PRAHA - Vznik disidentskej iniciatívy s názvom Charta 77 bol významným míľnikom nielen v moderných dejinách Československa. Charta bola prvým a najdlhšie pôsobiacim opozičným hnutím v sovietskom bloku a inšpirovala podobné aktivity v iných krajinách. Prinášame základné údaje o charte ku 40. výročiu, kedy sa v Prahe konalo 10. decembra 1976 stretnutie, na základe ktorého organizácia vznikla.
Spoločenstvo ľudí usilujúcich sa o dodržiavanie ľudských práv sa začalo formovať v roku 1976 počas súdneho procesu s predstaviteľmi kultúrneho undergroundu. Impulzom pre vznik charty sa potom stalo zverejnenie Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Tieto dokumenty zakotvené v helsinských dohodách z roku 1975 prijal aj vtedajší československý komunistický režim, ale v skutočnosti sa nimi neriadil.
Prvá prípravná schôdzka rodiacej sa charty sa konala 10. decembra 1976. V pražskom byte Jaroslava Kořána sa vtedy zišli Václav Havel, Pavel Kohout, Jiří Nemec, Zdeněk Mlynár a Václav Vendelín Komeda. Dohodli sa na tom, že by bolo dobré založiť trvalú občiansku iniciatívu. Ďalších schôdzok sa zúčastnili napríklad herec Pavel Landovský či Pavel Bergmann.
Počas decembra bol vytvorený text vyhlásenia, ktoré sa obracalo na vtedajší režim s výzvou, aby dodržiaval zákony. Hotový dokument dostal názov Charta 77. Jeho autori zároveň oznámili, že vzniká voľná iniciatíva občanov, ktorá sa bude zasadzovať o dodržiavanie ľudských a občianskych práv. Prvými hovorcami charty sa stali bývalý minister zahraničia Jiří Hájek, dramatik Havel a filozof Jan Patočka. Medzi Vianocami a Novým rokom svoje podpisy pod text pripojilo 242 ľudí. Do januára 1990 sa k charte prihlásilo 1898 signatárov a len 25 z nich svoj podpis verejne odvolalo.
Plánovanému zverejneniu charty na Troch kráľov polícia zabránila. Chartisti sa snažili vhodiť do schránok 242 obálok s textom dokumentu, tri obálky chceli doručiť osobne ČTK, Federálnemu zhromaždeniu a vláde. Podarilo sa však poslať len štyridsať obálok, zvyšok zabavila Štátna bezpečnosť. Obálky vtedy rozvážali Havel, Vaculík a ako vodič Landovský. Dokument, ktoýr obsahoval Prehlásenie Charty 77, bol vydaný 1. januára 1977. Text vzápätí vyšiel v popredných svetových denníkoch a pozornosť mu venovali západné tlačové agentúry a rozhlasové stanice. V československých oficiálnych médiách pred novembrom 1989 nikdy publikovaný nebol.
Charta 77 sa neprofilovala ako základňa k opozičnej politickej činnosti a nepredstavovala žiadne "vyhlásenie vojny" vládnucemu režimu. Nespochybňovala jeho legitimitu a chcela viesť dialóg. Napriek tomu ju však komunisti vnímali ako ohrozenie svojej moci. "Dokument zostavili najlepšie mozgy opozície, je preto napísaná tak rafinovane, že keby sme dovolili zverejniť ju, 90 percent našich ľudí by nepochopilo, v čom spočíva jej nebezpečenstvo," povedal neskôr vtedajší minister vnútra Jaromír Obzina.
Proti chartistom režim rozpútal rozsiahlu propangadistickú kampaň. Už 7. januára 1977 vyšiel v Rudom práve prvý článok o charte pod titulkom "Čí je to záujem". O päť dní neskôr sa potom v tom istom periodiku objavil dnes už legendárny článok Stroskotanci a samozvanci, ktorý charakterizoval signatárov ako "sluhov a agentov imperializmu, zapredancov či sionistov".
Vrcholom kampane bola takzvaná Anticharta, ktorú koncom januára prijali umelci na zhromaždení v Národnom divadle. Okrem toho režim zasahoval proti disidentom aj silou - zatýkaním, výsluchmi, domovými prehliadkami, nútil ich aj k vysťahovaniu z republiky. Prvou obeťou represií bol hovorca Jan Patočka, ktorý bol v marci 1977 zatknutý a podrobený jedenásťhodinovému výsluchu, na ktorého následky (mozgová mŕtvica a zlyhanie srdca) zomrel.
Napriek väzneniu a perzekúcii však činnosť charty pokračovala. Do novembra 1989 vydala 572 závažných dokumentov k rôznym politickým a spoločenským javom. Charta taktiež zastrešovala mnoho ďalších iniciatív a pomohla tak vytvoriť priestor pre prechod k demokratickým zmenám v Československu v roku 1989. Charta 77 ukončila oficiálne činnosť na stretnutí hovorcov v Prahe 3. novembra 1992, kedy vo svojom záverečnom vyhlásení konštatovala, že dohrala svoju historickú úlohu.
