CLYDEBANK/PRAHA - Britský parník Lusitania, ktorý bol spustený na vodu 7. júna 1906, patril na začiatku 20. storočia k najrýchlejším lodiam sveta a niekoľkokrát získal Modrú stuhu za dosiahnutie najlepšieho času pri prekonávaní Atlantiku. Do histórie sa však plavidlo zapísalo z iného dôvodu. V máji 1915 ho pri írskom pobreží potopila nemecká ponorka a smrť 1198 ľudí - z toho 128 Američanov - výrazne prispela k vstupu USA do prvej svetovej vojny.
Historik vyvracia teórie o potopení Titanicu: TAKTO sa to naozaj nestalo!
Lusitania, pomenovaná podľa rímskej provincie ležiacej v dnešnom Portugalsku, sa na svoju poslednú plavbu vydala v napätej atmosfére. Cisárske námorníctvo v reakcii na námornú blokádu praktikovanú Londýnom zintenzívnilo operácie svojich ponoriek okolo Britských ostrovov, ktorých okolie vyhlásilo za vojnovú zónu. Dokonca aj nemecká ambasáda vo Washingtone varovala cestujúcich vzhľadom na vojnový stav pred plavbou, v novinách podala inzerát, ktorý vyšiel hneď pod reklamou na plavbu.
Napriek tomu ale loď zamierila na východ slušne zaplnená, hoci hlavne pasažiermi druhej a tretej triedy, najluxusnejšie kabíny boli z polovice prázdne. K Írsku sa Lusitania priblížila 7. mája 1915 po šesťdňovej plavbe a do cieľa zostávalo posledných pár stoviek kilometrov, keď ju zbadal veliteľ nemeckej ponorky U-20 Walther Schwieger. Ten už sa pomaly chytal do domovského prístavu z plavby, počas ktorej poslal ku dnu niekoľko obchodných lodí. Najväčšia korisť na neho ale ešte len čakala.
Zhruba o štvrť na tri popoludní, keď bola Lusitania asi 700 metrov od ponorky a natočila sa do priaznivého uhla, dal Schwieger rozkaz k vypáleniu torpéda. Obrovská loď, na ktorej si nikto až do posledných chvíľ nevšimol nebezpečenstvo, bola ideálny cieľ. Ničivý bol už výbuch torpéda, skazu lode potom spečatil druhý výbuch, ktorý sa ozval z podpalubia, snáď od kotlov či uhoľného prachu. Počas 18 minút sa Lusitania potopila do hĺbky 90 metrov. Ponorka sa po útoku pokojne vrátila do Nemecka.
Potopenie lode vzbudilo veľkú vlnu pobúrenia a protinemeckých nálad v Európe i USA. Hnev pozostalých sa ale obrátil aj proti spoločnosti Cunard Line a na hlavu kapitána, ktorý porušil hneď niekoľko príkazov. Nepochopiteľné tiež podľa historikov bolo, že Lusitaniu nevarovalo britské velenie, ktoré vedelo o operáciách nemeckých ponoriek v oblasti v čase tragédie. Nemci sa bránili tým, že Lusitaniu považovali za vojenskú loď. V lodnom náklade bola totiž aj munícia.
