BRATISLAVA - Niektorí ľudia sa dožívajú oveľa viac ako sto rokov. Aké gény a faktory prostredia prispievajú k takejto extrémnej dlhovekosti? Vedci hľadali odpovede na prekvapujúcom mieste - v kláštoroch. Najpočetnejšia populácia s vekom vyšším ako sto rokov sa totiž nachádza práve tam.
Štvrtého marca oslávila María Branyas Moreraová 116 rokov. V januári sa stala najstarším človekom na svete, po smrti sestry André, francúzskej mníšky, ktorá sa dožila 118 rokov. Moreraová, ktorá má prezývku "super babička", prežila v roku 1918 pandémiu španielskej chrípky, svetové vojny, španielsku občiansku vojnu i pandémiu koronavírusu. Za svoj dlhý život podľa vlastných slov vďačí viacerým veciam - od užívania si prírody a dobrej spoločnosti až po vyhýbanie sa toxickým ľuďom. Taktiež ju pripisuje šťastiu a dobrej genetike.
Branyas je súčasťou superexkluzívneho klubu - je "superstoročná", čiže osoba staršia ako 110 rokov. Len asi tridsať ľudí na celom svete si môžu nárokovať tento titul, píše Live Science. Dnes na celom svete žije približne 573 400 ľudí, ktorí majú najmenej sto rokov. Ľudia ako Moreraová by mohli pomôcť vedcom lepšie pochopiť, čo niektorým ľuďom umožňuje žiť tak dlho. Je ich dlhovekosť len šťastie, alebo je to vďaka dobrým génom a iným faktorom? Štúdium storočných a superstoročných by tiež mohlo odhaliť pohľad na maximálnu dĺžku života ľudí a potenciálne spôsoby, ako ju predĺžiť. Superstoroční ľudia majú tendenciu mať spoločné určité faktory životného štýlu, ktoré môžu ľuďom celkovo pomôcť viesť dlhší a zdravší život.
Môžu za to gény?
Gény jednoznačne zohrávajú úlohu v dlhovekosti. Deti a súrodenci storočných majú tiež tendenciu žiť dlhšie, ako je priemer. Štúdia z roku 2016 zverejnená v časopise Aging zistila, že gény viazané na imunitnú funkciu a opravu buniek boli aktívnejšie u týchto extrémne starých ľudí. Vo všeobecnosti odborníci odhadujú, že asi 25 percent dĺžky života je podmienených genetikou. Ale ktoré konkrétne gény, ak vôbec nejaké, hrajú najväčšiu úlohu pri starnutí? Niekoľko desaťročí sa Annibale Puca, profesor genetiky na univerzite v Salerne v Taliansku, snaží odpovedať na túto otázku. V roku 2011 objavil ľudský gén s názvom BPIFB4, ktorý zastavuje starnutie kardiovaskulárneho systému a dokonca zvráti niektoré aspekty starnutia. V časopise Circulation Research Puca a jeho kolegovia ukázali, že gén BPIFB4 bol spojený s výnimočnou dlhovekosťou a bol nadmerne zastúpený u storočných.
BPIFB4 nie je jediný gén viazaný na dlhšiu životnosť. V roku 2019 výskumníci opísali takzvaný "gén dlhovekosti" - Sirtuin 6 (SIRT6), v časopise Cell. Pomáha opraviť DNA, ktorú starnúce bunky nedokážu efektívne opraviť, čo vedie ku génovým mutáciám, ktoré môžu viesť k rakovine a iným ochoreniam. Výskumníci analyzovali aktivitu SIRT6 u rôznych druhov hlodavcov a zistili, že zvieratá s najdlhšou dĺžkou života mali najefektívnejšie schopnosti opravy DNA vďaka tomu, že ich proteíny SIRT6 sú účinnejšie.
Enviromentálne faktory
Zatiaľ čo variácie v ľudských génoch ovplyvňujú dlhovekosť, svoju úlohu zohrávajú aj environmentálne faktory. Početné štúdie ukázali, že veci ako byť optimista, zdravo sa stravovať a nefajčiť, sú viazané na dlhší život. Môžu nám však superstoroční ľudia odhaliť iné faktory, ktoré môžu predĺžiť životnosť? Niektorí vedci tvrdia, že objavili náznaky na prekvapujúcom mieste - v kláštoroch.
Mnohé katolícke mníšky sa dožívajú sto a viac rokov. Prečo je to tak? Pred niekoľkými rokmi antropologička Anna Corwinová strávila čas v kláštore, kde robila rozhovory s miestnymi rádovými sestrami, ktoré tam žili. Všimla si podobné vzorce v živote žien, ktoré môžu byť spojené s dlhovekosťou. "Nie je to špecificky preto, že sú mníšky, ktoré dokážu žiť tak dlho, ale skôr o kultúrnych praktikách, ktorým sa venovali," povedala Corwinová. Vo všeobecnosti mníšky žili život plný zmyslu. Pomohlo im aj to, že boli súčasťou úzkej a podpornej komunity. Tiež mali tendenciu odmietať stigmu okolo starnutia a podieľali sa na každodenných aktivitách, ako je modlitba a socializácia, až do vysokého veku.
"V kláštore som stretla 95-ročnú ženu, ktorá bola na invalidnom vozíku úplne zhrbená, o ktorej by ste si mysleli, že sa nemôže ničoho zúčastniť. Spýtala som sa jej, čo robí so svojimi dňami a ona povedala: ‚Slúžim chorým a navštevujem starých ľudí‘. Keď som ju pozorovala, pohybovala sa pomaly po chodbe, ale kontrolovala svojich susedov na ošetrovni, aby sa uistila, že sa im darí dobre."
Štúdia vykonaná epidemiológom a popredným odborníkom na Alzheimerovu chorobu Davidom Snowdonom tieto pozorovania podporila. V roku 2003 Snowdon vykonal dlhodoý výskum 678 mníšok z Notre Dame. Zistil, že mali nižšiu mieru úmrtnosti zo všetkých príčin ako všeobecná populácia a táto výhoda úmrtnosti sa časom zvýšila. Medzi mníškami boli odhalené viaceré rozdiely. Tie, ktoré žili uzavreté v kláštoroch, so silnými vnútornými komunitami, mali tendenciu žiť dlhšie než tie, ktoré viac interagovali s vonkajším svetom.
