Zvolenie Radičovej na čelo kandidátky SDKÚ príliš preferenciami strany nepohne ani v jednom smere. Jediný rukolapný (a dosť prekvapujúci) fakt, ktorý vzišiel zo straníckych primárok je, že vplyv Dzurindu na poste šéfa strany sa výrazne oslabil.
Či už nedokázal presadiť svojho favorita v straníckej základni, alebo sa v dueli zásadne neangažoval, výsledok je rovnaký: vôľa predsedu už neznamená automaticky cestu. Samotná volebná líderka sa bude mať v kampani čo oháňať.
Aj pravidelné víkendové politické prekáračky naznačili, že si bude musieť zvyknúť na jednotvárnu predvolebnú stravu – na tanieri bude mať denne otázku (treba povedať, že stále nezodpovedanú) financovania strany a servírovanú nielen zo strany Smeru. S blížiacim sa dňom D sa budú čoraz hlasnejšie pýtať aj všetci konkurenti uchádzajúci sa o priazeň toho istého pravicového voliča.
A ako dezert môže čakať aj spomínanie na jej podvodné hlasovanie v parlamente. Strana vo voľbách nebude bojovať o vavríny víťazstva, ale o prežitie. Dzurindove ambície byť vedúcou silou pravice sú dnes už čírym anachronizmom – potenciálni partneri dnes dychtivo hľadia na čoraz väčšmi váhajúceho voliča SDKÚ.
Aj predvolebný slogan So Smerom nie! už dávno stratil aktuálnosť . Pre všetkých platí (bez ohľadu na vyhlásenia) So Smerom áno!. To líderke vysvetlí na prvom výjazde každý stranícky kolega s ambíciou získať po voľbách vysnívanú stoličku referenta na okresnom úrade, na ktorej sa zatiaľ rozťahuje nejaký esenesák.
