Mladé prostitútky, drogy, odložené deti, zase drogy a temnosť

Keď som prečítala prvú stranu knihy Tomáša Hlaváča, hovorím si, uf. Tak toto rozprávanie o vražde teda nebude. A ani nebolo. Zaprášené duše sú písané zložitejšie, viac sa hrajú s obrazmi, s predstavou, s fantáziou a v konečnom dôsledku aj s cítením čitateľa. Fiktívne Mesto, v ktorom náhle a veľmi smutne začnú umierať prostitútky, je opismi podávané ako tmavé, zaprášené, plné smradu a bezcharakternosti.

Ťažko povedať, kto je stredobodom deja, či mŕtve prostitútky, alebo samotný detektív Trevor. Nakoľko sa na stranách objavujú jeho úvahy a nálady, obe línie sa trochu miešajú. Prípad prvej mŕtvej prostitútky sa Trevora osobne dotkne. Spočiatku ale netuší, prečo. V Meste sa postupne stane viac vrážd a Trevor začína medzi nimi badať spojitosti. V určitých miestach sú strany Zaprášených duší naozaj napínavé, no práve ťažké obrazy potuchnutého mesta ma od vnímania príbehu občas rušili.

„Smrtonosné slnko pražilo na bezoblačnej oblohe už desiaty deň. Rozpálené Mesto plné smogu, hluku a špiny sa prepadalo do zúfalstva. Bolo v tom čosi démonické, ako horúčava ovplyvňovala správanie ľudí.“

Vďaka jednotlivým vraždám sa detektív Trevor vracia do svojej minulosti a zisťuje, že prípady sa čoraz viac spájajú s jeho životom, ba navyše, on sám sa stal ich spúšťačom. Jednoducho povedané, dostáva facku za svoje predchádzajúce správanie a činy.

Mladé prostitútky, drogy, odložené deti, zase drogy a temnosť. V týchto symboloch sa nesie celý román. Miestami na mňa sadalo klišé zahraničných televíznych kriminálok, v ktorých detektív takisto vie všetko, všade smie vstúpiť, každý mu dlží službičku a po drzom prehovore k zločincovi dostane požadovanú odpoveď. Na príbehu však musím oceniť zápletku, ktorá sa za príbehom skrýva. Prostredie je fiktívne, mená sú zahraničné, no po začítaní sa do knihy vám táto vec nemá prečo vadiť.

Zaprášené duše sa pre použitý jazyk čítajú ťažšie, zaraďujú knihu do akéhosi „dark“ krimi žánru. Symbiozujú skôr s americkým štýlom vnímania krimi, teda aspoň podľa mňa. Samotný koniec Duší je prekvapivý, čo oceňujem. Osobne by som sa však vyhla niektorým až patetickým obrazom (pozerať do žeravého kotúča, opojná chiméra, …).

Detektívny príbeh sa prelína s existencionálnym, čím si Zaprášené duše môžu zvýšiť u čitateľa kredit, plus ten netradičný koniec je kreditom ďalším. V prípade tohto titulu si ale na záver dovolím povedať, že menej býva často viac. No sto ľudí, sto literárnych chutí.

Kristína Lišková