčko.sk, ktorá denne pomáha ľudom prekonávať ich životné ťažkosti a problémy, hovorí o svojich skúsenostiach s prácou s mladými.
Marek Madro je riaditeľom OZ Inštitút PRIJATIA, ktoré už viac ako rok realizuje internetovú poradňu pre mladých IPčko.sk. V máji získal cenu MOST Najlepší projekt roka a v súčasnosti rozbieha ďalšie projekty, ktorých cieľom opäť nebude nič iné než pomoc mladým ľuďom v núdzi.
Vždy ste chceli byť psychológom?
Vôbec nie. Študoval som niečo celkom iné. No vždy ma lákala práca s mladými. Tak som zrazu skončil na Orave v nízkoprahovom klube COOL CLUB, kde mladí tínedžeri zvykli tráviť svoj čas. Bolo to niečo ako centrum voľného času, avšak viac otvorené, čiže mohol prísť hocikto. Keďže Orava je jednou z oblastí s nie veľkými možnosťami uplatniť svoje talenty, náš klub bol pre viacerých mladých veľmi atraktívnou ponukou. Začali tam chodiť mladí z najrôznejších sociálnych vrstiev a odlišných prostredí. Stretol som tam veľa ľudí, ktorí ma posúvali vpred a mnohému ma naučili. Žiaľ, niektoré stretnutia boli sprevádzané bolesťou nad tým, ako sa niektoré rodiny topili pod náporom problémov priamo pred mojimi očami bez toho, že by im vedel niekto pomôcť. Takúto bezmocnosť vo mne vyvolávali vzťahy poznačené alkoholizmom a inými drogami. Mladí, ktorí vychádzali z takýchto rodín potom neraz skĺzli do podobných závislostí, alebo chceli svoju nešťastnú situáciu maskovať nadradeným postavením medzi rovesníkmi. Stávali sa z nich vodcovia mládežníckych gangov, s ktorými sa často vliekli rôzne krádeže, drogy a výtržnosti. A síce navonok nedali nič najavo, vo vnútri veľakrát prežívali ťažké vnútorné boje, smútok a strach zo situácie doma, bezmocnosť a zúfalstvo. Až po odchode z klubu som sa rozhodol pre štúdium psychológie v nádeji, že takto budem vedieť viac pomôcť mladým, ktorí to v živote nemali ľahké.
Kde sa potom zrodila myšlienka pomoci cez internet? Nemáte pocit, že oveľa lepšie by bolo pomáhať im priamo na miestach, kde žijú?
Ale dnešní mladí sa práveže najčastejšie zdržiavajú na internete. Síce to je virtuálny priestor, no stále je reálny. Pozrite sa len na také sociálne siete. Žije to tam oveľa viac než na ihrisku pred ich bytovkami. Internet je teda prvým miestom, kde sa vieme k mladým dostať bližšie. Navyše anonymita, ktorú ponúka, pomáha prekonať hanblivosť a strach pred zdôverením sa s vecami, o ktorých v bežnom živote nikto nevie. To bolo vlastne takým prvým motívom k tomu, aby vznikol projekt IPčko.sk. Či už to bolo na Orave alebo kdekoľvek inde, mladí oveľa ľahšie dokázali hovoriť o tom, čo ich trápi, na internete. Cez deň vyzeralo všetko dokonale, a potom som večer nachádzal od nich správy o tom, čo sa deje doma, v ich partiách alebo v nich samotných. A tak som denne musel odpovedať na desiatky správ, v ktorých priznali aj to najhlbšie z ich vnútra. Virtuálny priestor sa tak ukazuje byť naozaj veľmi účinným nástrojom, ktorý má síce mnoho nástrah, ale tie by nemali stáť v ceste tomu, aby sa využil k niečomu dobrému.
Myslíte si, že internet dokáže nahradiť živý kontakt?
Rozhodne nie. Sám to tak hovorím, že naše IPčko.sk je skôr taká prvá pomoc. Sme často prví, na koho sa mladí obrátia, keďže naša pomoc ich nič nestojí. Veľakrát nám píšu hneď, keď je situácia ešte celkom čerstvá. Pomôžeme im upratať si myšlienky, trochu sa upokojiť, čím zamedzíme tomu, aby pri nezvládnutí situácie konali skratovo, či už pokusmi o samovraždu, sebapoškodzovaním alebo inými neuváženými reakciami. Veľmi si uvedomujem, že mať niekoho, na koho sa môžu obrátiť v momente tej pre nich najväčšej katastrofy, je to najhodnotnejšie, čo im vieme ponúknuť. Pocit, že nie sú sami a že niekomu na nich záleží. Že človek už nemusí byť na všetko sám a má pri sebe niekoho, kto ho berie takého, akým je, s jeho chybami, problémami a zraneniami. A to robí niekedy zázraky. Takéto prijatie nie je len slovo, je to tabletka na bolesť.
Najnovšie pracujeme na tom, aby sme vytvorili mobilnú aplikáciu, vďaka ktorej nám budú môcť ľudia písať aj z mobilov, smartfónov a tabletov, aby im už nič nestálo v ceste k prvej pomoci.
Kto má najčastejšie o online pomoc záujem?
