WASHINGTON - Venuša mohla v dávnej minulosti pohltiť svoj vlastný mesiac. Naznačuje to nový výskum, podľa ktorého mimoriadne pomalá rotácia planéty mohla spôsobiť, že jej hypotetický prirodzený satelit sa postupne približoval k povrchu, až do nej napokon narazil. Tento scenár by mohol vysvetľovať, prečo Venuša napriek podobnosti so Zemou nemá vlastný mesiac.
Ako informuje portál Daily Star, vedci z University of California, Riverside skúmali možnosť, že Venuša v minulosti mesiac mala, no namiesto jeho zničenia pri obrovskej zrážke ho samotná planéta postupne „pohltila“. Vedci pritom upozorňujú, že ide o hypotézu, ktorá nepotvrdzuje, že Venuša skutočne niekedy mala prirodzený satelit.
Venuša je svojou veľkosťou, hmotnosťou a vnútornou stavbou podobná Zemi, no v jednej zásadnej veci sa od nej výrazne líši. Zatiaľ čo Zem má veľký prirodzený satelit, Venuša žiadny nemá. Vedci už v minulosti uvažovali nad tým, že jej mesiac mohol byť zničený pri mohutnej kolízii. Ďalšou možnosťou bolo, že nikdy nedošlo k udalosti, ktorá by jeho vznik umožnila.
Kľúčová úloha pomalej rotácie planéty
Astrofyzik Stephen Kane z University of California, Riverside, ktorý je hlavným autorom štúdie, však tvrdí, že na vysvetlenie dnešného stavu Venuše nemusela byť potrebná žiadna katastrofická udalosť. Podľa jeho výskumu mohla zohrávať rozhodujúcu úlohu samotná gravitácia planéty v kombinácii s jej veľmi pomalou rotáciou.
Štúdia publikovaná v časopise The Astrophysical Journal skúmala, čo by sa stalo s hypotetickým mesiacom obiehajúcim okolo Venuše. Vedci pritom vychádzali zo známeho systému Zeme a Mesiaca. Vďaka zrkadlám, ktoré na povrchu Mesiaca zanechali astronauti misie Apollo 11, dokážu presne merať vzdialenosť medzi oboma telesami.
Mesiac sa od Zeme v súčasnosti postupne vzďaľuje približne o štyri centimetre ročne. Súvisí to s pomerne rýchlou rotáciou Zeme, ktorá trvá približne 24 hodín. Energia spojená s rotáciou planéty sa prenáša na Mesiac a spôsobuje jeho postupné vzďaľovanie. Venuša sa však správa opačne. Jednu otočku okolo vlastnej osi dokončí približne za 243 pozemských dní. Práve jej extrémne pomalá rotácia by v kombinácii s gravitačnými účinkami mohla spôsobiť, že hypotetický mesiac by sa namiesto vzďaľovania začal po špirále približovať k planéte.
Počítačové modely simulovali vesmírny náraz
Kane preto vytvoril počítačové modely, ktoré simulovali gravitačné pôsobenie medzi planétou a jej možným mesiacom. Najskôr pomocou modelu napodobnil vývoj systému Zeme a Mesiaca, aby overil, či dokáže správne reprodukovať známy príklad. Následne menil rýchlosť rotácie Venuše a veľkosť hypotetického satelitu.
Simulácie zahŕňali mesiace s hmotnosťou od polovice až po desaťnásobok hmotnosti nášho Mesiaca. Vo väčšine modelovaných scenárov bol výsledok podobný. Satelit sa postupne približoval k Venuši a napokon do nej narazil. Čím väčšiu hmotnosť mal, tým rýchlejšie k zrážke podľa modelov došlo. „Keď som tento objav urobil, bol som šokovaný,“ uviedol Kane. Podľa jeho slov očakával, že množstvo skúmaných scenárov prinesie rozdielnejšie výsledky, no simulácie smerovali prevažne k rovnakému záveru.
Výskum však nedokazuje, že Venuša skutočne kedysi mala mesiac. Kane sa domnieva, že je to možné, no otázka, či takýto satelit vôbec vznikol, zostáva otvorená. Štúdia skôr ukazuje, že ak Venuša mesiac mala, jej pomalá rotácia by mu pravdepodobne neumožnila zostať na obežnej dráhe navždy.
Stopy po zrážke zmizli z povrchu
Priame dôkazy o dávnej zrážke by sa pritom hľadali veľmi ťažko. Približne 80 percent povrchu Venuše má podľa vedcov podobný geologický vek, čo naznačuje, že približne pred miliardou rokov mohlo dôjsť k rozsiahlej obnove povrchu. Tá mohla zmazať veľkú časť starších stôp po udalostiach z dávnej minulosti.
Vedci predpokladajú, že náš Mesiac vznikol po obrovskej zrážke, ktorá zasiahla mladú Zem. Seizmické výskumy neskôr odhalili hlboko pod povrchom Zeme nezvyčajné štruktúry, ktoré môžu súvisieť s pozostatkami tejto udalosti. Podobné merania na Venuši by v budúcnosti mohli pomôcť objasniť, či aj ona v minulosti pohltila vlastný satelit.
Takáto udalosť by zároveň mohla pomôcť odpovedať na ďalšiu otázku, ktorou sa vedci zaoberajú už dlho: či bola Venuša niekedy schopná podporovať život. Zrážka s mesiacom by na planétu preniesla obrovské množstvo energie a momentu hybnosti. Mohla by tak ovplyvniť jej rotáciu, geologický vývoj aj podnebie. Ak mala Venuša v minulosti oceány alebo iné podmienky vhodné pre život, podobná kolízia mohla výrazne zmeniť ďalší vývoj planéty.
Dôležitý faktor pri hľadaní života
Význam výskumu však presahuje samotnú Venušu. Pri hľadaní potenciálne obývateľných planét pri iných hviezdach vedci často upriamujú pozornosť na svety podobné Zemi. Prítomnosť mesiaca môže byť jedným z faktorov, ktoré ovplyvňujú podmienky na planéte. Náš Mesiac spôsobuje príliv a odliv, mohol prispieť k udržiavaniu geologickej aktivity Zeme a významne ovplyvnil jej vývoj. Zatiaľ však nie je jasné, či je veľký prirodzený satelit pre vznik alebo udržanie života nevyhnutný.
„Mám pocit, že mať mesiac prináša určité výhody, ale pre obývateľnosť nie je nevyhnutný,“ uviedol Kane. Podľa neho Mesiac nepochybne ovplyvnil spôsob, akým sa Zem v priebehu času vyvíjala, no vedci stále nevedia presne určiť, aká dôležitá bola jeho úloha. Výsledky tak naznačujú, že vznik mesiaca a schopnosť planéty si ho dlhodobo udržať môžu byť dve úplne odlišné veci. Pri pomaly rotujúcich planétach môže gravitačná dynamika spôsobiť, že sa ich satelity začnú približovať k povrchu a napokon do planéty narazia.
Kane upozornil, že pri skúmaní planét podobných Zemi pri iných hviezdach sa vedci často pýtajú, či majú vlastný mesiac. Jeho výskum podľa neho ukazuje zaujímavý, no znepokojujúci scenár: ak sa takáto planéta nebude otáčať dostatočne rýchlo, jej mesiac môže postupne klesať smerom k povrchu a prípadná zrážka môže zásadne ovplyvniť ďalšiu históriu planéty.
