Keď dostala cirhózu pečene, začalo to ísť dolu vodou. Jaroslav vedel, že to neskončí dobre, ale myslel si, že mama bude žiť ešte aspoň 2 roky. Netušil, že to budú už len 2-3 týždne. Správu o jej smrti sa dozvedel v čase, keď za ňou išiel do nemocnice. „Nevyronil som ani slzu… emočne ma to zaseklo,“ spomínal. Až keď sa naňho v nemocnici pozrela cudzia súcitiaca pacientka, ktorá pochopila, čo sa stalo, všetko mu došlo. „Pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý ma zlomil… chcela vyjadriť podporu a pochopenie, ale ten pohľad bol veľmi zdrcujúci a silný.“ Utekal teda z nemocnice von: „Potreboval som sa z toho vykričať.“ Pred smrťou ešte mame stihol napísať sms-ku, že ju má rád, čo ju veľmi dojalo, pretože v rodine si to nezvykli hovoriť a prejavovať city.
Vzhľadom na to, že mu predtým zomrel brat, smrť mamy zvládal o čosi lepšie. Moment bol síce silný, ale nezrazilo ho to k zemi natoľko, ako smrť brata. Najviac ho však šokovalo, keď otec povedal, že čo tá mama urobila. Vírilo mu hlavou jediné: „Ty si ju týral, ty si jej ubližoval, ty si ju v ničom nepodporil… Stále ho vnímam ako najväčšieho vinníka, že tu mama už nie je.“ To bol zlomový moment, kedy sa rozhodol pretrhnúť s otcom kontakt.
Smrť otca bola úplne iná ako predošlé dve. „Nikdy som k otcovi bližší citový vzťah nemal, nemal som si ho na základe čoho vytvoriť.“ Keď mu asi po troch rokoch zavolal, že je na tom zle, prišiel za ním s vedomím, že je to predsa len jeho otec a nechcel mať výčitky, že niečo zanedbal. V hlave sa mu však premietlo všetko z minulosti – ako nemali skoro čo jesť, ale on si dopriaval. Dokázal si kupovať značkové veci na úkor domácnosti, v ktorej toho veľa chýbalo. Zapracovalo však svedomie a pocit zodpovednosti. „Keď zomrel, tak som sa presvedčil, že ten citový vzťah je nulový… Potom prišla sms-ka, že je po smrti a pre mňa to bolo akoby prišla sms-ka, že mám balík na pošte.“ Zvláštne však je, že iní ľudia jeho otca vnímali ináč - tak, ako ho doma nikdy nepoznali.
Fungujúcu rodinu moderátor nezažil a z toho pramení pocit strachu, vrátane strachu z odchádzania ľudí. Komunikačné nedorozumenia sú preňho hrozbou a ak príde do sporu, začne panikáriť. „Bojím sa sporov, zažil som ich dosť a už ich nechcem.“ Ale aj keď detstvo nebolo ukážkové, práve to ho posilnilo a určilo hodnotové priority do jeho dospelého života.
Ako dospelý muž sa však musel vysporiadať s ďalšou vecou. Do veku 21–22 rokov si myslel, že je na dievčatá. „Oženil som sa, narodil sa mi syn a pomerne po krátkom čase som sa rozviedol,” prezradil. Rozvod však nebol dôsledkom jeho homosexuálnej orientácie, skrátka im to neklapalo. „Ten čas, keď som bol sám, som využil na to, aby som si v tom urobil jasno,” uviedol.
Jeho syn, ktorý má asi 16 rokov, s tým zatiaľ evidentne žiadny problém nemal. Na to, že jeho otec má rád mužov, prišiel už ako päťročný škôlkar. „Keď som ho raz mal na víkend, načapal ma s vtedajším partnerom, keď sme si dávali pusu. Tak prišiel kolobeh vysvetľovania, že je to normálne, keď sa majú dvaja chalani radi. Myslím, že to celkom rýchlo pochopil. Tak nejako automaticky to prijal a vníma to ako normálnu vec,” povedal moderátor.
