BOLOŇA - Teroristickým útokom na stanici v Boloni v auguste 1980 vyvrcholila v Taliansku viac než desaťročná séria podobných atentátov, ktoré mali na svedomí ako ultraľavicové Červené brigády, tak rôzne neofašistické organizácie. Pri útoku pred 40 rokmi, 2. augusta 1980, zahynulo 85 ľudí a vyše dvesto utrpelo zranenia, čo z neho robí najtragickejší atentát v histórii tejto krajiny.
Za masaker boli definitívne v novembri 1995 odsúdení na doživotie dvaja členovia neofašistickej teroristickej skupiny Ozbrojené revolučné jadrá (NAR) Valerio Fioravanti a Francesca Mambrová. Na desať rokov väzenia boli za pokus zmiasť vyšetrovanie v záujme dosiahnutia svojich politických cieľov odsúdení aj niekdajší veľmajster murárskej lóze P2 Licio Gelli a traja bývalí prední činitelia Informačnej vojenskej a bezpečnostnej služby (SISMI) Pietro Musumeci, Giuseppe Belmonte a Francesco Pazienza. V roku 2004 za spoluzodpovednosť pri útoku na tridsať rokov odsúdili ďalšieho bývalého člena NAR Luigiho Ciavardiniho. A tento rok v januári poslal súd na doživotie Gilberta Cavalliniho, ktorý podľa prokuratúry pomáhal páchateľom útoku. Tento bývalý člen NAR útočníkov ubytoval, poskytol im falošné doklady a požičal im auto. Fioravanti a Mambrová, ktorí sa neskôr vo väzení zosobášili, od začiatku svoju vinu popierali. Obaja sú už mimochodom na slobode - Francescu prepustili v roku 2008, jej manžela v auguste 2009.
V súvislosti s útokom panuje ale aj po štyridsiatich rokoch množstvo nejasností. Je možné, že za ním stálo viac osôb, nejasné zostávajú i presné motívy páchateľov. Špekulovalo sa napríklad o možnom napojení skupiny NAR na tajné služby a organizáciu Gladio. O nej sa verejnosť prvýkrát dozvedela až začiatkom 90. rokov práve počas vyšetrovania masakru. Paravojenská organizácia mala počas studenej vojny slúžiť ako obranný mechanizmus v prípade vojenského útoku Varšavskej zmluvy na západné štáty Európy. V roku 2014 tlač pripomenula ďalších možných účastníkov atentátu; v tých dňoch boli v Boloni dvaja členovia zo skupiny venezuelského teroristu Ilyicha Ramíreza Sáncheza zvaného Carlos či Šakal, a síce odborník na výbušniny Thomas Kramm a Christa-Margot Fröhlichová a taktiež Francesco Marra z Červených brigád.
Koncom 60. rokoch 20. storočia sa začali v Taliansku aktivovať rôzne ultraľavicové a ultrapravicové teroristické skupiny a kolotoč atentátov sa dal do pohybu. Napríklad v decembri 1969 si výbuch v budove milánskej Národnej poľnohospodárskej banky vyžiadal 16 obetí, v auguste 1974 bol zas neďaleko Bolone spáchaný atentát na medzinárodný expres Italicus, pri ktorom zahynulo 12 osôb. NAR, ktorá vznikla v októbri 1977 a ktorej ústredným motívom bolo heslo: "Proti svetu krýs povstane ľud vlkov", organizovala útoky najmä proti inštitúciám komunistov. Do roku 1980 údajne spáchala okolo 35 atentátov vrátane zavraždenia jedného rímskeho sudcu. K atentátu v Boloni sa ale nikdy neprihlásila a vždy popierala, že s ním má niečo spoločné.
Po rokoch zložitého vyšetrovania boli v júli 1988 štyria členovia NAR odsúdení na doživotný test odňatia slobody. Išlo o vodcu skupiny Fioravantiho, Mambrovú, Fachiniho a Sergia Picciafuoka. V súvislosti so zámerným podsúvaním falošných dôkazov boli na niekoľkoročné tresty pre marenie vyšetrovania odsúdení traja členovia SISMI. Zničené krídlo stanice v Boloni bolo neskôr kompletne zrekonštruované. Ako súčasť pamätníka obetiam útoku bola ponechaná časť pôvodnej dlažby a vonku umiestnené hodiny, ktoré sa zastavili presne v čas výbuchu. Za deň obetiam terorizmu bol v Taliansku vyhlásený 2. august.
