PRAHA - Jedným z najodvážnejších a zároveň najmasovejších prípadov emigrácie z komunistického Československa bol takzvaný Vlak slobody, v ktorom sa za stále budovanú železnú oponu dostalo viac ako tridsať ľudí. Útek, ktorý prekvapil bezpečnostné zložky a získal si veľkú pozornosť aj v západnej tlači, sa uskutočnil 11. septembra 1951 na trati z Chebu do Aše a ďalej do západného Nemecka. Odvážna akcia, vďaka ktorej desiatky ľudí získali slobodu, však zasiahla aj náhodných cestujúcich. Režim v jej dôsledku zároveň sprísnil opatrenia na hraniciach.
Útek zorganizovali rušňovodič Jaroslav Konvalinka, výpravca Karel Truksa a lekár z Aše Jaroslav Švec. Do celej akcie však bolo zapojených oveľa viac ľudí, najmä členov ich najbližšej rodiny a blízkych priateľov. Ako prostriedok na emigráciu si vybrali popoludňajší osobný vlak číslo 3717, ktorý po druhej hodine popoludní pravidelne vozil cestujúcich z Chebu do Aše. Využili pritom skutočnosť, že koľaje do Nemecka boli stále v prevádzke, keďže sa používali pre nákladné vlaky s českým uhlím a drevom vyvážaným na Západ. Z ašskej stanice k hranici stačilo prejsť necelé dva kilometre.
Hlavní organizátori úteku získali za tri a pol roka od komunistického prevratu vo februári 1948 s novým režimom už svoje skúsenosti, rozhodne však nie pozitívne. Výpravca Truksa strávil päť mesiacov v pracovnom tábore ako trest za to, že poskytol útočisko dvom mužom, ktorí sa skrývali pred Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). Rušňovodič Konvalinka prevádzal ľudí utekajúcich na Západ a tiež sa ocitol v hľadáčiku ŠtB. Príliš svetlo nevidel v nových pomeroch svoju budúcnosť ani zubár Švec, ktorý podľa pamätníkov počas vojny slúžil v britskej armáde.
Pôvodný plán napokon zmenili
Na začiatku celého úteku bol nápad Jaroslava Konvalinku, že s rodinou odíde za hranice v lokomotíve po vtedy ešte málo strážených koľajach. Ľudí, ktorí uvažovali o emigrácii, však bolo v jeho okolí viac. Patrili medzi nich aj prednosta chebskej stanice Truksa či Konvalinkov známy a bývalý policajt Václav Truhla, ktorý musel po februári 1948 vyzliecť uniformu. A tak sa plány zmenili. Uniesť za hranice celý vlak malo aj tú výhodu, že si utečenci mohli so sebou vziať veľa osobných vecí.
Akcia sa začala krátko po tom, čo do Chebu dorazil rýchlik z Prahy, z ktorého sa po odpojení časti vozňov a výmene lokomotívy stal osobný vlak smerujúci cez Františkovy Lázně do Aše. Rušňovodič Konvalinka nechal lokomotívu nezvyčajne otočiť – zatiaľ čo bežne jazdila na trati tendrom dopredu, v ono utorkové dopoludnie smeroval dopredu kotol – a o 14:12 sa vlak, v ktorom už bola časť jeho spoločníkov, rozbehol smerom na severozápad. Po ceste postupne nastúpili rodiny Karla Truksu a Jaroslava Šveca, na poslednej stanici pred Ašou v Hazlove nastúpil aj doktor Švec.
Pripravili všetko na prejazd hranicou
Ten skontroloval, či je výhybka na ašskej stanici v správnej polohe. Nebola to však jediná príprava na prejazd vlaku cez hranicu. V Hazlove Konvalinka predstieral, že ide skontrolovať brzdy na vozňoch, namiesto toho ich však odpojil. Pomáhal mu pri tom aj Truksa, ktorý predstieral, že cestuje vlakom iba náhodou a svojmu kolegovi zo železníc nezištne pomáha. Potom spoločne nastúpili do kabíny lokomotívy. Poslednou prekážkou sa stali núdzové brzdy vo vozňoch. Okolo nich sa však postavili ďalší budúci emigranti, ktorí boli pripravení zabrániť prípadnému zatiahnutiu za červené madlo.
