VARŠAVA - Aj posledná rozlúčka môže mať osobnú podobu. V nemeckom Wentorfe dostali účastníci nezvyčajnú možnosť, vlastnými rukami si vyzdobiť rakvy a vytvoriť na nich motívy podľa vlastných predstáv. Nápad pripravil pohrebný majster Christopher Kleinert, ktorý chcel tému smrti spojiť s tvorivou činnosťou.
Ako informuje portál fakt.pl, nápad vznikol počas Wentorfer Kulturwoche. Namiesto klasickej diskusie o smrti a pominuteľnosti sa účastníci pustili do maľovania a zdobenia rakiev. Podobné aktivity zároveň odrážajú širšiu zmenu v pohrebníctve. Čoraz väčšia pozornosť sa venuje osobnému príbehu zosnulého, jeho zvykom aj predstavám rodiny o poslednej rozlúčke.
Mnohé rodiny dnes chcú, aby sa rozlúčka čo najviac podobala človeku, ktorého si pripomínajú. Súčasťou obradu preto môžu byť fotografie, hudba, obľúbené predmety zosnulého alebo osobité rituály.
Christopher Kleinert, ktorý pôsobí ako majster pohrebných obradov, upozorňuje, že úloha pohrebnej služby už dávno nespočíva iba v zabezpečení samotného pohrebu. Rozhovory s pozostalými môžu trvať približne hodinu a pol až tri hodiny. Okrem praktických a organizačných otázok sa počas nich rieši aj to, akým spôsobom chce rodina zachovať spomienku na zosnulého.
Posledné rozlúčky sa navyše čoraz častejšie konajú aj na netradičných miestach. Patria medzi ne napríklad športové areály. Pohrebné služby pritom zabezpečujú celý rad úloh, od prevozu zosnulého a jeho prípravy cez vybavovanie potrebných formalít až po koordináciu ďalších služieb.
Vo Wentorfe však tému poslednej rozlúčky uchopili ešte netradičnejšie. Účastníci workshopu mohli sami namaľovať a ozdobiť rakvy. Tie následne nachádzajú využitie pri pohreboch, ktoré obec organizuje pre ľudí bez blízkych príbuzných. Slúžia tiež na prevoz zosnulých z miesta úmrtia do pohrebnej služby. Možnosť vlastnoručne maľovať rakvy a urny pritom ponúka aj firma Ollrogge-Kleinert. Kreatívna činnosť tak nemusí zostať iba súčasťou jednorazového workshopu.
O smrti chcú hovoriť aj s mladými
Podobné iniciatívy podľa Kleinerta nemajú iba tvorivý charakter, ale môžu slúžiť aj na vzdelávanie. Mladí ľudia by podľa neho mali dostať priestor hovoriť o smrti ešte predtým, než sa s ňou stretnú pri osobnej strate.
Kleinertovu firmu každoročne navštívi približne sto mladých ľudí. Ide napríklad o školské skupiny či skupiny konfirmandov. Pohrebná služba zároveň pripravuje školenia pre zamestnancov domovov s opatrovateľskou starostlivosťou a zariadení pre seniorov. Mení sa pritom aj samotné povolanie v pohrebníctve. Nestačia už iba organizačné znalosti. Pracovníci musia vedieť počúvať a komunikovať s ľuďmi, ktorí prežívajú smútok zo straty blízkeho človeka.
Príprava na toto povolanie trvá tri roky a počet miest na odbornú prípravu je obmedzený. Podľa údajov, na ktoré Kleinert poukazuje, sa v roku 2025 o jedno miesto uchádzalo viac ako 40 záujemcov. Pohrebníctvo zároveň čaká generačná výmena. V mnohých firmách dnes pracujú ľudia vo vyššom veku, a preto bude v nasledujúcich rokoch potrebné prilákať nových pracovníkov. Tí by mali postupne prebrať skúsenosti a znalosti súčasnej generácie pracovníkov.
