ROZHOVOR Vrátil sa z pekla Daeš, kde zachraňoval životy: Dych vyrážajúce príbehy | Topky.sk

Nedeľa, 22. september 2019. Meniny má Móric, zajtra Zdenka.

ROZHOVOR Vrátil sa z pekla Daeš, kde zachraňoval životy: Dych vyrážajúce príbehy

Lekári bez hraníc zachraňujú životy úbohých utečencov
Lekári bez hraníc zachraňujú životy úbohých utečencov
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera
27.02.2017 05:55

BRATISLAVA - Tri roky pracuje pre Lekárov bez hraníc. Prednedávnom sa vrátil z Iraku, kde pomáhal utečencom prežiť. Hrôzy, ktoré pácha na Blízkom východe Islamský štát, sa nedajú ani pomenovať. Zdeněk Müller z Česka patrí k odvážlivcom, ktorí sa neboja v cudzine nasadzovať vlastný život na záchranu ostatných. Jeho zážitky vzbudzujú rešpekt, ale aj údiv. V rozhovore pre Topky hlavný logistik rozpráva, čo obnáša práca na hranici s Islamským štátom a ako vyzerá život v súčasnom Iraku.


Aká bola Vaša úloha v Iraku?

V Iraku som bol celkom trikrát a pracoval som tam ako logistik, teda vlastne manažér logistikov. Na prvej misii som mal na starosti naše zdravotnícke zariadenia v tábore pre 43 000 sýrskych utečencov. Ďalej som mal na starosť zabezpečenie našej základne a domov, v ktorých sme bývali. A tiež som zodpovedal za flotilu našich áut a vodičov a v neposlednom rade aj strážcov.

Druhá misia spočívala v koučovaní miestneho logistika. Pomáhal som mu zlepšiť jeho technické a manažérske schopnosti. Okrem toho som sa zúčastnil niekoľkých prieskumov do vzdialenejších území a opravy nášho skladu liekov a materiálu, do ktorého zatekalo.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Na tretej, poslednej misii, som bol tzv. lietajúci logistik (flying logistician). Navštívil som všetky naše projekty po celom Iraku: v Zummare som pomohol pripraviť nové lokality pre naše mobilné kliniky a podporil rekonštrukciu jedného objektu, ktorý teraz slúži ako naše pôrodnice. V meste Kirkúk sa rozhodlo, že sa projekt uzavrie, takže som koordinoval ukončenie všetkých tamojších aktivít a presťahovanie všetkého vybavenia a zásob do okolitých projektov. V Erbile som chvíľu zastupoval pozíciu logistického koordinátora pre celý Irak. Následne som odišiel do Tikrítu, kde sme otvárali úplne nový projekt na pomoc utečencom z miest Shirqat a Hawija. A mojou poslednou úlohou bolo postavenie poľnej chirurgickej jednotky v blízkosti Mosulu - nemocnica s operačnou sálou v nafukovacích stanoch vrátane všetkého technického zaistenia (dodávky vody, elektrickej energie a pod.) Bolo toho za rok a pol naozaj veľa.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Stretli ste určite mnoho ľudí. Čo tam prežívajú obyčajní Iračania? V akej situácii tam žijú?

Ľudia, ktorí boli priamo alebo nepriamo zasiahnutí prebiehajúcim konfliktom, na tom nie sú moc dobre. Kvôli hrôzam, ktoré prežili, sa u nich prejavujú post-traumatické poruchy, depresie. V Tikríte sme stretli muža, ktorý sa z celej situácie skrátka zrútil. Susedia nám rozprávali, že to predtým bol veselý a aktívny muž, ktorý vlastnil obchod. Ale po nútenom úteku a kvôli situácii, v ktorej bol nútený žiť, začal vidieť bludy a občas bol aj agresívny. To všetko dokáže spôsobiť vojna.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Ľudia, ktorí majú to šťastie a žijú na území, ktoré Islamský štát neovládol, na tom nie sú zas tak zle. Chodí sa tam normálne do práce, deti do školy, vo veľkých mestách, ako je napr. Erbil, môžete ísť do nákupného strediska, do reštaurácie či kina, majú tam dokonca aj veľký aquapark! Keby človek nevedel, že o 100 kilometrov ďalej zúri vojna, okrem celkom častých vojenských hliadok v uliciach, by si nič zvláštneho ani nevšimol.

