NOVÉ MEXIKO - Vedci z Univerzity v Novom Mexiku a Národného laboratória v Los Alamos skúmali panciere korytnačiek v oblastiach, kde boli v minulosti realizované testy atómových zbraní. Vo svojom výskume okrem iného uviedli, že tieto živočíchy sú ako časové kapsule histórie vývoja jadrových zbraní na našej planéte.
Keď ľudia v druhej polovici 20. storočia ničili Zem atómovými bombami, korytnačky si po celom svete pokojne (a veľmi pomaly) žili svoje životy a netušili, že do ich pancierov sa hlboko vrylo dedičstvo týchto desivých výbuchov. Tieto zistenia potvrdil výskum vedcov z Univerzity v Novom Mexiku a Národného laboratória v Los Alamos publikovaný v časopise PNAS Nexus. Po analýze pancierov týchto zvierat pochádzajúcich z oblastí testovania atómových bômb a skládok jadrového odpadu zistili, že sa v nich nachádzajú jasné stopy antropogénneho uránu z jadrového spadu.
Panciere korytnačiek rastú vo vrstvách a fungujú ako „zásobník informácií o životnom prostredí“ podobne ako letokruhy stromov. Podľa expertov by mohla byť táto skutočnosť použitá ako nástroj pri rekonštrukcii histórie výbuchov jadrových bômb. Autori štúdie zozbierali päť ulít z rôznych miest, ktoré sa spájajú s použitím jadrových bômb. Nezvyčajné uránové stopy našli v pancieroch zelenej morskej korytnačky z Marshallových ostrovov, púštnej korytnačky z juhozápadného Utahu, riečnej korytnačky z lokality Savannah River v Južnej Karolíne a korytnačky z rezervácie Oak Ridge vo východnom Tennessee.
Niektoré z uránových signatúr sa presne zhodovali s jadrovými udalosťami. Pancier z Oak Ridge obsahoval uránovú signatúru vo svojich rastových letokruhoch v rokoch 1955 až 1962 s maximom v roku 1958, čo priamo súvisí s uvoľnením vysoko obohateného uránu do ovzdušia v tejto oblasti. Obzvlášť zaujímavý je pancier z Marshallových ostrovov. Táto odľahlá lokalita slúžila v rokoch 1946 až 1958 ako tichomorský skúšobný polygón USA a uskutočnilo sa v nej približne 67 jadrových testov, ktoré po sebe zanechali nepríjemné dedičstvo.
Pancier zelenej morskej korytnačky použitý v tejto štúdii bol nájdený v tele žraloka tigrovitého uloveného v blízkosti Enewetak Atoll v roku 1978, približne 20 rokov po ukončení jadrových skúšok na tomto mieste. Korytnačka bola relatívne mladá a je nepravdepodobné, že by bola v čase výbuchu nažive, napriek tomu sa na jej pancieri stále nachádzali stopy uránu. Vedci predpokladajú, že stopy rádionuklidov sa na pancier dostali počas čistiacích činností na Atolle, kedy sa na povrch dostali staré kontaminované sedimenty. Prípadne by to mohlo naznačovať, že zdedená kontaminácia z bomby bola v lagúne stále prítomná a dostala sa do panciera korytnačky prostredníctvom potravy z kontaminovanej morskej trávy a rias.
Tieto plazy s pancierom ale nie sú jedinými živými organizmami, ktoré sa dajú využiť na sledovanie histórie atómových bômb. V minulosti sa používali aj koraly a schránky mäkkýšov. Prekvapivo účinné sú aj oči najdlhšie žijúceho stavovca, žraloka grónskeho. Experti však tvrdia, že korytnačky sú mimoriadne užitočným nástrojom na poskladanie histórie jadrovej aktivity na Zemi. Preto dúfajú, že sa dajú využiť na ďalšie zistenie skutočnosti, ako atómové bomby zmenili našu planétu.
„Tieto zvieratá majú jedinečnú pozíciu na zaznamenávanie informácií o ľudských aktivitách v jadrovej krajine v dlhodobom horizonte. Očakávame, že kombinácia analýz historicky zozbieraných a moderných exemplárov výrazne rozšíri naše možnosti monitorovania životného prostredia v súvislosti s pretrvávajúcimi otázkami jadrovej kontaminácie,“ uviedli autori štúdie.
