PRAHA - Spisovateľ a dramatik Vladislav Vančura patrí k najvýznamnejším osobnostiam českej literatúry 20. storočia. To sa mu aj stalo osudným. Nemeckí okupanti ho popravili v prvých dňoch stanného práva po atentáte na protektora Reinharda Heydricha. Jeho vraždou 1. júna 1942 chceli podľa historikov Nemci nahnať obyvateľstvu strach a ukázať, že si v podstate nikto nemôže byť istý svojím životom.
Najväčší protinacistický čin v Európe: Hrdinom aj Slovák, zaplatil za to životom
Vančuru zatkli už dva týždne pred atentátom na Heydricha, 12. mája 1942. Nezmieril sa totiž s okupáciou a podieľal sa na ilegálnej práci - v rokoch 1941 až 1942 stál na čele Národného revolučného výboru inteligencie. Po odhalení skupiny gestapom bol Vančura zatknutý, avšak odmietol vypovedať.
Gestapo Vančuru ďalej nevypočúvalo, po atentáte (27. mája) ho 1. júna 1942 poslali pred stanný súd, ktorý mu v jeho neprítomnosti vymeral trest smrti a toho istého dňa ho v Prahe - Kobylisích zastrelili. Keďže sa Nemci vôbec nepokúšali zistiť rozsah jeho odbojovej činnosti, je zrejmé, že jeho poprava bola súčasťou plánu vystrašiť národ a vyhladiť českú inteligenciu.
Vladislav Vančura sa narodil 23. júna 1891 v Háji pri Opave. Po štúdiách na gymnáziu absolvoval lekársku fakultu. Knižne debutoval v roku 1923, kedy vyšiel súbor drobných próz Amazonský prúd. Vančurovou románovou prvotinou bol Pekár Jan Marhoul (1924). K jeho najznámejším dielam patrí Rozmarné leto a Markéta Lazarová. Obom románom sa dostalo všeobecnej známosti aj vďaka ich prevedeniu na filmové plátno.
Obeť nemeckého besnenia: Nacisti vyhladili obec Ležáky, krutý osud obyvateľov
Vančura stvoril aj jednu z najpoetickejších detských knižiek - Kubulu a Kubu Kubikulu. Medzi jeho vrcholné diela sú počítané tiež Obrazy z dejín národa českého, ktoré začal písať v čase ohrozenia Československa. Vančura sa venoval aj filmu, okrem iného bol predsedom Československej filmovej spoločnosti.
Vančura žil v Zbraslavi, kde osem rokov viedol s manželkou lekársku prax, neskôr sa už živil iba ako spisovateľ. Ako ľavicový intelektuál stál v roku 1921 pri vzniku komunistickej strany, o osem rokov neskôr bol však pre kritiku radikalizácie strany a gottwaldovského vedenia z radov komunistov vylúčený.