Keď vlak vyrazil z Hazlova, zostávalo mu prejsť približne deväť kilometrov trate vinúcej sa lesmi do Aše a potom zhruba dvojkilometrový úsek k hranici s Nemeckom. Poslednou prekážkou bol kurič Josef Kalabza, presvedčený komunista. Karla Truksa, ozbrojeného pištoľou, ho však pred Ašou prinútil ľahnúť si tvárou k zemi. Vlak tak mohol namiesto spomaľovania pred plánovanou konečnou stanicou ďalej zrýchľovať. Pod Konvalinkovým vedením predvojnová lokomotíva radu 365 preletela ašskou stanicou rýchlosťou 70 kilometrov za hodinu, prerazila závoru na trati smerom do Nemecka a zastavila až 300 metrov za hranicou.
„Bolo nám čudné, prečo ideme tak rýchlo. Mysleli sme si, či mu nezlyhali brzdy alebo niečo podobné. A zrazu sme boli v Nemecku. Ani sme sa nestihli báť. Vlak zastavil kúsok za hranicou vo Wildenau. Všetci sme pozerali ako blázni. Potom prišiel pán doktor Švec a začal nás upokojovať,“ spomínala po rokoch vtedajšia študentka chebského gymnázia Milena Šnáblová, ktorá išla z Aše domov. Za hranicami sa vtedy ocitlo viac študentov, medzi cestujúcimi bolo aj mnoho ľudí vracajúcich sa z práce domov a dokonca tucet príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ako sa vtedy nazývala polícia.
Do Nemecka dorazilo 110 ľudí
Celkovo dorazilo vlakom do Nemecka – zámerne aj nedobrovoľne – 110 ľudí. Pre emigráciu sa napokon rozhodlo viac ako 30 ľudí, zvyšok cestujúcich bol už koncom týždňa späť doma. Tam ich čakali výsluchy na ŠtB a časť z nich mala neskôr problémy s režimom, ktorý bezprostredne po únose vlaku neskrýval rozhorčenie. „Únos československých občanov a krádež rýchlikového vlaku, ktorý dodnes nebol československým úradom vrátený, je typickým prípadom amerických gangsterských metód používaných proti československému štátu,“ napísalo Rudé právo v rozsiahlom texte 16. septembra.
Ústredný denník československých komunistov, ktorý bol v tom čase inak plný článkov o priebehu žatvy, hlásení o úspešnej úrode prezidentovi Klementovi Gottwaldovi či správ o kórejskej vojne (samozrejme, vyprovokovanej americkými imperialistami), sa prípadu venoval aj v ďalších dňoch. „Vari sa skutočne domnievali, že si za škatuľku Lucky Strike môžu kúpiť čo i len jediného čestného občana našej krajiny?“ napísal týždeň po prejazde vlaku Ivan Skála, režimový básnik a neskôr významná postava normalizácie. Správy o úspešnom úteku však čoskoro utíchli.
Nový život na Západe
Mesiac po prejazde „Vlaku slobody“ na Západ sa lokomotíva aj trojica vozňov vrátili do Československa. Americká okupačná správa ich do Československa vrátila neporušené o mesiac neskôr. Časť utečencov získala azyl v Kanade, niekoľko mladých mužov z vlaku neskôr vstúpilo do Francúzskej cudzineckej légie. Jaroslav Konvalinka s Karlom Truksom a svojimi rodinami už v novembri 1951 pricestovali do Spojených štátov, kde sa usadili v New Jersey. Obaja tam získali prácu v továrni spoločnosti Lionel, ktorá vyrábala vláčiky pre deti.
Režim po úteku sprísnil hranice
Československý komunistický režim reagoval na úspešný únos vlaku okrem ostrých slov a prenasledovania ľudí, ktorí o úteku vopred vedeli alebo sa dokonca zapojili do jeho príprav, aj sprísnením opatrení na hraniciach. Na koľajniciach smerujúcich na Západ sa objavili pevné závory alebo zariadenia určené na vykoľajenie vlakov, ktoré by sa vydali nežiaducim smerom. Samotná trať z Aše do Selbu neskôr opäť slúžila aspoň nákladnej doprave, tá však skončila v roku 1995. O dve desaťročia neskôr, už po vstupe Českej republiky do Európskej únie, začali po opravených koľajach opäť jazdiť osobné vlaky.