Je to rôzne. Píšu nám mladí tínedžeri, vysokoškoláci, pracujúci i nezamestnaní. Rodičia i deti. Ľudia žijúci v manželstve a vzťahoch ale aj slobodní. Muži aj ženy. Je to veľmi široká spleť ľudí, o to ťažšie to potom máme my, keďže našich dobrovoľníkov musíme vzdelávať, aby okrem klasického vzdelania psychológie alebo sociálnej práce, mali dostatok poznatkov aj v iných oblastiach. No tým, ktorí nám píšu, chceme pristupovať predovšetkým ako ľudia. Mnohí totiž majú obavy vyhľadať pomoc a je pre nich priam nepredstaviteľné, že by sa niekedy rozprávali so psychológom. Aj preto tu je IPčko.sk. Ľudia tak majú možnosť poradiť sa s psychológom online, zistiť, aké sú ich možnosti, poprípade sa dohodnúť na ďalších krokoch. Ale hlavne tu chceme byť pre mladých.
Z čoho pramení strach ľudí zo psychológov?
Iba zriedka-kedy sú ich obavy odôvodnené. Samozrejme, boli prípady, keď nám ľudia opisovali zážitky z psychiatrie, keď niektoré postupy pripomínali doslova horory. Taktiež sme si už vypočuli niekoľko sťažností, keď psychológ alebo psychiater odmietol človeka pre nedostatok miesta alebo finančných prostriedkov na úhradu odbornej starostlivosti či hospitalizácie. No oveľa častejšie ľuďom bráni v návšteve psychológa akýsi v spoločnosti pretrvávajúci predsudok, že psychológovia sú len pre chorých ľudí. Mnohí ani len nevedia, že psychológ nepredpisuje lieky a že nemá schopnosti nabúrať sa ľuďom do mysle. V skutočnosti sú psychológovia normálnymi ľuďmi, čo sa snažíme prezentovať aj navonok. Okrem toho, že ponúkame možnosť písať si s nimi online a presvedčiť sa na vlastné oči, pripravujeme aj sériu videí, ktoré zverejňujeme raz do mesiaca. Sú to krátke videá na rôzne témy, v ktorých psychológovia hovoria o mnohých problémoch ale aj životných smerovaniach, akými sa mladý človek uberá a na ktoré počas svojho života často naráža. Ide nielen o to, že tým tak trochu môžeme ukázať, že mať podobné problémy je celkom normálne. Každý ich nejaké predsa má. A na druhej strane ľuďom vieme ukázať, že tieto problémy sa dajú riešiť.
Vyzerá to, že máte celkom veľa aktivít, máte vôbec čas aj pre seba?
Často sa ma ľudia pýtajú, čo by som robil, keby IPčko neexistuje. Mne je viac než jasné, že by som si určite vymyslel niečo iné (smiech). Nemohol by som len tak sedieť. Je pravda, že IPčko mi berie veľa času a že niekedy som potom z toho už unavený. Mnohokrát si to odnášajú moji priatelia, ktorých kvôli iným svojim povinnostiam a aktivitám zanedbávam. Mám však veľké šťastie, že moji priatelia sú rovnako ako ja presvedčení o sile tohto projektu. Skutočne, som im veľmi vďačný za ich podporu.
Nenapadlo vás teda niekedy na všetko sa jednoducho vykašľať?
IPčko znamená môj život. Vidím v tom zmysel. A predovšetkým ľudia, ktorí nám píšu, mi dávajú často pocítiť, že si túto našu službu veľmi vážia. Už len kvôli nim nechcem nikoho pripraviť o možnosť takejto pomoci. Za viac ako rok a pol nášho fungovania sme mali tisíce chat-rozhovorov s mladými, ktorí v ich ťažkej situácii hľadali pomoc. Mám pocit, že už to nie je len tak, a preto to nechcem brať ako nejaký chvíľkový rozmar alebo prebudenie nejakého dobráckeho ducha. Vnímam to aj ako veľký záväzok. Záväzok voči sebe, voči dobrovoľníkom a hlavne voči ľuďom, ktorí sa nám zdôverujú.
Vytvorili ste si už aj celkom slušné zázemie. Ste spokojný alebo máte nejaké ďalšie plány?
Internet a celkovo počítače nie sú zrovna mojou srdcovkou. IPčko.sk pôvodne vzniklo len preto, že som cítil nevyhnutnosť niečoho takého. Najviac ma však napĺňa práca s mladými naživo. Možno aj preto som sa rozhodol splniť si tento svoj sen a pred Vianocami odštartujeme náš prvý víkend s mladými, ktorý sme nazvali IMAGE. Je to skôr taký zážitkový program, ktorý pre mňa osobne veľa znamená. Odtrhli sme sa od počítačov a ideme sa rozprávať aj naživo. Uvedomil som si, že keď chceme bojovať s problémami mladých, treba začať ešte skôr než vzniknú. Často nosíme nejakú svoju masku, imidž, ktorý síce veľa povie o skupine, ku ktorej sa hlásime, ale málo hovorí o nás. Chceme byť úžasní, cool a dokonalí. Ale niekedy zabúdame, akí sme, keď sme sami sebou.
-Reklamná správa-
