HRUŠKY/PÁNOV – Tragédia, ktorá nemá v našich končinách obdobu. Tak by sa dalo popísať vyčíňanie tornáda na južnej Morave. Z fotografií, ktoré kolujú internetom, naskakuje husia koža. Mladá Česka však svoje zážitky povýšila na iný level. Opísala, aké to je byť „v prvej línii“.
Tragické, nevídané, dychberúce. Tak by sa dalo opísať tornádo, ktoré sa 24. júna prehnalo Juhomoravským krajom. Zničené budovy, ľudia bez strechy nad hlavou, stovky zranených a šesť obetí je bilancia ničivého živla, ktoré v našich končinách nemá obdobu. Z fotografii, ktoré kolujú sociálnymi sieťami, nabieha husia koža. Na mieste sú stovky ľudí, ktorí podávajú pomocnú ruku a snažia sa dediny zasiahnuté tornádom opäť „postaviť na nohy“.
Jednou z nich je aj mladá Česka Veronika, ktorá bola minulý týždeň na mieste činu. „Aká bola južná Morava? V piatok som sa po piatich dňoch vrátila z Pánova a Hrušek. V deň skazy si dvaja neskutočný chlapi povedali, že keď sú všetky budovy naokolo zničené, tak tam to ubytovanie proste dostanú odinakiaľ a napríklad po koľajniciach. Začali obvolávať, zariaďovať a v piatok stálo na starej stanici v Hruškách sedem lôžkových vagónov s kapacitou pre viac ako 300 ľudí,“ popisuje svoje prvé zážitky.
V Hruškách bola od nedele, odtiaľ sa následne v pondelok ráno premiestnila aj spolu s partiou zdravotníkov z Budějovíc do Pánova. Skúsenosti, ktoré videla na mieste, s ňou „riadne zamávali“. „Človek si hovorí, že má titul, robí si ďalší, že sa vie dorozumieť mnohými jazykmi a je celkom šikovný. Následne príde na hlavný stav a pýta sa, s čím môže pomôcť. Čo vieš? Pýta sa ma slečna, ktorá to tam má pod palcom. Si zdravotník? Klampiar? Murár? Pokrývač? Čo vieš?“ pýtala sa jej slečna, na čo Česka odpovedala, že je prekladateľka. Podľa Veroniky jej slečna v stane odpovedala, že bude prekladať palety s vodou z jedného miesta na druhé.
Príbehy, z ktorých mrazí
Postupne sa od prekladania vôd dostala k čapovaniu piva, rozvážaniu vody a organizácii skladu zdravotníckeho materiálu. Následne sa dostala až k zdravotníkom, ktorí ju poslali k chlapom, aby im natierala chrbty opaľovacím krémom. „Tí mali v hlave úplne iné starosti a na opaľovací krém si v tom momente nespomenuli. A tu sa konečne dostáva k hrdinom,“ uvádza Veronika, ktorá si za týždeň vypočula nespočetné množstvo príbehov zo všetkých strán. Napríklad zistila, že na miesto prišla partia mužov zo stavebnej firmy, ktorú tam poslal ich šéf. „Chlapi, na Morave vás potrebujú viac, zákazky počkajú. Hodinovka funguje stále rovnako, poznáme sa roky, tu máte 150-tisíc (približne 5800 eur) na materiál, keď peniaze miniete, vráťte sa,“ opisuje jeden z príbehov.
Následne sa rozprávala so šikovným mladíkom. Po tom, ako opäť vrátil k práci, k Veronike prišiel jeden zo zdravotníkov a vyrozprával jej príbeh. Údajne poslal svojmu šéfovi hodinovú výpoveď po tom, ako mu nechcel dať voľno a poslať na miesto pracovníkov. „Povedal mu, že má peniaze na dva mesiace a nepôjde odtiaľ, kým nebudú všetky domy svietiť,“ píše Veronika. O zdravotníkovi sa dozvedela, že je tam od piatku (25. júna – pozn. redakcie) a za ten čas vytiahol chlapom z nôh asi 50 klincov a takmer nespáva. Vtedy už bol utorok (29. júna – pozn. redakcie).
Rozprávala sa aj s domácimi, ktorí v deň katastrofy čakali svoje vnúčatá, ktoré zvyčajne spávajú v podkroví, no neprišli, lebo im do toho niečo vošlo. „Boli dve hodiny ráno, keď na improvizovanú ošetrovňu so zlým osvetlením prišiel pán s tým, že ho bolí chrbát a nemôže spať. Vzala som krém, začala ho masírovať a až keď som sa posadila na stoličku, aby som sa dostala k bedrovej časti, som si všimla modriny o veľkosti dezertného taniera. Pýtam sa ho, ako sa mu to stalo. S kľudným hlasom, akoby sa porezal o papier mi odpovedá, že na neho spadla garáž,“ opisuje situácie z ktorých mrazí.
Následne sa rozprávala s mužom, ktorému chcela natrieť chrbát opaľovacím krémom. Pýta sa ho, či dom, na ktorom robí, je jeho. „Nie, nie, ja mám tu vedľa, ukážem vám ho. Pýtam sa, či je to ten vzadu, kde muži naťahujú plachtu, na čo mi odpovie, že nie, je to ten bližšie. Sklopím zrak a pozerám sa na 6x8 metrov základovej dosky,“ tvrdí Veronika, pričom jej muž ukazoval video, na ktorom je vidieť, ako sa tornádo blíži a ničí všetko, čo mu skríži cestu. Mladá žen opisuje aj to, ako v jeden deň pri čapovaní piva za ňou príde vysmiaty muž, ktorému sa po troch dňoch vrátili mačky.
„Každý večer, keď sme sa vrátili na vlak, sme sa objali, dali si panáka, porozprávali, čo sme ďalší deň zažili a išlo sa spievať a hrať na gitaru. Tušila som to celý život, ale teraz to viem stopercentne. Hudba lieči,“ konštatuje Veronika. Opísala aj situáciu, kedy na miesto prišiel premiér Babiš a ako jeho návšteva na ňu „zapôsobila“.
„Každý má svoj melting point. Kamarátku zlomilo, keď sme sa rozprávali s otcom, ktorý prišiel o manželku a dcérku, človek mu videl na očiach, ako strašne moc sa mu chce plakať, ale nedal to na sebe poznať kvôli druhej dcérke, ktorá sa mu chodila pochváliť s plyšiakmi, ktoré zachránila z trosiek,“ vysvetľuje Veronika s tým, že takýchto príbehov zažila množstvo. „75-ročný pán jazdil každý deň z Hodonína do Pánova na bicykli, aby chlapom podával tašky. Deti mi pomáhali robiť popisy na krabice s materiálom, piatačka Terezka je po dvoch dňoch najlepšia výčapníčka, ako poznám. Tu sa počítajú ruky, nie roky,“ upozorňuje na záver a prosí ľudí, ktorí môžu pomôcť, aby išli na južnú Moravu a pomohli sa obciam opäť "postaviť na nohy".