Aké najstrašnejšie zážitky ste zažili v Iraku?

Celkom silným zážitkom zakaždým bolo priame stretnutie s ľuďmi, ktorí utekali z územia, kde sa bojovalo. Väčšinou boli privážaní do táborov hromadne buď v autobusoch, alebo neskôr na korbách nákladných áut. Títo ľudia mali za sebou niekoľkohodinový pochod vyprahnutým územím, kde sa bojovalo. Niesli so sebou malé deti, ktoré sa v táboroch váľali vyčerpané v prachu na zemi.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

V jednom tábore kúsok od Tikrítu sa utečenci schovávali pod takým obrovským stanom, aby sa ukryli pred spaľujúcim slnkom (v tej dobe bolo 50 stupňov Celzia v tieni). Zrazu sa prihnal silný vietor, ktorý konštrukciu stanu nadvihol, jednotlivé kovové diely sa rozpojovali a začali padať na tých nebohých ľudí. Nastal úplný chaos, takže som vzal pár kolegov a bežali sme tam tú situáciu riešiť. Nariadil som evakuáciu tých ľudí, aby na ne ešte niečo ďalšie nespadlo. Pamätám sa, že mi vtedy blyslo hlavou, že sa tí ľudia ani nesnažili inštinktívne utiecť. Čím si asi museli predtým prejsť, keď ich nejaký padajúci stan vôbec nevzrušoval...

Vypočul som tiež hromadu rozhovorov, čo sa ľuďom na území ovládanom takzvaným Islamským štátom stalo. Pamätám si príbeh jednej ženy, ktorej sa so svojimi deťmi podarilo utiecť. Deti ale ochoreli a žena nešťastne nariekala, že ak sa im stane niečo horšie, radšej sa vráti späť a nechá sa zastreliť.

Zdeněk Müller
ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Ako vyzeral Váš bežný deň?

Počas prvej misie boli moje dni väčšinou pokojnejšie. Ráno som vypravil autá a vodičov za svojimi povinnosťami: niektoré išli s našimi zdravotníkmi do vzdialenejších končín, niektoré som vypravil odviezť či priviezť materiál a pasažierov do susedných projektov, niektoré na nákupy do mesta. Po rannom zhone bol dopoludnia chvíľu čas na nejaké plánovanie, opravy, školenia a pod. Obedovali sme väčšinou na našej základni, jednoduchú stravu zloženú z ryže, kuracieho mäsa a nejakej zeleniny či šalátu. Popoludní sa pokračovalo v začatých aktivitách, niekedy zostal čas na písanie reportov a emailov. Končilo sa väčšinou o šiestej až siedmej.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Neskôr v Tikríte, bol denný režim a tempo oveľa náročnejšie. Vstávali sme už okolo šiestej, išla sa nakúpiť voda a nejaký olovrant, potom sa už vychádzalo s našimi mobilnými klinikami do miest, kde sídlilo niekoľko tisícok utečencov. Postavili sme provizórne čakárne, aby pacienti mali kde sedieť a boli aspoň čiastočne krytí pred spaľujúcim slnkom. Potom nastal čas na prieskum územia a rozhovory s miestnymi. Bolo nutné zistiť, koľko ich tam vlastne žije, či majú čo piť a jesť, či majú kam chodiť na záchod, či sú na území dostupné lieky a potraviny a rad ďalších otázok. Popoludní sme mobilnú kliniku opäť zbalili a odišlo sa na hotel, ktorý nám vtedy slúžil ako základňa. Prebehla krátka porada, kde sa zhodnotil deň, a navrhlo sa, čo by sme mohli ďalší deň vylepšiť. Potom nasledovala krátka pauza na neskorý obed a vybavenie emailov a hneď nato sa rozbehlo večerné koliesko nákupov materiálu, zháňanie vhodných objektov, kde by sme mohli zriadiť našu základňu a sklad a tisíce ďalších vecí.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Až za tmy sme sa vracali na hotel, kde poriadne netiekla voda ani nefungovala elektrina. Tam sme pri večeri plánovali priority na ďalší deň. Mal som potom chvíľu čas poriešiť a rozbehnúť niektoré veci a o polnoci som ešte našej sestričke pomáhal pripravovať lieky, ktoré druhý deň budeme so sebou potrebovať. O jednej alebo o druhej hodine po polnoci som unavene zaspal, ale budil som sa ešte pred ranným budíkom o piatej ráno a hlavou už mi bežalo, na čo všetko nesmiem zabudnúť.

