MYS CANAVERAL - Americký raketoplán mal podľa pôvodných plánov začať éru lacného a pravidelného cestovania do vesmíru. Viacnásobne použiteľný kozmický koráb, ktorého prvý exemplár určený na testy v atmosfére bol predstavený pred 50 rokmi, 17. septembra 1976, však úplne neuspel. Jeho kariéru totiž okrem úspechov – ako bolo vypustenie a oprava Hubbleovho teleskopu – sprevádzali aj dve vážne havárie, pri ktorých zakaždým zahynuli všetci ľudia na palube.
Úspešných misií pritom mali raketoplány na svojom konte celý rad. K najslávnejším bezpochyby patrilo vypustenie Hubbleovho vesmírneho teleskopu v roku 1990 a následne oprava tohto trochu „krátkozrakého“ zariadenia, ktorá sa uskutočnila na obežnej dráhe o tri roky neskôr. Raketoplány napríklad vyniesli desiatky vojenských aj civilných družíc, na ich palubách sa vykonávali rôzne vedecké experimenty a stroje tiež dopravovali zásoby na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS).
Dve tragédie
Dvakrát však túto pýchu Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) zasiahla katastrofa a v oboch prípadoch zahynula celá sedemčlenná posádka. Prvýkrát to bolo v januári 1986, keď krátko po štarte spôsobilo chybné tesnenie na pomocnej rakete mohutnú explóziu hlavnej palivovej nádrže a následne zničenie raketoplánu Challenger. Príčinou nehody, ktorá vo februári 2003 zničila Columbiu, bola izolačná pena, ktorá sa počas štartu oddelila od nádrže a poškodila tepelnú ochranu. Pri návrate do atmosféry potom dovnútra stroja prenikla žeravá plazma.
Obe nehody boli do istej miery spôsobené zložitou konštrukciou celej zostavy okolo stroja, ktorý dostal anglický názov Space Shuttle, teda niečo ako vesmírna kyvadlová doprava. Podľa návrhov zo začiatku 70. rokov mal vzniknúť opakovane použiteľný vesmírny nosič, ktorý by zlacnil dopravu na obežnú dráhu. Počas vývoja však museli konštruktéri a NASA pristúpiť k množstvu kompromisov. Patrilo medzi ne napríklad to, že opakovane použiteľná bola len časť zostavy – okrem orbitálneho stupňa aj pomocné raketové motory.
„Už po prvých rokovaniach s prezidentovým Úradom pre riadenie a rozpočet bolo jasné, že nebudeme môcť vyvinúť to, čo sme mali v pláne. Náklady na stroj, ktorý by bol schopný úplne sám lietať do vesmíru a späť, sme odhadli na 15 miliárd dolárov – a povedali nám, že dostaneme päť. Nakoniec sme dostali 6,5 miliardy, ale aj tak sme museli urobiť množstvo kompromisov,“ spomínal na začiatok 70. rokov, keď sa projekt raketoplánu zrodil, vtedajší šéf pilotovaných letov NASA Christopher Kraft.
Enterprise slúžil najmä na testovanie
V polovici septembra 1976 sa pri príležitosti výročia prijatia ústavy Spojených štátov raketoplán predstavil verejnosti v životnej veľkosti. Do vesmíru sa však prvý kus nikdy nepodíval. Stroj s názvom Enterprise, pomenovaný na želanie fanúšikov seriálu Star Trek, slúžil na testovanie. Najprv od februára 1977 lietal na chrbte špeciálne upraveného Boeingu 747 a napokon od augusta do októbra toho istého roku absolvoval päť samostatných letov, počas ktorých sa skúmalo najmä pristávanie stroja, ktorý mal podľa spomienok svojich pilotov letové vlastnosti približne ako tehla.
V neskorších fázach programu sa síce niekoľkokrát uvažovalo o tom, že by sa aj Enterprise prestaval tak, aby mohol letieť do vesmíru, nikdy k tomu však nedošlo. Hlavným dôvodom bolo, že úpravy by boli príliš drahé a zložité. Na obežnú dráhu sa tak v apríli 1981 ako prvý vypravil raketoplán pomenovaný Columbia. Štart nového kozmického prostriedku, ktorý síce vzlietol ako bežná raketa, ale pristávať mal podobne ako lietadlo, sledovali prostredníctvom televíznych obrazoviek milióny ľudí po celom svete.