Nebáli ste sa o svoj život kvôli radikálom z Islamského štátu?

Nebál. Túto otázku si človek musí položiť ešte predtým, než misiu prijme. Počas brífingov, ktorých sa mi pred príletom dostalo, mi podrobne vysvetlili momentálnu situáciu v Iraku, a poučili ma o základných bezpečnostných opatreniach. Keď som potom neskôr bol sám zodpovedný za analýzu bezpečnostnej situácie a vyhodnocovanie konkrétnych opatrení, cítil som sa ešte viac bezpečne. Samozrejmosťou bol zákaz vychádzania po určitej hodine, vyhýbanie sa frekventovaným miestam (mestský trh, nákupné stredisko a pod.) A zákaz vstupu do nebezpečných častí mesta či územia. Keď sa človek chová nenápadne a zodpovedne, nič sa mu nestane. Avšak vylúčiť nejaký nepríjemný incident nejde stopercentne ani v Česku.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Aký je Irak? Čo je tam zaujimavo? Čo Vás zaujalo?

Irak je oproti mojim predchádzajúcim domnienkam veľmi vyspelá krajina s modernou infraštruktúrou, vzdelanými ľuďmi a krásnou prírodou. Tá krajina má tú smolu, že sa na jej území nachádza niekoľko národov a kmeňov, ktoré majú historicky rozdielne korene a sú dosť odlišné, či už z náboženského či iného hľadiska. Predtým som si myslel, že Irak je jedna veľká nehostinná púšť, ale nemohol som byť ďalej od pravdy. Veď na území medzi riekami Eufrat a Tigris sa rozprestierala stará Mezopotámia, ktorá je považovaná za úrodnú kolísku civilizácie. V lete je Irak suchý až vyprahnutý, z púšte na západe občas prídu piesočné búrky, ale na jar sa celá krajina zazelená a kopce sú pokryté krásne šťavnatou trávou, kríkmi a stromami. Naopak, v zime možno zažiť aj snehovú nádielku.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Čo ma tiež veľmi prekvapilo, boli miestni ľudia. Veľa mojich kolegov bolo vysokoškolsky vzdelaných, mal som napríklad šéfa vodičov, ktorý bol vyštudovaný filozof! Moji dvaja asistenti boli stavební inžinieri. Ale tiež som zamestnával človeka, ktorý nevedel písať ani čítať. S niekým som si rozumel skvele, s niekým to bolo horšie. Jednu lekciu som sa tu ale naučil: ľudia sú na svete všade rovnakí. Môžete stretnúť skvelého človeka, s ktorým si skvele rozumiete, ale aj niekoho, kto vám jednoducho nesedí. Tiež sa mi páčil veľký dôraz na rodinu a rodinné väzby. Má to, samozrejme, aj svoje úskalia, ktoré som sa dozvedel od svojich kolegov po väčšom zblížení, ale tak je to všade. Všetko má svoje pre a proti.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Aké najväčšie nebezpečenstvo hrozí pre ľudí, ktorí sa rozhodnú odísť?

Najprv by som chcel upozorniť, že pre väčšinu ľudí nie je odchod z krajiny otázkou voľby. Keď vám vojaci, a nezáleží na tom, ku ktorej strane konfliktu patria, strieľajú okolo domu, v ktorom chcete v pokoji žiť a vychovávať svoje deti, nenazýval by som to až tak voľbou. Aj keď je pravda, že ľudia odchádzajú aj z niektorých menej nebezpečných častí krajiny. Môj iracký kolega je veľký patriot, ale po rokoch bojov a neistej budúcnosti nechce svoje deti vychovávať v krajine, ktorá sa zmieta v nekonečných konfliktoch. Najprv si myslel, že postaví v Kirkúku veľký dom s vysokou stenou, kde bude celá jeho rodina v bezpečí, ale onedlho zistil, aký bol tento plán nerozumný. Premiestnil teda svoju manželku a dvoch mladých synov do Turecka, aj keď sám zostal v Iraku a pracuje pre Lekárov bez hraníc, aby aspoň tak pomohol svojej krajine.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Nebezpečenstvo ľuďom, ktorí sa rozhodli odísť, samozrejme hrozí na každom kroku. Tí, ktorí mohli, zvolili legálne cesty odchodu, ale mnohým nezostalo nič iné, než zaplatiť priekupníkom a podniknúť oveľa riskantnejšie cesty. Médiá boli plné príbehov o utopených nešťastníkoch, ale už nikto nevie, koľko ľudí sa "stratí" alebo zahynie na ceste iným spôsobom.

Kam potom putujú títo ľudia? Do Európy?

Väčšina z nich mierila do Európy, konkrétne do Nemecka či Švédska. Veľa príbuzných ľudí z Blízkeho východu už tam žije, často i viac generácií, takže utečenci nejdú úplne do neznáma.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera


Americký generál Stephen Townsend vyhlásil, že Mósul a Rakka budú dobyté do 6 mesiacov. Existuje pre týchto ľudí ešte možnosť sa potom vrátiť naspäť domov?

Ako som hovoril predtým, ľudia v Iraku sú veľmi patriotickí. Svoje domovy majú radi, veľa z nich doma prevádzkovala obchod či reštauráciu, dlhú dobu tam žili ich predkovia, majú tam svoje korene. Radi by sa vrátili domov, ale bude asi celkom trvať, než sa život vo vojnou zničených oblastiach a mestách bude schopný vrátiť do starých koľají.

Spomínali ste priehradu v Mósule na rieke Tigris. Podľa Vás hrozí obrovské nebezpečenstvo, že bude odpálená. Čo by hrozilo?

Podľa najnovších správ už na oprave priehrady pracujú miestni experti a inžinieri z Talianska, takže nebezpečenstvo je zrejme zažehnané. Keby sa ale priehrada pretrhla, jednalo by sa o absolútnu katastrofu. Niekde som čítal, že by voda okrem dedín, ktoré by ju stáli v ceste, značne poškodila Mosul aj mestá ďalej na juh.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera

Ako ste sa dostal k Lekárom bez hraníc?

V roku 2014 som celkom usilovne hľadal uplatnenie v zahraničí ako statik, to je totiž moja pôvodná profesia. Na internete som narazil na inzerát, že organizácia Lekári bez hraníc hľadá do svojich radov konštrukčných inžinierov. Najprv ma to udivilo, pretože som vo zdravotníckej organizácii nepredpokladal uplatnenie pre žiadnych inžinierov, ale je to vlastne logické. Všetky zdravotnícke aktivity na našich misiách je nejakým spôsobom potrebné po všetkých stránkach technicky zabezpečiť. A to jednoducho lekár, zdravotná sestra ani pôrodná asistentka nezvládne. Preto zhruba polovicu personálu organizácie tvoria nezdravotnícke profesie - logisti, finanční a personálni administrátori, koordinátori a pod.

Kde všade ste boli na misiách?

Zatiaľ iba v Iraku a na iracko-sýrskom pomedzí. V lete sa chystám najskôr do Jemenu, ale láka ma tiež Afrika.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera


Kde boli najdrsnejšie podmienky?

Určite v Tikríte, kde sme nemali spočiatku vôbec žiadne zázemie. Všetko bolo potrebné vybudovať od nuly - prenajať a opraviť dom, ktorý potom slúžil ako základňa, najať personál, preškoliť ho. Do toho tá ukrutná horúčava! Bolo to neuveriteľne fyzicky náročné, ale aj zaujímavé. To isté sa opakovalo neskôr, keď sme severne od Mósulu stavali uprostred ničoho poľnú chirurgickú jednotku.

Vrátite sa ešte do Iraku?

Tak trošku očakávam, že ma tam budú chcieť v máji alebo júni zase poslať. Ale nebránim sa ničomu, pretože práca pre Lekárov bez hraníc ma neuveriteľne baví a napĺňa a s dobrým tímom sa dajú robiť doslova zázraky.

ROZHOVOR Vrátil sa z
Zdroj: Foto: Archív Zdeňka Müllera


Galéria

Nástroje k článku



ZDROJ: TMZ
FOTO: archív Zdeňka Müllera

Nahlásiť chybu

Tagy

Najčítanejšie články