O siedmej ráno v deň 20. výročia pamätného letu Jurija Gagarina sa Columbia s dvoma astronautmi na palube odlepila od štartovacej rampy floridského kozmodrómu a zamierila nahor. Bolo to prvýkrát, čo sa neodskúšaná vesmírna loď vydala za hranice atmosféry priamo s posádkou. Veliteľ, vtedy päťdesiatročný John Young, však bol skúseným kozmonautom. Prvýkrát letel už v roku 1965 v Gemini 3, v apríli 1972 sa prešiel po Mesiaci ako člen posádky Apolla 16 a premiérový let raketoplánu bol jeho piatou vesmírnou misiou.
„Keď chcete letieť do vesmíru v niečom úplne novom, potrebujete profesionála, ako je John,“ povedal o Youngovi jeho o sedem rokov mladší kolega, pilot Columbie Robert Crippen. Po „peknom nakopnutí“, ako Crippen opísal svoje pocity pri štarte, raketoplán zamieril na obežnú dráhu. Zem obletel 37-krát a po 54 hodinách, 20 minútach a 53 sekundách pristál na dráhe Edwardsovej leteckej základne v Kalifornii. Pristátie sa Crippenovi podarilo na jednotku. „Vitaj doma, Columbia, bolo to nádherné, naozaj nádherné,“ pochválili pilota z riadiacej veže.
Postupne pribudli ďalšie štyri raketoplány
Trvalo však ešte viac ako rok od premiérového letu, kým sa raketoplány dostali do bežnej prevádzky. Columbia totiž absolvovala ešte tri skúšobné lety, až 11. novembra 1982 odštartovala na riadny let – prvýkrát so štyrmi astronautmi aj nákladom na palube. V apríli 1983 napokon odštartoval aj druhý exemplár Challenger, v auguste 1984 nasledoval Discovery a v októbri 1985 Atlantis. Po nehode Challengeru pribudol v roku 1992 ešte Endeavour. Hlavnou náplňou ich letov bolo vypúšťanie družíc a vykonávanie experimentov na civilné aj vojenské účely.
Počas prvých piatich rokov sa raketoplán, v angličtine Space Shuttle, dostal na obežnú dráhu 25-krát. Pôvodným cieľom programu pritom bolo uskutočniť až päť letov mesačne. Na to by však bolo potrebné postaviť sedem raketoplánov, tri štartovacie rampy alebo dve obrovské servisné budovy – a tiež získať pravidelný prísun záujemcov o vypúšťanie komerčných satelitov. Už krátko po začiatku projektu však bolo jasné, že sa to pravdepodobne nepodarí.
Kompromisom bolo aj to, že opakovane použiteľná bola iba časť zostavy. Okrem orbitálneho stupňa to boli aj pomocné motory, ktoré sa po štarte odhodili a následne boli vylovené z mora. Komplikovaná konštrukcia však prispela k obom haváriám, ktoré raketoplány postihli. Po oboch katastrofách sa síce raketoplány vrátili do služby – po tragédii Challengeru trvala prestávka tri roky a po nehode Columbie dva a pol roka –, druhá nehoda však prispela k predčasnému ukončeniu programu. Poslednú, v poradí 135. misiu, uskutočnil Atlantis v júli 2011.
Všetky raketoplány počas svojej éry vo vesmíre strávili 1 333 dní. Na obežnú dráhu vyniesli 355 astronautov zo 16 krajín a približne 180 družíc. Po skončení programu raketoplánov sa USA ocitli bez vlastnej osobnej kozmickej lode schopnej pravidelných letov do vesmíru a pri doprave svojich astronautov na ISS boli závislé od ruských lodí Sojuz. Nutnosť spoliehať sa na ruské lode sa skončila po deviatich rokoch, 30. mája 2020, keď prvá súkromná spoločnosť, americká firma SpaceX, dopravila posádku na obežnú dráhu Zeme. Do vesmíru vtedy odštartovala jej kozmická loď Crew Dragon.
